III. ÚS 316/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

NÁLEZ

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 316/2015­31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. septembra 2015 v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Jany Baricovej a Ľubomíra Dobríka vo veci sťažnosti obchodnej spoločnosti Allianz – Slovenská poisťovňa, a. s., Dostojevského rad 4, Bratislava, zastúpenej advokátskou kanceláriou Majerník & Miháliková, s. r. o., Panenská 23, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Andrej Majerník, pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 18 CoE 162/2014­155 z 28. mája 2014 takto

rozhodol:

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) uznesením č. k. III. ÚS 316/2015­15 z 30. júna 2015 prijal na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej spoločnosti Allianz – Slovenská poisťovňa, a. s., Dostojevského rad 4, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 18 CoE 162/2014­155 z 28. mája 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci listom sp. zn. Spr. 3352/15 zo 17. augusta 2015 vyjadril predseda krajského súdu, v ktorom uviedol, že sa stotožňuje s názorom predsedníčky senátu 18 CoE ̶ JUDr. Beáty Trandžíkovej, že k namietanému porušeniu označených práv sťažovateľky napadnutým uznesením nedošlo, pretože „Krajský súd v Bratislave... pri svojom rozhodovaní postupoval pri preskúmavaní dôvodov odvolania s celou vážnosťou a odbornou starostlivosťou pri zvážení všetkých uvádzaných dôvodov, a dospel k záveru, že vzhľadom na charakter vymáhaného nároku – pracovný úraz a strata na zárobku v súvislosti s viacerými zmenami právnej úpravy v dobe rozhodovania bez aplikačnej praxe – týkajúce sa nároku oprávneného a v neposlednom rade aj v spojení s uznesením Okresného súdu Bratislava I č. k. 2 Er/1540/2006­124 zo dňa 06. 09. 2012, právoplatné dňa 13. 10. 2012, ktorým bol oprávnený oslobodený (vzhľadom na jeho majetkové pomery) od úhrady súdneho poplatku, podľa ustanovenia § 150 ods. 1 OSP, náhradu trov úspešnému účastníkovi nepriznal. Taktiež pri zmene rozhodnutia prihliadal na pasivitu samotného povinného, ktorý na korešpondenciu oprávneného nereagoval.“. Okrem toho predseda krajského súdu oznámil, že netrvá na verejnom ústnom pojednávaní.

Dňa 31. augusta 2015 bolo ústavnému súdu doručené „Stanovisko sťažovateľky k výzve Ústavného súdu a k vyjadreniu Krajského súdu v Bratislave k sťažnosti“, v ktorom uviedla, že súhlasí s tým, aby ústavný súd v tejto veci upustil od ústneho pojednávania, a vyslovila presvedčenie, že krajský súd „naďalej neakceptuje skôr vyslovený právny záver Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v tejto veci“. Súčasťou tohto podania bolo aj „Vyčíslenie trov konania ku dňu 28. 8. 2015“ v celkovej sume 342,65 €.

Napadnuté rozhodnutie krajského súdu považuje sťažovateľka za arbitrárne, pričom argumentuje tým, že vzhľadom na skutočnosť, že nepriznanie trov konania úspešnému účastníkovi je výnimkou zo všeobecne akceptovanej zásady zodpovednosti za výsledok konania vyplývajúcej z § 142 ods. 1 OSP, musí byť aplikácia § 150 ods. 1 OSP presvedčivo a precízne odôvodnená spôsobom zodpovedajúcim § 157 ods. 2 OSP, čo sa však v jej prípade evidentne nestalo. Krajský súd totiž nielenže neakceptoval právny záver Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovený už v uznesení sp. zn. 2 M Cdo 17/2009 z 28. januára 2010 o nemožnosti považovať zmenu právnej úpravy týkajúcej sa charakteru nároku oprávneného a nereagovanie sťažovateľky na listy oprávneného, resp. jeho kvalifikovaného právneho zástupcu, za dôvody hodné osobitného zreteľa relevantné na aplikáciu § 150 ods. 1 OSP, ale nesplnil ani uloženú povinnosť skúmať ďalšie okolnosti, resp. podmienky umožňujúce rozhodnúť podľa citovaného zákonného ustanovenia. Takáto interpretácia § 150 ods. 1 OSP krajským súdom podľa názoru sťažovateľky povzbudzuje nezodpovedné až šikanózne konanie oprávneného a jeho právneho zástupcu, ktorý nezmyselným návrhom podaným v štýle „pokus­omyl“ prinútili sťažovateľku proti nemu sa brániť, s čím jej logicky vznikli nemalé finančné náklady.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci, pričom procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Aj rozhodnutiami všeobecných súdov o trovách konania možno zasiahnuť do základných práv a slobôd, predovšetkým porušiť právo na spravodlivý súdny proces (II. ÚS 31/04, II. ÚS 56/05, III. ÚS 166/09, III. ÚS 144/2010, IV. ÚS 348/2011, IV. ÚS 84/2014 a iné.). V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že otázka náhrady trov konania dosahuje ústavnoprávnu dimenziu len vtedy, pokiaľ by v procese interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení všeobecne záväzného právneho predpisu zo strany všeobecného súdu bol obsiahnutý prvok svojvôle alebo extrémny rozpor s princípom spravodlivosti (napr. v dôsledku prepiateho formalizmu) či celkom nedostatočného odôvodnenia vydaného rozhodnutia. Takýto postup všeobecného súdu nemôže byť tolerovaný, lebo predstavuje v konečnom dôsledku zásah do základného práva účastníka na súdnu ochranu, na majetku a v konečnom dôsledku aj na právnu pomoc (m. m. I. ÚS 119/2012).

Všeobecný súd by mal preto vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení rozhodnutia dbať na jeho celkovú presvedčivosť (§ 157 ods. 2 OSP), teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že práve súd má poskytovať v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov vyplývajúca z § 1 OSP (IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09).

Za určitú výnimku z tejto zásady možno považovať ustanovenie § 150 ods. 1 OSP, podľa ktorého ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.

Prax všeobecných súdov je jednotná v názore, že „aplikácia ustanovenia § 150 OSP pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak súd dospeje k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Musí však ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach na strane účastníkov konania. Pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa treba prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery všetkých účastníkov konania a tiež na okolnosti, ktoré viedli účastníkov k uplatneniu práva na súde a ich postoj v konaní“ (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. M Cdo 14/99 z 1. septembra 2000). „Účastníkovi, ktorý mal v konaní úspech, nemožno s odvolaním sa na § 150 nepriznať náhradu trov konania len na základe všeobecného záveru hodnotiaceho dopad rozhodovania v určitom druhu nároku. Jeho použitie musí zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter“ (Zbierka súdnych rozhodnutí a stanovísk, judikát č. R 34/1982). „Nepriznanie náhrady trov konania podľa ustanovenia § 150 OSP nemožno odôvodniť len všeobecným záverom hodnotiacim význam rozhodovania o určitom nároku“ (Zbierka súdnych rozhodnutí a stanovísk, judikát č. R 23/1989). Možno teda zhrnúť, že odôvodnenie rozhodnutia, v ktorom je ustanovenie § 150 OSP aplikované, by malo byť precízne, pričom sa ex lege vyžaduje, aby v tomto konaní boli bezpečne preukázané skutočnosti, na základe ktorých je toto ustanovenie aplikované.

Pokiaľ teda krajský súd rozhodnutie o nepriznaní trov konania sťažovateľke, ktorá sa spravodlivej ochrany svojich práv domáhala podaním opravného prostriedku – námietok proti exekúcii vykonávanej podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov, s čím bola spojená povinnosť uhradiť poplatok za konanie súdu podľa v rozhodnom čase existujúcej položky 13 Sadzobníka súdnych poplatkov, riadne a presvedčivo neodôvodnil, postupoval v rozpore s § 157 ods. 2 OSP, čím porušil základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru. Na základe uvedených skutočností preto ústavný súd vyslovil, že uznesením krajského súdu č. k. 18 CoE 162/2014­155 z 28. mája 2014 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Vzhľadom na to, že ústavný súd posúdil napadnuté rozhodnutie krajského súdu ako porušujúce označené práva sťažovateľky, bolo namieste toto rozhodnutie podľa čl. 127 ods. 2 ústavy (a jemu zodpovedajúcemu § 56 ods. 2 a 3 zákona o ústavnom súde) zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie, tak ako to je uvedené v bode 2 výroku tohto nálezu. V ďalšom konaní bude krajský súd viazaný právnym názorom ústavného súdu vysloveným v tomto náleze (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde) povinný opätovne rozhodnúť o predloženom opravnom prostriedku – odvolaní oprávneného so zreteľom na účel náhrady trov konania vyplývajúci z § 142 ods. 1 a § 150 ods. 1 OSP, ako aj povinnosť súdu svoje rozhodnutie odôvodniť v zmysle § 157 ods. 2 OSP.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. septembra 2015