III. ÚS 321/2015

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júna 2015 doručená sťažnosť , , zákonného zástupcu maloletého (ďalej len „sťažovateľka“) pre namietané porušenie základného práva maloletého dieťaťa formulovať vlastné názory a byť vypočutý v súdnom konaní podľa čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 25 Cop/11/2015­24 z 11. marca 2015.

V súvislosti s porušením čl. 12 dohovoru v sťažnosti uvádza: «Článok 12 Dohovoru dáva najavo, že dieťa je držiteľom práv, ktoré majú vplyv na jeho život, a nielen práv, ktoré sú odvodené od jeho zraniteľnosti (ochrana) alebo závislosti na dospelých (starostlivosť). Výbor pre práva dieťaťa (ďalej len „výbor“), na 51. sedení, v dňoch 25. 5. ­ 12. 6. 2009 v Ženeve, vypracoval všeobecný komentár (voľne dostupný online) k právu dieťaťa byť vypočuté (analýza článku 12 Dohovoru o právach dieťaťa). Na strane 6 je uvedené: „Článok 12 Dohovoru zakladá právo každého dieťaťa slobodne vyjadriť názor na všetky záležitosti, ktoré sa ho dotýkajú, a následného práva na riadne zváženie tohto názoru podľa veku dieťaťa a jeho úrovne vyspelosti. Toto právo ukladá jasný právny záväzok štátom, ktoré sú zmluvnými stranami Dohovoru toto právo uznať a zaistiť jeho implementáciu vypočutím a riadnym zvážením názoru dieťaťa. Tento záväzok ukladá štátom, ktoré sú zmluvnými stranami Dohovoru, prihliadajúc na ich súdny systém toto právo buď priamo zaručiť alebo prijať či revidovať zákony tak, aby si toto právo mohlo dieťa plne uplatňovať.“ Výbor zdôrazňuje, že článok 12 Dohovoru neurčuje vekovú hranicu na uplatňovanie práva dieťaťa vyjadriť svoje názory, a štátom, ktoré sú zmluvnými stranami Dohovoru neodporúča stanoviť vekové hranice, či už v zákone alebo v praxi, ktoré by obmedzovali právo dieťaťa slobodne sa vyjadrovať o všetkých záležitostiach, ktoré sa ho dotýkajú. Výskum dokázal, že dieťa je schopné vytvárať si názory od útleho veku, aj keď ešte možno nie je schopné ich slovne vyjadriť. Následkom toho plná implementácia článku 12 Dohovoru vyžaduje uznanie a rešpektovanie neverbálnych foriem komunikácie vrátane hry, reči tela, mimiky, kresieb a malieb, prostredníctvom ktorých malé dieťa dokáže prejaviť pochopenie, výber, či preferencie. Dieťa nie je iba objekt prospešných opatrení. Dieťa musí byť vypočuté vo všetkých záležitostiach, ktoré ho ovplyvňujú a navyše, týmto názorom vyjadreným dieťaťom treba prisudzovať primeranú váhu. Výbor je toho názoru, že rodičia majú uznať dieťa za subjekt so svojimi vlastnými záujmami a očakávaniami, schopný stále viac a viac preberať za seba zodpovednosť. Z toho dôvodu by mali počúvať dieťa a brať do úvahy to, čo dieťa oznamuje... Maloletý má strach hovoriť o čase strávenom s otcom, odpovedá len stroho „nechcem o tom hovoriť, robí mi to zle, nepýtaj sa ma“ alebo „tato zakázal“. Ďalšie vyjadrenia maloletého „dokedy musím chodiť k tatovi?“, „idem tam už posledný krát?“, „tato je ku mne hnusný, nedávaj ma tam mamina“, sú dôkazom odmietania otca maloletým Maloletý má právo vysloviť svoj názor v zmysle článku 12 Dohovoru a je povinnosťou súdu, aby pri rozhodovaní vzal do úvahy názor dieťaťa, ktorý maloletý vyjadruje jasne a určito. Krajský súd Nitra sa s touto skutočnosťou v napadnutom uznesení, odôvodnenie ktorého obsahuje aj analýzu súvisiacich sporov medzi rodičmi maloletého nezaoberal, čím došlo k porušeniu ľudských práv a základných slobôd maloletého vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy ­ z Dohovoru o právach dieťaťa (čl. 12 Dohovoru).

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Krajský súd v rozhodnutí o odvolaní proti napadnutému rozhodnutiu súdu prvého stupňa zhrnul v závere svoje podstatné dôvody, ktoré ho viedli k zmene napadnutého rozsudku č. k. 13 P/466/2014 7: „Odvolací súd majúc za preukázané, že rozsudok Okresného súdu Nitra č. k. 24P/350/2009 61 zo dňa 14. 06. 2011, právoplatný dňa 24. 06. 2011, ktorým boli upravené práva a povinnosti rodičov k mal. dieťaťu, a teda i upravený styk otca s mal. dieťaťom, a to na čas do rozvodu, sa stal neúčinným a to právoplatnosťou rozsudku Okresného súdu Nitra č. k. 7C/213/2009 106 zo dňa 23. 03. 2010 o rozvode manželstva rodičov dieťaťa a následným zastavením konania o úprave styku otca s maloletým uznesením Okresného súdu Nitra č. k. 7C/213/2009 244 zo dňa 13. 09. 2011, právoplatným dňa 10. 10. 2011 z dôvodu uzavretia dohody rodičov o úprave styku otca s maloletým dieťaťom. Na základe uvedeného je možné konštatovať, že v súčasnej dobe otec nemá upravený súdom styk s maloletým .

nútiť. V Dohovore opravách dieťaťa v čl. 18 ods. 1 je zakotvená zásada, že obaja rodičia majú spoločnú zodpovednosť za výchovu a vývoj dieťaťa. Základným zmyslom ich starostlivosti musí pritom byť záujem dieťaťa. Pri rozhodovaní o úprave styku by súd preto nemal ignorovať ani záujmy dieťaťa, ale ani opodstatnené pracovné, či iné povinnosti rodičov. Rodičia maloletého dieťaťa by sa v záujme dieťaťa mali predovšetkým na úprave styku rodiča, ktorému dieťa nebolo zverené do starostlivosti, dohodnúť. Až následne, ak

nehovoriac o absencii výchovných prvkov zo strany tohto rodiča k dieťaťu. Odvolací súd, poukazujúc na vyššie uvedené aspekty, sa preto nestotožnil s rozhodnutím súdu prvého stupňa, ktorým zamietol návrh otca na úpravu styku s maloletým Keďže vykonaným dokazovaním odvolacieho súdu (preskúmaním jednotlivých spisov Okresného súdu Nitra v danej veci) dospel k záveru, že otec v súčasnej dobe nemá upravený styk s maloletým podľa § 220 OSP zmenil napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa a upravil styk otca s maloletým tak, že otec je oprávnený stretávať sa s každú sobotu v párnom týždni v kalendárnom roku od 10.00 hod. do 18.00

Po preskúmaní sťažnosti v rámci predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd zistil, že sťažovateľka v texte ani petite svojej sťažnosti nenamieta porušenie práva na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ústavný súd je v súlade s § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný petitom sťažnosti (návrhom na rozhodnutie) a môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľka domáha v petite svojej sťažnosti. Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľka kvalifikovane zastúpená zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05). Ústavný súd vychádzajúc z § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde a s poukazom na svoju striktnú viazanosť petitom sťažnosti sa preto mohol zaoberať sťažnosťou iba v tom rozsahu, ako ho sťažovateľka vymedzila v petite sťažnosti v rámci požadovanej ústavnej ochrany, teda len v rozsahu namietaného porušenia práva dieťaťa formulovať vlastné názory a byť vypočutý v súdnom konaní podľa čl. 12 ods. 1 a 2 dohovoru.

V súvislosti s namietaným porušením označeného práva ústavný súd však poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07, I. ÚS 150/09), súčasťou ktorej je aj právny názor, že všeobecný súd v zásade nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru (ku ktorým patrí aj právo vyplývajúce z čl. 12 ods. 1 a 2 dohovoru), ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy zaručené v čl. 46 až čl. 48 ústavy. O prípadnom namietanom porušení označeného práva dieťaťa by bolo možné uvažovať v zásade len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.

Ústavný súd zdôrazňuje, že posúdenie podmienok na vydanie predbežného opatrenia je predovšetkým vecou všeobecných súdov (čl. 142 ústavy), a preto sa ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) spravidla nepovažuje za oprávneného zasahovať do rozhodnutí o predbežných opatreniach, keďže nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov, a okrem toho ide o rozhodnutia, ktoré do práv a povinností účastníkov konania nezasahujú konečným spôsobom (IV. ÚS 82/09). Ústavný súd posudzuje problematiku predbežných opatrení zásadne iba v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia alebo o zamietnutí návrhu na jeho vydanie pristupuje len za celkom výnimočných okolností. Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o predbežných opatreniach iba za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu.

Ústavný súd poukazuje ďalej na to, že všeobecný súd predbežným opatrením dočasne upravuje pomery účastníkov konania, pričom je dôležité, že je povinný poskytnúť ochranu tomu, kto sa vydania predbežného opatrenia domáha, ale v rámci ústavných pravidiel tiež tomu, proti komu návrh smeruje. Predbežné opatrenia s ohľadom na ich charakter nemôžu spravidla zasiahnuť do základných práv alebo slobôd účastníkov konania, lebo rozhodnutia o nich nemusia zodpovedať konečnému meritórnemu rozhodnutiu (napr. III. ÚS 309/2012, II. ÚS 339/2012).

V závere ústavný súd ešte uvádza, že posúdenie opodstatnenosti rozsahu styku rodiča a maloletého dieťaťa prislúcha iba všeobecnému súdu, ktorý je pri rozhodovaní viazaný zákonom č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, a skutočnosť, že sťažovateľka sa v prvom rade s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje alebo nesúhlasí s jeho posúdením skutkového stavu, samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv a nezakladá oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným.

Z dôvodu odmietnutia sťažnosti ako celku ústavný súd o návrhu sťažovateľky, ktorá s poukazom na § 52 ods. 2 zákona o ústavnom súde žiadala o odloženie vykonateľnosti sťažnosťou napadnutého uznesenia dočasným opatrením do nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, nerozhodoval.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júna 2015