III. ÚS 315/2026

Odôvodnenie:

I. Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci

2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je spoluvlastníkom (aj vlastníkom) nehnuteľností v areáli bývalého roľníckeho družstva v katastrálnom území . Cez parcelu č. reg. , ktorá je v spoluvlastníctve sťažovateľa, žalobcu v 2. rade a ďalších osôb, prechádza pozemná spevnená cesta, ktorá je zároveň prístupovou cestou k nehnuteľnostiam oboch žalobcov.

Zároveň okresný súd poučil sťažovateľa o možnosti podania žaloby o náhradu škody, ak by mu neodkladným opatrením nejaká vznikla, či žaloby o zrušenie neodkladného opatrenia alebo inej žaloby. 4. Okresný súd pri nariadení neodkladného opatrenia vychádzal predovšetkým z predložených listov vlastníctva, z toho, že oplotenie bolo sťažovateľom postavené bez príslušného povolenia a oboznámenia ostatných spoluvlastníkov, ako aj skutočností, že vzťahy medzi žalobcami a právnou predchodkyňou sťažovateľa už boli neodkladným opatrením riešené do právoplatného skončenia konania vedeného okresným súdom sp. zn. 12C/75/2023 o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, ktoré bolo pre späťvzatie žaloby právoplatne zastavené.

. . nie je potrebné ukladať žalobcom povinnosť podať nejakú žalobu, pretože neodkladné opatrenie môže trvať aj neurčitý čas a vyrieši existujúcu situáciu a zabezpečí právo prechodu a prístupu k nehnuteľnostiam - parcelám a budove žalobcov, ako aj ostatných osôb, tak ako to bolo doteraz a tak ako predtým rovnako rozhodol Okresný súd Humenné pod sp. zn. 7C/14/2024 v spojení s rozhodnutím odvolacieho Krajského súdu v Prešove. .

II. Argumentácia sťažovateľa

6. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta, že formulácia povinností uložených napadnutým uznesením okresného súdu nepredstavuje krátkodobú procesnú úpravu, ale stabilný režim užívania cudzieho pozemku bez súhlasu vlastníka, a zároveň súdy neuložili žalobcom povinnosť podať v určitom čase žalobu. Súdy žiadnym spôsobom nevymedzili nevyhnutný priestor, cez ktorý má byť žalobcom umožnený prechod a prejazd cez parcelu č. . 7. Sťažovateľ ďalej namieta, že v jeho neprospech bolo de facto zriadené právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ale bez náhrady, čo považuje za neprimerané obmedzenie vlastníckeho práva, navyše v neprimeranom rozsahu. 8. Napokon namieta, že súdy nezohľadnili kvalitatívne odlišné právne postavenie žalobcov vo vzťahu k parcele č. a priznali im totožné práva zasahujúce do jeho vlastníckeho práva. Žalobca v 1. rade nie je spoluvlastníkom uvedenej parcely, a teda mu nesvedčí žiadne priame vecné právo, ktoré by odôvodňovalo právo vstupu, prechodu či prejazdu cez cudzí pozemok. Podiel žalobcu v 2. rade predstavuje iba 6,19 % z celej výmery, preto nemôže obmedziť výrazne väčšinového vlastníka spôsobom, ktorý zvolili všeobecné súdy. 9. Podľa sťažovateľa sa okresný ani krajský súd žiadnym spôsobom nevysporiadali s existenciou alternatívneho prístupu k nehnuteľnostiam žalobcov, resp. v danom prípade bolo potrebné zohľadniť objektívnu nevyhnutnosť od subjektívnej preferencie. Sťažovateľ konštatuje, že všeobecné súdy sa s jeho námietkami v odôvodneniach napadnutých rozhodnutí nevysporiadali spôsobom, ktorý by zodpovedal ústavným požiadavkám. 10. Sťažovateľ označil celý súdny proces za procesne nepredvídateľný a v rozpore s princípom rovnosti zbraní. Uvedené odôvodňuje tým, že žalobcovia pri podaní návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia nezaplatili súdny poplatok, okresný súd vydal napadnuté uznesenie 11. septembra 2025 a až 16. septembra 2025 vyzval žalobcov na zaplatenie súdneho poplatku a uviedol, že v prípade nezaplatenia konanie zastaví. Žalobcovia súdny poplatok zaplatili až po opakovanej výzve súdu a nadobudnutí právoplatnosti napadnutého uznesenia okresného súdu.

15. V danom prípade bol predmetom konania návrh žalobcov na nariadenie neodkladného opatrenia, na ktorý nenadväzovala samostatná žaloba vo veci samej, preto právoplatnosťou napadnutého uznesenia krajského súdu bolo toto konanie o návrhu žalobcov ukončené. Okresný súd pritom v dôvodoch napadnutého uznesenia explicitne vyjadril zámer nariadeným neodkladným opatrením dosiahnuť dlhodobú úpravu pomerov medzi sporovými stranami, preto žalobcom neuložil povinnosť podať v určitej lehote žalobu vo veci samej, ale vo vzťahu k sťažovateľovi si splnil poučovaciu povinnosť v súlade s § 337 ods. 1 CSP (bod 8 napadnutého uznesenia okresného súdu). Z textácie predmetného zákonného ustanovenia, ako aj odbornej literatúry pritom zreteľne vyplýva, že súd je povinný osobitným výrokom poskytnúť strane, proti ktorej neodkladné opatrenie smeruje, kvalifikované poučenie iba v prípadoch tých neodkladných opatrení, ktoré boli nariadené pred začatím konania a konzumujú tak vec samu (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016. s. 1140.). 16. Z obsahu podstatných námietok sformulovaných v ústavnej sťažnosti pritom vyplýva, že tieto sa týkajú kvality napadnutého uznesenia krajského súdu, ktorý podľa názoru sťažovateľa ponechal bez reakcie jeho zásadné argumenty obsiahnuté v podanom odvolaní, čo má mať za následok jeho nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť. Nepochybne tak ide o argumentáciu obsahovo dopadajúcu na vadu zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP napĺňajúcu dovolací dôvod podľa § 431 CSP. 17. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti prezentoval, že vyčerpal všetky zákonné prostriedky ochrany, a preto podľa neho je jeho ústavná sťažnosť prípustná. Nevyužitie zákonnej možnosti podať dovolanie nemožno nahrádzať ústavnou sťažnosťou podanou ústavnému súdu, ktorý môže založiť svoju právomoc na konanie o nej až vtedy, keď fyzická osoba alebo právnická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv; túto možnosť však sťažovateľ v tomto prípade mal. Ústavný súd preto odmietol ústavnú sťažnosť aj v tejto časti podľa § 56 ods. 2 písm. d) v spojení s § 55 písm. d) a § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde pre jej neprípustnosť.