III. ÚS 3/2015

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. decembra 2013 doručená sťažnosť , a , všetci (ďalej len „sťažovatelia“), doplnená na základe výzvy ústavného súdu písomným podaním doručeným 15. apríla 2014, ďalej doplnená písomným podaním doručeným 10. a 30. decembra 2014, ktorou namietajú porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), na súdnu ochranu zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy a „čl. 48 ods. 2 ústavy“, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na pokojné užívanie svojho majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 620/1999 a jeho rozsudkom z 25. februára 2011 a postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Co 16/2013 a jeho rozsudkom z 3. septembra 2013 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

Sťažovatelia v sťažnosti namietali, že okresný súd, ako aj krajský súd vec nesprávne právne posúdili, keď ignorovali podľa ich názoru rozhodujúce právne skutočnosti pre posúdenie ich nárokov. V tejto súvislosti namietali a spochybňovali vznik nároku žalobcu na zaplatenie zostávajúcej ceny diela, pretože podľa ich názoru dielo už v čase odovzdania vykazovalo vady, následne si uplatnili nároky z vád diela jednak písomne u žalobcu a jednak na jednotlivých pojednávaniach. V nadväznosti na uvedené považovali

odôvodnenie

rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu za nedostatočné, arbitrárne a z ústavného hľadiska neudržateľné, porušujúce ich označené práva. Právny zástupca sťažovateľov v doplneniach sťažnosti sťažovateľov postupne rozširoval právnu argumentáciu v prospech vyslovenia porušenia označených práv, keď poukazoval na to, že odovzdanie a prevzatie diela jedným zo sťažovateľov bolo právne bezvýznamné, keďže dielo vykazovalo v čase odovzdania vady, teda nebolo riadne ukončené. Právny zástupca v poslednom doplnení sťažnosti sťažovateľov ďalej spochybňoval uzatvorenie zmluvy, uzatvorenie dohody o voľbe práva, ako aj samotné prevzatie diela jedným zo sťažovateľov, keď poukázal na to, že ostatní sťažovatelia ho na takýto úkon nesplnomocnili.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

1. Pokiaľ ide o napadnutý postup okresného súdu a jeho rozsudok sp. zn. 18 C 620/1999 z 25. februára 2011, ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc preskúmať označený napadnutý rozsudok okresného súdu a ani jeho predchádzajúci postup, keďže ho už meritórne preskúmal na základe odvolania krajský súd, ktorý bol oprávnený a zároveň povinný poskytnúť sťažovateľom ochranu ich právam.

Podľa názoru ústavného súdu argumentácia krajského súdu uvedená v odôvodnení napadnutého rozsudku je dostatočná. V žiadnom prípade argumentáciu nemožno považovať za arbitrárnu či zjavne neodôvodnenú. Niet teda ani dôvodu na to, aby ústavný súd do veci zasiahol. Na tomto závere nemôže nič zmeniť okolnosť, že sťažovatelia majú na celú vec odlišný názor a s napadnutým rozsudkom krajského súdu nesúhlasia. Táto okolnosť totiž sama osebe nemôže spôsobiť porušenie označených práv sťažovateľov.

Ústavný súd ďalej poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Pokiaľ sťažovatelia tvrdili, že písomná zmluva o dielo bola doplňovaná ústnou dohodou, a preto súd nesprávne túto časť dohody právne posúdil ako ústnu zmluvu o zhotovení veci, tak k uvedenému ústavný súd dodáva, že tento právny záver súdu plne rešpektuje dohodu strán zaznamenanú v dodatku k zmluve o stavebnom diele č. 3/70/98, ktorá viazala rozsah prác na položky zaznamenané v stavebnom denníku. Ostatné navyše práce boli dohodnuté ústne a odsúhlasené stranami na základe súpisu vykonaných prác. Z uvedeného dôvodu tieto „navyše“ práce nebolo možné považovať za práce v zmysle dodatku zmluvy o stavebnom diele č. 3/70/98, preto sa na ne nevzťahoval režim vzťahujúci sa na zmluvu o dielo podľa Obchodného zákonníka. Ďalšou námietkou sťažovateľov bolo tvrdenie, že písomné odovzdanie a prevzatie diela je irelevantné z hľadiska uplatneného nároku žalobcu na doplatenie ceny diela, pretože dielo v čase odovzdania nepochybne vykazovalo vady, teda nedošlo k jeho riadnemu ukončeniu v zmysle § 554 ods. 1 Obchodného zákonníka, a preto žalobcovi nevznikol nárok na doplatenie ceny diela. K uvedenému argumentu sťažovateľov ústavný súd uvádza, že pri vadnom plnení a pri prevzatí diela objednávateľom nedochádza k zániku záväzku. V prípade, keď objednávateľovi nevzniklo právo odstúpiť od zmluvy alebo ho nevyužil, dochádza k zmene záväzku na nároky vzniknuté z vadného plnenia (pozri Oľga Ovečková a kolektív: Bratislava: Obchodný zákonník. Komentár. Druhé, doplnené a prepracované vydanie. IURA EDITION 2008. s. 489). Je nepochybné, že sťažovateľ Ing. Vinár prevzal dielo aj s vadami, preto záväzok žalobcu sa transformoval do nárokov z vád, ktoré si sťažovatelia písomne uplatnili spolu aj s voľbou nároku, ktoré vo veci konajúce súdy aj vo svojich rozhodnutiach zohľadnili. Skutočnosť, že následne sťažovatelia zastúpení v konaní pred všeobecnými súdmi advokátom na jednotlivých súdnych pojednávaniach postupne reklamovali a namietali ďalšie vady diela bez ďalšieho ako súčasť ich právnej argumentácie a až v roku 2006 procesne relevantným spôsobom uplatnili nárok z vád vo forme protinávrhu, je možno pripísať taktike ich obrany, za ktorej výsledok nesie zodpovednosť ich právny zástupca, preto súdy nepochybili, keď sťažovateľmi uplatnený návrh zamietli z dôvodu premlčania.

Vo vzťahu k námietke porušenia týchto označených práv napadnutým rozsudkom krajského súdu ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno­ procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08). Keďže ústavný súd sťažnosť v časti pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým postupom krajského súdu a jeho napadnutým rozsudkom odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšej časti sťažnosti, ktorou sťažovatelia namietali porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu bolo už len nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami hmotno­právneho charakteru a ústavno­procesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia.

4. Sťažovatelia namietali aj porušenie svojho základného práva „na súdnu ochranu... podľa čl. 48 ods. 2 ústavy“ napadnutým postupom krajského súdu a jeho napadnutým rozsudkom. Ústavný súd konštatuje, že čl. 48 ods. 2 ústavy upravuje viacero základných práv a vzhľadom na nedostatok akejkoľvek argumentácie v sťažnosti súvisiacej s citovaným článkom ústavy nie je možné ani zistiť, ktoré konkrétne parciálne základné právo obsiahnuté v predmetnom článku mali sťažovatelia na mysli. Inými slovami, sťažovatelia v sťažnosti neodôvodnili namietané porušenie označeného článku ústavy a ani neidentifikovali základné právo obsiahnuté v predmetnom článku ústavy, ktoré malo byť postupom krajského súdu a jeho napadnutým rozsudkom porušené.