III. ÚS 321/2026

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 321/2026-15

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Roberta Šorla a sudcov Ivana Fiačana a Martina Vernarského (sudca spravodajca) v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľky , , , zastúpenej JUDr. Jánom Spišákom, advokátom, Idanská 17, Košice, proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 75Ek/2098/2020 z 2. augusta 2024 a uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16CoEk/10/2024 z 30. septembra 2025 takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

II. Skutkové východiská 2. V úvode ústavný súd uvádza, že sťažovateľka napadnuté rozhodnutia k ústavnej sťažnosti nepriložila. S predmetnými rozhodnutiami sa však ústavný súd oboznámil v rámci elektronického súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 75Ek/2098/2020, ktorý mu bol sprístupnený v rámci konania ústavného súdu vedeného pod sp. zn. III. ÚS 550/2024 (konanie vedené na základe ústavnej sťažnosti manžela sťažovateľky podanej v rámci toho istého exekučného konania).

4. Okresný súd napadnutým uznesením z 2. augusta 2024 zamietol v celom rozsahu návrh sťažovateľky na vylúčenie špecifikovaných nehnuteľností z exekúcie. Konštatoval, že sťažovateľka nepreukázala existenciu žiadneho jej práva, ktoré by bránilo vykonaniu exekúcie postihnutím dotknutých nehnuteľností. Čo sa týka nehnuteľností v k. ú. Čaňa a Veľká Ida, sťažovateľka síce tvrdila, že nehnuteľnosti sa nachádzajú aj v jej spoluvlastníctve, keďže boli nadobudnuté počas trvania manželstva, oprávnený však preukázal, že bezpodielové spoluvlastníctvo manželov bolo zrušené počas trvania manželstva a dotknuté nehnuteľnosti manžel sťažovateľky nadobudol až v čase po zrušení BSM. Pokiaľ ide o nehnuteľnosti v k. ú. Myslava, sťažovateľka tieto nehnuteľnosti nadobudla od manžela na základe kúpnej zmluvy z 22. júna 2012, ktorá však bola právoplatným rozhodnutím súdu určená za právne neúčinnú voči oprávnenému.

V rozsudku bola za vymáhateľnú pohľadávku označená pohľadávka vyplývajúca zo zmluvy o pôžičke z 15. januára 2010 v znení jej dodatkov. Pre posúdenie odporovateľnosti právneho úkonu bolo irelevantné, či oprávnený disponuje vo vzťahu k vymáhateľnej pohľadávke aj exekučným titulom a akým. Ďalšie skutočnosti, ktorými sťažovateľka odôvodňovala podaný návrh, smerovali proti samotnému exekučnému titulu, pričom namietala jeho vykonateľnosť. Uvedené námietky vo vzťahu k § 44 Exekučného poriadku nie sú relevantné.

V zmysle uvedeného možno uzavrieť, že manžel sťažovateľky je výlučným vlastníkom týchto nehnuteľností, pričom sťažovateľka zároveň nedôvodila iným než vlastníckym právom, ktoré v predmetnej veci nebolo preukázané. Pokiaľ ide o nehnuteľnosti v k. ú. Myslava, exekúcia sa nevedie proti vlastníkovi veci, ale na vec, ktorá je vo vlastníctve inej osoby ako povinného (manžela sťažovateľky). Sťažovateľka je v rámci exekučného konania proti jej manželovi povinná strpieť vedenie exekúcie na predmet plnenia z odporovateľného úkonu, ktorého bola popri jej manželovi ako povinnom účastníkom, pričom sa na predmetné nehnuteľnosti vo vzťahu k oprávnenému hľadí tak, akoby „neušli“ z majetku manžela sťažovateľky. V nadväznosti na uvedené tak napriek vlastníckemu právu sťažovateľky k dotknutým nehnuteľnostiam neprichádza aplikácia § 44 Exekučného poriadku do úvahy. K namietanej vykonateľnosti exekučného titulu krajský súd uviedol, že ide o argumentáciu, ktorú už exekučný súd v súvislosti s totožnou obranou manžela sťažovateľky v tomto konaní zodpovedal, keď konštatoval materiálnu i formálnu vykonateľnosť

III. Argumentácia sťažovateľky 6. Sťažovateľka namieta, že napadnuté uznesenia sú založené na nesprávnych skutkových zisteniach na základe čiastočne vykonaných dôkazov a na nesprávnej aplikácii predpisov hmotného a procesného práva na súdenú vec, čo malo za následok vydanie nedostatočne odôvodnených a vecne nesprávnych rozhodnutí v celom ich rozsahu. 7. Notárska zápisnica nie je materiálne vykonateľným exekučným titulom. V tej istej veci prebieha v poradí už druhé exekučné konanie, ako aj v súčasnosti konkurzné konanie (konkurz na majetok obchodnej spoločnosti STEEL Slovakia a.s), pritom v predchádzajúcom exekučnom konaní č. EX 198/2013 a možno aj konkurznom konaní sp. zn. 31K/49/2013 pred Okresným súdom Košice I už došlo k vymoženiu časti pohľadávky oprávneného vymáhanej aj v tomto exekučnom konaní. Prvá exekúcia č. Ex 198/2013 bola vo vzťahu k manželovi sťažovateľky zastavená uznesením Okresného súdu Košice II sp. zn. 48Er/711/2013 z 20. októbra 2020. K zastaveniu došlo z dôvodu, že v notárskej zápisnici č. N 137/2011, Nz 33479/2011, NCRIs 34291/2011 z 13. septembra 2011 chýba podstatná náležitosť materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice v zmysle § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku v znení účinnom do 30. marca 2017. 8. Ak došlo len k dohode zmluvných strán o podstatných náležitostiach zmluvy o pôžičke z 15. januára 2010, ale k odovzdaniu predmetu pôžičky v deň uzavretia zmluvy nedošlo, zmluva o pôžičke nevznikla. Peňažné prostriedky boli poskytnuté až 22. januára 2010. Ak v čase uzavretia dohody o ručení z 15. januára 2010 neexistovala pohľadávka, ktorá mala byť takto zabezpečená, nemohlo platne vzniknúť ani ručiteľské vyhlásenie manžela sťažovateľky, ani platné uznanie záväzku voči oprávnenému. K premlčaniu nárokov oprávneného z notárskej zápisnice došlo 17. januára 2014. 9. Nehnuteľnosti v k. ú. Čaňa a k. ú. Veľká Ida sú evidované na manžela sťažovateľky, avšak boli nadobudnuté počas manželstva, a preto sú v spoluvlastníctve sťažovateľky a jej manžela. 10. Okresný súd Košice II rozsudkom sp. zn. 37C/216//2013 z 11. marca 2019 síce vo vzťahu k sťažovateľke určil, že kúpna zmluva z 22. júna 2012 na nehnuteľnosti v k. ú. Myslava uzavretá medzi ňou a je neplatná a voči oprávnenému právne neúčinná, ale učinil tak na základe inej notárskej zápisnice (z 13. septembra 2011), ktorá bola v exekučnom konaní sp. zn. 48Er/711/2013 vyhlásená za nevykonateľnú. Sťažovateľka je stále riadnym vlastníkom nehnuteľností a svedčí jej právo namietať vylúčenie nehnuteľností z exekúcie.

. . ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza zo zásady, že ústava ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Právomoc ústavného súdu je preto subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

sťažnosti. Vychádzajúc z uvedeného, bolo preto potrebné ústavnú sťažnosť sťažovateľky v časti smerujúcej proti uzneseniu okresného súdu odmietnuť podľa § 56 ods. 2 písm. d) v spojení s § 55 písm. d) a § 132 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) pre jej neprípustnosť.

14. Za zjavne neopodstatnený návrh možno považovať návrh na začatie konania, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Po náležitom preskúmaní napadnutého uznesenia nezistil pochybenie ústavnoprávnej intenzity v posudzovanom prípade. 17. Ústavný súd konštatuje, že skutočnosťami relevantnými pre posúdenie dôvodnosti návrhu sťažovateľky na vylúčenie konkrétnych vecí z exekúcie sa krajský súd náležite zaoberal a logickým, zrozumiteľným spôsobom zdôvodnil, prečo rovnako ako okresný súd dospel k záveru, že sťažovateľka nepreukázala existenciu takého jej práva k nehnuteľnostiam, ktoré by odôvodňovalo vylúčenie týchto vecí z exekúcie. Vo vzťahu k nehnuteľnostiam v k. ú. Čaňa a Veľká Ida bolo v konaní preukázané, že tieto nepatria do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, pretože boli nadobudnuté manželom sťažovateľky až po zrušení bezpodielového spoluvlastníctva manželov súdom. Nehnuteľnosti v k. ú. Myslava síce patria do výlučného vlastníctva sťažovateľky, avšak vo vzťahu k oprávnenému sa na ne hľadí tak, ako keby bol ich výlučným vlastníkom stále manžel sťažovateľky, pretože súdom bola konštatovaná voči oprávnenému neúčinnosť kúpnej zmluvy, ktorou bolo vlastnícke právo k nehnuteľnostiam

19. Krajskému súdu nemožno vytknúť, že námietky sťažovateľky obsiahnuté v jej návrhu na vylúčenie vecí z exekúcie a odvolaní proti uzneseniu okresného súdu, ktorými mierila proti samotnému exekučnému titulu a dôvodnosti vedenia exekúcie ako celku (namietaná neplatnosť zmluvy o pôžičke a nadväzne ručiteľského vyhlásenia manžela sťažovateľky, uznania dlhu manželom sťažovateľky, premlčanie vymáhaného nároku a ďalšie), osobitne meritórne nevyhodnocoval. Ústavný súd konštatuje, že zatiaľ čo zastavenie exekúcie sa viaže na dôvody, pre ktoré exekúciu nemožno vykonať vôbec (napr. neúčinný exekučný titul, zánik práva alebo neprípustnosť exekúcie), pri návrhu na vylúčenie veci z exekúcie (ktorým sa zaoberal krajský súd vo veci sťažovateľky) sa rieši len konkrétna položka majetku. V predmetnom prípade sťažovateľka ako manželka povinného sa domáhala toho, aby exekúciou neboli postihnuté konkrétne veci (nehnuteľnosti), u ktorých tvrdí, že sú v jej výlučnom vlastníctve, resp. v bezpodielovom spoluvlastníctve s jej manželom.

ako celku. Uvedené však nič nemení na skutočnosti, že dôvody vylúčenia konkrétnych vecí z exekúcie, tak ako to predpokladá § 44 ods. 1 Exekučného poriadku, okresným a krajským súdom zistené neboli. Ak by sa v ďalšom konaní preukázala existencia dôvodov na zastavenie exekúcie, exekúciou nebude možné postihnúť žiaden majetok. Existencia dôvodov na zastavenie exekúcie ako celku však nie je predmetom skúmania exekučného súdu v rámci rozhodovania o návrhu na vylúčenie vecí z exekúcie podľa § 44 ods. 1 Exekučného poriadku.

23. Napadnuté uznesenie krajského súdu je podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné, a preto ústavnú sťažnosť pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

25. Podľa čl. 51 ods. 1 charty sú ustanovenia charty určené členským štátom výlučne vtedy, ak vykonávajú právo Európskej únie. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie sa základné práva zaručené v právnom poriadku Európskej únie uplatnia vo všetkých situáciách, ktoré upravuje právo Európskej únie, avšak nie mimo týchto situácií. Pokiaľ teda určitá právna situácia nepatrí do pôsobnosti práva Európskej únie, nemôžu sa na akty členských štátov vzťahovať ani ustanovenia charty (porov. napr. rozsudok Súdneho dvora Európskej únie z 30. júna 2016 vo veci C-205/2015, Direcția Generală Regională a Finanțelor Publice Brașov proti Vasilemu Tomovi, Biroul Executorului Judecătoresc Horațiu-Vasile Cruduleci, body 23 a 24, ECLI:EU:C:2016:499).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd časť ústavnej sťažnosti vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného čl. 47 ods. 2 charty odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.

súdu.