III. ÚS 319/2026

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 319/2026-27

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Roberta Šorla a sudcov Ivana Fiačana a Martina Vernarského (sudca spravodajca) v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľky , zastúpenej JUDr. Janou Šepeľovou, advokátkou, Námestie slobody 13/25, Humenné, proti postupu Okresnej prokuratúry Humenné v trestnom konaní ČVS: ORP-87/2-VYS-HE-2023 a uzneseniam Okresnej prokuratúry Humenné č. k. Pv 278/23-7702-59 z 27. júna 2025 a č. k. Pv 278/23-7702-60 z 27. júna 2025 takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

I. Ústavná sťažnosť sťažovateľky 1. Ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 16. septembra 2025 v znení jej doplnenia doručeného ústavnému súdu 17. septembra 2025 sa sťažovateľka domáha vyslovenia porušenia základných práv zaručených čl. 17 ods. 2, čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv garantovaných čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresnej prokuratúry Humenné (ďalej len „okresná prokuratúra“) a jej rozhodnutiami označenými v záhlaví tohto uznesenia. Navrhuje napadnuté uznesenia zrušiť, zakázať okresnej prokuratúre pokračovať v porušovaní jej základných práv a slobôd, priznať jej finančné zadosťučinenie a náhradu trov

Po rozhodnutí vyšetrovateľa o námietkach zaujatosti bolo sťažovateľke obvinenie zrušené a v súčasnosti sa s ňou koná ako s podozrivou. Proti uzneseniam vyšetrovateľa podala sťažovateľka sťažnosti, o ktorých rozhodla okresná prokuratúra napadnutými uzneseniami tak, že uznesenia vyšetrovateľa podľa § 194 ods. 1 Trestného poriadku zrušila, avšak z iných ako v sťažnostiach uvedených dôvodov. Námietky zaujatosti proti vyšetrovateľovi totiž podľa okresnej prokuratúry neboli vznesené procesne predpísaným spôsobom bezodkladne, preto o nich vyšetrovateľ ani nemal rozhodovať.

Sťažovateľka nesúhlasí ani so záverom okresnej prokuratúry, podľa ktorého bol dlhší čas rozhodovania o sťažnostiach spôsobený predložením spisu na rozhodnutie Krajskej prokuratúre v Prešove (ďalej len „krajská prokuratúra“), pretože ide o zavádzajúce a právne irelevantné tvrdenie. Rozhodovanie okresnej prokuratúry v uvádzanej dĺžke je excesom zo zákona, ktorý nemožno ospravedlniť žiadnymi objektívnymi okolnosťami.

V dôsledku toho jej boli odňaté práva, ktoré jej ako podozrivej prináležali. Zásadné je, že výsluch sťažovateľky 10. mája 2023 ani nevykonal namietaný vyšetrovateľ, ale iný vyšetrovateľ. Ak okresná prokuratúra zaujala názor, že námietky zaujatosti boli vznesené oneskorene, mala ich iniciatívne preskúmať ako iné relevantné podania, predovšetkým ako žiadosti o preskúmanie postupu policajta podľa § 210 ods. 1 Trestného poriadku. To sa v danom prípade nestalo, čím bol porušený princíp výkladu práva v prospech zachovania a uplatnenia základných práv jednotlivca.

Sťažovateľka je celkového názoru, že orgány činné v trestnom konaní postupujú v jej veci tendenčne a koordinovane v jej neprospech. 5. V ďalšej argumentácii sťažovateľka podrobne rozvíja tvrdené dôvody zaujatosti vyšetrovateľa Mgr. Ľudomila Šalatu. Celé prípravné konanie je od samého počiatku poznačené nezákonnosťou a účelovosťou postupu tohto vyšetrovateľa. Popri už uvádzaných okolnostiach sťažovateľka tvrdí, že vyšetrovateľ postupoval svojvoľne, keď vydal rozhodnutie o vrátení vecí zaistených v predmetnom trestnom konaní s odôvodnením, že sťažovateľka nemá právo k zaisteným veciam, hoci mu bolo známe (okrem iného) minimálne to, že o tejto otázke prebieha civilné konanie. Zrušenie uznesenia o vrátení veci nadriadenou prokuratúrou s odôvodnením, že existujú pochybnosti o práve k zaisteným veciam, uvedenú skutočnosť potvrdzuje. Sťažovateľka od začiatku tvrdí a preukazuje, že má právny titul k zaisteným veciam. Uznesenie o vznesení obvinenia sťažovateľke a už zmieňované uznesenie o vrátení veci nebolo riadnym procesným postupom vyšetrovateľa, pričom obe uznesenia vydal vyšetrovateľ na základe záväzných pokynov okresnej prokuratúry.

IV. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti 6. Ústavnú sťažnosť sťažovateľky ústavný súd predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí senátu ústavného súdu podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a zisťoval, či ústavná sťažnosť obsahuje všeobecné náležitosti podania (§ 39 zákona o ústavnom súde), všeobecné náležitosti návrhu na začatie konania (§ 43 zákona o ústavnom súde), osobitné náležitosti ústavnej sťažnosti (§ 123, § 124 a § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde. IV.1. K napadnutému postupu:

Tento konzistentný právny názor je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. 3. 2009). Sťažovateľka doručila ústavnému súdu ústavnú sťažnosť v čase, keď bol napadnutý postup už zavŕšený doručením napadnutých uznesení sťažovateľke (17. júla 2025, pozn.).

IV.2. K napadnutým uzneseniam: 8. Ústavný súd pripomína, že v zmysle princípu subsidiarity, ktorý je vyvoditeľný z čl. 127 ods. 1 ústavy, ochrana ústavnosti nie je a podľa svojej povahy ani nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií.

Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého relevantnej časti je ústavná sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd (m. m. napr. II. ÚS 681/2025).

Z tohto pohľadu je nevyhnutnou podmienkou konania, ktorá musí byť pred podaním ústavnej sťažnosti splnená, vyčerpanie všetkých procesných prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho práv poskytuje. Právomoc ústavného súdu je teda vybudovaná na zásade prieskumu vecí právoplatne skončených, ktorých eventuálnu protiústavnosť už nemožno zhojiť inými procesnými prostriedkami, resp. už nie je možná náprava iným spôsobom. Jedinú výnimku z tohto pravidla predstavuje § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého možno neodmietnuť inak neprípustnú ústavnú sťažnosť z dôvodov hodných osobitného zreteľa (m. m. napr. II. ÚS 681/2025). 10. Ústavná sťažnosť teda má byť podaná až vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže reálne domôcť ochrany svojich práv u ostatných orgánov verejnej moci. Postavenie ústavného súdu tak možno obrazne prirovnať k „záchrannej brzde“, ktorú je možné použiť až vtedy, ak zlyhajú všetky obvyklé a predvídané prostriedky na zabránenie vzniku hroziacej ujmy, teda zabránenie porušenia ústavných

11. Subsidiarita ústavnej sťažnosti má pritom dimenziu formálnu i materiálnu. Formálna dimenzia znamená, že sťažovateľ pred podaním ústavnej sťažnosti musí „formálne“ podať všetky prostriedky na ochranu práv, ktorými disponuje, a materiálnou subsidiaritou je myslené to, že tieto prostriedky odôvodní spôsobom, ktorý orgánu verejnej moci umožní ústavnoprávny prieskum.

právomoci. Obidve tieto hľadiská preto treba reflektovať pri interpretácii a aplikácii jednotlivých inštitútov zákona o ústavnom súde, v danom prípade pre posúdenie prípustnosti ústavnej sťažnosti a príslušnosti ústavného súdu na jej prijatie na ďalšie konanie (m. m. napr. II. ÚS 681/2025).

13. Aplikujúc uvedené východiská na vec sťažovateľky, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka mala v intenciách veci k dispozícii iný bezprostredne a priamo dostupný prostriedok nápravy, ktorým bola žiadosť o preskúmanie postupu prokurátora podľa § 210 ods. 2 Trestného poriadku. Ústavný súd už uviedol, že možnosť podať avizovanú žiadosť patrí aj podozrivému bez ohľadu na to, že podozrivý nie je uvedený medzi oprávnenými osobami objektivizovanými v § 210

14. Z ústavnej sťažnosti napokon vyplýva, že sama sťažovateľka si bola vedomá faktu, že mohla využiť prostriedok obrany svojich práv predpokladaný v § 210 ods. 2 Trestného poriadku. Skutočnosť, že tak neurobila z dôvodu ňou tvrdenej predpojatosti krajskej prokuratúry voči jej osobe, nemôže mať na uvedené žiaden vplyv. Argumentáciu sťažovateľky o tom, že krajská prokuratúra sa nachádza v pozícii potenciálneho porušovateľa jej práv z dôvodu, že vo veci už raz rozhodovala s výsledkom pre sťažovateľku negatívnym, nemožno akceptovať. Sťažovateľka v tejto súvislosti poukazuje na upovedomenie krajskej prokuratúry sp. zn. 3KPt 239/24/7700 z 23. decembra 2024, v ktorom sa však krajská prokuratúra vyjadrovala k včasnosti námietky zaujatosti vznesenej sťažovateľkou proti osobe prokurátora okresnej prokuratúry vykonávajúceho dozor nad zákonnosťou prípravného konania v trestnej veci sp. zn. Pv 278/23/7702, a nie k včasnosti vznesenia námietky zaujatosti proti vyšetrovateľovi. Skutočnosť, že okresná prokuratúra sa v napadnutých uzneseniach na uvádzaný právny názor odvolala, nemení nič

Argumentačné a dôkazné bremeno pri uplatňovaní dôvodov hodných osobitného zreteľa, ktoré zaťažuje sťažovateľa, sťažovateľka v intenciách veci neuniesla, a preto nebolo možné pristúpiť k vecnému posúdeniu dôvodnosti sťažnostnej argumentácie v rozsahu cielenom proti napadnutým uzneseniam (m. m. napr. I. ÚS 9/2026, III. ÚS 552/2024).

subsidiarity sa tak sťažovateľka v procesnej pozícii podozrivej dostáva mimo zorného poľa primárnej ochrany svojich základných práv prostredníctvom ústavného súdu, keďže jeho právomoci predchádza právomoc iných orgánov verejnej moci. Predmetom prieskumu je v konaní o ústavnej sťažnosti (okrem niektorých výnimiek, napríklad pri odňatí osobnej slobody obvineného väzbou, alebo v prípade generálneho majetkovo-invazívneho opatrenia v podobe zaistenia majetku obvineného) až výsledková spravodlivosť. Inak povedané, ústavný prieskum je v zásade prípustný až v situáciách, kde sa dotknutá osoba neochráni v ďalších štádiách trestného konania prostredníctvom všetkých pre ňu využiteľných prostriedkov, a to aj tzv. riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov (m. m. IV. ÚS 401/2024). Ústavný súd totiž v trestnom konaní nenahrádza procesné postavenie orgánu činného v trestnom konaní, sudcu pre prípravné konanie ani všeobecného súdu v prípadnej trestno-procesnej inštančnej postupnosti rozhodovania (m. m. napr. I. ÚS 1/2026).

18. So zreteľom na uvedené neostalo ústavnému súdu nič iné, ako sťažovateľkinu ústavnú sťažnosť v rozsahu cielenom proti napadnutým uzneseniam odmietnuť z dôvodu jej neprípustnosti podľa § 56 ods. 2 písm. d) a § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

19. Keďže ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky ako celok odmietol, bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími jej návrhmi uplatnenými v tejto ústavnej sťažnosti.