III. ÚS 315/2015

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. mája 2015 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 28 C 202/2014 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že v napadnutom konaní o zaplatenie náhrady mzdy, ktoré bolo vylúčené na samostatné konanie v roku 2014 (pôvodne vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 28 C 215/2008), dochádza k porušovaniu jeho označených práv. Zároveň však uviedol, že v napadnutom konaní došlo k schváleniu súdneho zmieru uznesením z 19. februára 2015 (ďalej len „uznesenie o schválení súdneho zmieru“), ktorého kópiu k sťažnosti pripojil. Keďže sťažovateľ považoval súdom schválený zmier v napadnutom konaní za neplatný podľa hmotného práva, ako aj za uzavretý pod nátlakom, podal proti uzneseniu o schválení súdneho zmieru dovolanie. Na základe uvedeného je sťažovateľ toho názoru, že v napadnutom konaní aj naďalej dochádza k porušovaniu jeho označených práv.

S poukazom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že okresný súd postupom v napadnutom konaní porušil jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie sťažovateľom v sume 3 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 221/05).

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd zároveň osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. I. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Ústavný súd totiž v súčinnosti s okresným súdom zistil, že uznesenie o schválení súdneho zmieru nadobudlo právoplatnosť 1. apríla 2015. Podľa § 99 ods. 4 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov má schválený zmier účinky právoplatného rozsudku. V kontexte uvedeného možno konštatovať, že právna neistota sťažovateľa bola odstránená najneskôr 1. apríla 2015, teda ešte pred podaním samotnej sťažnosti. Skutočnosť, že sťažovateľ podal proti právoplatnému uzneseniu o schválení zmieru dovolanie, nemá z hľadiska označených práv, ktorých porušenie postupom okresného súdu sťažovateľ namieta, žiadnu relevanciu, pretože napadnuté konanie bolo v čase doručenie tejto sťažnosti, ako aj v čase rozhodovania ústavného súdu právoplatne skončené. Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, v zmysle ktorej v prípadoch namietaného porušenia označených práv (obdobne IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 26/07, III. ÚS 41/07, II. ÚS 46/07, I. ÚS 96/07, II. ÚS 214/08, III. ÚS 207/2011) ústavný súd poskytuje ochranu základnému právu na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne to platí aj vo vzťahu k právu podľa čl. 6 ods. dohovoru) len vtedy, ak bola sťažnosť na ústavnom súde uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu označeného práva došlo alebo porušenie v tom čase ešte trvalo. Skutočnosť, že napadnuté konanie skončilo najneskôr 1. apríla 2015, teda pred podaním tejto sťažnosti, podľa názoru ústavného súdu zakladá zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ako dôvod na jej odmietnutie v rámci predbežného prerokovania, preto sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.