III. ÚS 3/2016

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. októbra 2014 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 S 80/2009 (ďalej aj „napadnuté konanie krajského súdu“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sžo 60/2013 (ďalej aj „napadnuté konanie najvyššieho súdu“).

- 22.04.2010 bol krajskému súdu doručený list datovaný dňa 19.04.2010, ktorým právny môj zástupca ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní, vytýčeného na deň 29.04.2010, z dôvodu kolízie, dôkaz - v spise pod sp. zn. 2 Sžo/60/2013, resp. pod sp. zn. 6S/80/2009,

pod sp. zn. 2 Sžo/60/2013, resp. pod sp. zn. 6S/80/2009. . . - 24.07.2013 vydaný nález ústavného súdu sp. zn. 519/2012 zo dňa 24.07.2013. Ústavný súd v posudzovanom prípade pod sp. zn. IV.ÚS 519/2012-116 rozhodol, že postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sžo/214/2010 a jeho rozsudkom bolo porušené moje základné právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, dôkaz - v spise pod sp. zn. 2 Sžo/60/2013, resp. pod sp. zn. 6S/80/2009, - 28.10.2013 som doručil najvyššiemu súdu podanie - Zásadné námietky k rozsudku najvyššieho súdu 2 Sžo/214/2010, dôkaz - v spise pod sp. zn. 2 Sžo/60/2013, resp. pod sp. zn. 6 S/80/2009, - 13.01.2014 som doručil najvyššiemu súdu podanie - Zásadné námietky (doplnenie) k rozsudku najvyššieho súdu 2 Sžo/214/2010, dôkaz v spise pod sp. zn. 2Sžo/60/2013, resp. pod sp. zn. 6S/80/2009, - 03.02.2014 som doručil najvyššiemu súdu podanie - Zásadná námietka - neexistencia príkazov na použitie informačno-technických prostriedkov v administratívnom

. .), dôkaz - v spise pod sp. zn. 2 Sžo/60/2013, resp. pod sp. zn. 6 S/80/2009, - 23.04.2014 som doručil krajskému súdu podanie - Predloženie listinných dôkazov, dôkaz -v spise pod sp. zn. 2 Sžo/60/2013, resp. pod sp. zn. 6 S/80/2009, - 14.06.2014 som podal na krajský súd podanie - Upresňujúce námietky (k rozhodnutiu RCÚ MI č. 14/2009-5334.

(Mgr. Turan, ÚŠP GP SR, s. zn. VII/2 Gv 190/08-198), dôkaz - v spise pod sp. zn. 2 Sžo/60/2013, resp. pod sp. zn. 6 S/80/2009, - 21.08.2014 som podal na krajský súd podanie - Predloženie dôkazu (Rozsudok Okresného súdu v Trebišove sp. zn. 1 T/28/2012 zo dňa 19.06.2014), dôkaz - v spise pod sp. zn. 2 Sžo/60/2013, resp. pod sp. zn. 6 S/80/2009.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom

takto rozhodol:

1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom orgánu verejnej moci - Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Župné námestie č. 13, 814 90 Bratislava, v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sžo/60/2013 (pôvodne pod. sp. zn. 2 Sžo/214/2010), porušené bolo. 2. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom orgánu verejnej moci - Krajského súdu v Košiciach, Štúrova 29, 041 51 Košice, v konaní vedenom pod sp. zn. 6S/80/2009, porušené bolo. 3. Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sžo/60/2013 (pôvodne pod. sp. zn. 2 Sžo/214/2010) sa prikazuje konať bez zbytočných prieťahov. 4. Krajskému súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 6 S/80/2009 sa prikazuje konať bez zbytočných prieťahov. 5. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 16 000 € (slovom šestnásť tisíc eur), ktoré sú povinní Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Košiciach vyplatiť sťažovateľovi spoločne a nerozdielne povinní a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia. 6. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia, ktorá je splatná do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet právneho zástupcu sťažovateľa JUDr. Borisa Rekena.“

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti smerujúcej proti zbytočným prieťahom v súdnom konaní ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktorý vylučuje, aby ten orgán (okresný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (III. ÚS 263/03, IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, III. ÚS 342/08).

Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy označený všeobecný súd meritórne rozhodol pred jej podaním (II. ÚS 184/06), a preto už k namietanému porušovaniu týchto práv nečinnosťou tohto súdu v čase doručenia sťažnosti nemohlo dochádzať (m. m. II. ÚS 387/06).

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sžo 60/2013

Zo sťažnosti a z obsahu spisového materiálu vyplýva, že najvyšší súd v napadnutom konaní právoplatne rozhodol uznesením sp. zn. 2 Sžo 60/2013 z 19. marca 2014, ktorým rešpektujúc právny názor ústavného súdu vyslovený v náleze sp. zn. IV. ÚS 519/2012 z 24. júla 2013 zrušil rozsudok krajského súdu sp. zn. 6 S 80/2009 z 29. apríla 2010 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Ústavný súd sa zaoberal aj časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namietal, že podľa jeho názoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 S 80/2009 mali vzniknúť zbytočné prieťahy, čím malo dôjsť aj k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 280/08).

Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že nie každý prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (III. ÚS 199/02, I. ÚS 154/03). Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne.

V prípade, ak ústavný súd zistí, že postup všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (a čl. 6 ods. 1 dohovoru), návrh odmietne ako zjavne neopodstatnený (I. ÚS 38/04, III. ÚS 24/04, III. ÚS 372/06).

Ústavný súd zo sťažnosti a z obsahu spisového materiálu zistil, že napadnuté konanie krajského súdu začalo po podaní žaloby sťažovateľa o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného 25. mája 2009. Krajský súd po necelom roku od začatia konania vo veci meritórne rozhodol rozsudkom 29. apríla 2010, ktorým žalobu sťažovateľa zamietol. Po podaní odvolania najvyšší súd svojím rozsudkom z 15. júna 2011 napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil, no po náleze ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 519/2012 z 24. júla 2013 najvyšší súd uznesením z 19. marca 2014 napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Ústavný súd na základe vyhodnotenia doterajšieho priebehu konštatuje, že hoci postup krajského súdu v napadnutom konaní nebol optimálny, keďže prvýkrát krajský súd rozhodol takmer po roku od nápadu veci a jeho meritórny rozsudok z 29. apríla 2010 následne potvrdený rozsudkom najvyššieho súdu z 15. júna 2011 bol na základe nálezu ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 519/2012 z 24. júla 2013 zrušený a vrátený na ďalšie konanie, čím došlo k predĺženiu jeho priebehu, intenzita prieťahov s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu však nedosiahla podľa názoru ústavného súdu taký stupeň závažnosti, ktorý by mohol jednoznačne viesť k záveru o porušení základného práva sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), a súčasný stav konania ani definitívne nevylučuje možnosť prejednania predmetnej veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (III. ÚS 24/04, III. ÚS 67/04).

Uvedené konštatovanie ústavný súd opiera najmä o skutočnosť, že dĺžka napadnutého konania krajského súdu (do rozhodnutia o jeho prerušení uznesením z 2. marca 2015) po odrátaní doby, keď vo veci rozhodoval najvyšší, resp. ústavný súd, je približne 2 a pol roka.

Navyše, v tejto súvislosti je podľa názoru ústavného súdu potrebné poukázať aj na to, že predĺženie konania bolo vyvolané uplatnením opravných prostriedkov sťažovateľom, čo je z procesného hľadiska úplne legitímne, no v súlade s doterajšou ustálenou judikatúrou ústavného súdu (napr. III. ÚS 242/03, IV. ÚS 218/04, III. ÚS 354/2010) predmetné predĺženie konania nie je možné pripísať na ťarchu sťažovateľa, ale ani na ťarchu súdu konajúceho vo veci.