III. ÚS 322/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 322/2015­9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. júna 2015 predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného Advokátskou kanceláriou ANDRAŠOVIČ & PARTNERS, s. r. o., Lermontovova 14, Bratislava, prostredníctvom ktorej koná jej konateľ a advokát JUDr. Eduard Andrašovič, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 21 C 151/2011 z 21. februára 2012 a uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5 Co 666/2013 z 29. novembra 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť odmieta.

V podstatnej časti sťažnosti sťažovateľ uviedol: ,,... Dňa 04.01.2012 nariadil porušovateľ 1 (okresný súd, pozn.) v právnej veci na deň 07.02.2012 o 9.00 hod. pojednávanie, pričom predvolanie na toto pojednávanie bolo sťažovateľovi doručené dňa 23.01.2012. Dňa 03.02.2012 sťažovateľ splnomocnil právneho zástupcu ­ Advokátsku kanceláriu ANDRAŠOVIC & PARTNERS, s. r. o. na zastupovanie na predmetnom pojednávaní..., na základe čoho právny zástupca v ten istý deň, v ktorom mu sťažovateľ udelil plnomocenstvo, t. j. dňa 03.02.2012 o 11,20 hod. v súlade s § 119 ods. 2 OSP mailovým podaním (ako aj v ten istý deň podanou zásielkou na poštovú prepravu), zaslal porušovateľovi 1 už ako právny zástupca sťažovateľa ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní dňa 7.2.2012 so žiadosťou/návrhom o odročenie termínu pojednávania a to z dôvodu potreby adekvátnej prípravy na pojednávanie. Vo vyššie uvedenom písomnom podaní právny zástupca sťažovateľa zároveň požiadal súd v súlade s § 119 ods. 2 písm. c) OSP, aby súd oznámil právnemu zástupcovi sťažovateľa, či vyhovel návrhu/žiadosti o odročenie pojednávania a to na e­mailovú adresu..., prípadne telefonicky... Napriek tejto žiadosti právneho zástupcu sťažovateľa, porušovateľ 1 v rozpore s ustanovením § 119 ods. 2 písm. c) OSP... vôbec sťažovateľovi, ani jeho právnemu zástupcovi neoznámil ako predmetný návrh posúdil. Žiadosť o ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní a o odročenie pojednávania zaslal súdu aj odporca v 2. rade. Porušovateľ 1 predmetné pojednávanie neodročil a vydal Rozhodnutie 1 (napadnuté uznesenie okresného súdu, pozn.)...

Sťažovateľ sa nestotožňuje s právnymi závermi okresného súdu, že mal dostatočný čas na vyhľadanie kvalifikovaného právneho zástupcu z radou advokátov, pretože, tak ako skonštatoval okresný súd v napadnutom uznesení, sťažovateľ vedomosť o existencii nariadeného pojednávania na 7. február 2012 mal ešte 14 dní. Sťažovateľ zastáva názor, že „lehota 14 dní je nepostačujúca na vyhľadanie kvalifikovaného právneho zástupcu z radou advokátov a súčasne na to, aby sa v priebehu tejto 14­dňovej lehoty novozvolený právny zástupca riadne oboznámil s predmetným sporom, prípadne aby nový právny zástupca nahliadol do spisu a vykonal ďalšie súvisiace úkony. V tejto súvislosti sťažovateľ poznamenáva, že ak by konajúci súd doručil účastníkom konania, a teda aj sťažovateľovi predvolanie na pojednávanie v priebehu napr. decembra 2011, sťažovateľ by nemal problém si v takomto časovom predstihu zabezpečiť kvalifikovaného právneho zástupcu z radov advokátov a súčasne nový právny zástupca by mohol vykonať všetky úkony potrebné pre riadnu prípravu na pojednávanie.“. V súlade s uvedeným sťažovateľ uvádza, že „rozhodne“ nebolo v jeho záujme spôsobovať prieťahy v konaní, o čom svedčí jeho účasť, ako aj účasť jeho právneho zástupcu na najbližšie nariadenom pojednávaní 6. marca 2012.

Sťažovateľ sa nestotožňuje s právnym záverom okresného súdu, že § 115 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len ,,OSP“) ustanovuje povinnosť súdu doručiť predvolanie na termín pojednávania najmenej 5 dní pred jeho konaním na účely dostatku času na prípravu, „avšak nie právnym zástupcom, ale účastníkom. Z tohto dôvodu súd ani Právneho nástupcu odporcu 1. právneho zástupcu navrhovateľky, neupovedomoval, že pojednávanie dňa 7.2.2012 bude odročené, príp. že súd akceptuje žiadosť právneho zástupcu odporcu 1 o jeho odročenie. ".

K namietanému porušeniu v sťažnosti označeného základného práva podľa ústavy, práva podľa dohovoru a článku ústavy došlo podľa sťažovateľa aj „zo strany porušovateľa 2, ktorý sa s Rozhodnutím 1 v celom rozsahu stotožnil, a ktorý tak rovnakým spôsobom porušil vyššie uvedené práva sťažovateľa vynesením Rozhodnutia 2 .“. Okrem toho sa krajský súd dopustil porušenia jeho v sťažnosti označených práv tým, že sa v napadnutom uznesení „nijakým spôsobom nevyjadril ku konkrétnym odvolacím dôvodom sťažovateľa a svoje odôvodnenie obmedzil na uvedenie skutočnosti, že sa plne stotožňuje s právnym názorom porušovateľa 1, čím sa predmetné Rozhodnutie 2 stalo nepreskúmateľným“.

Podľa sťažovateľa neobstojí argumentácia krajského súdu, že „v zmysle § 219 ods. 2 OSP postačuje stotožnenie sa s právnym názorom súdu konajúceho v 1. stupni, t. j. porušovateľa 1, ale porušovateľ 2 bol vo svojom Rozhodnutí 2 povinný vyjadriť sa k podstatným argumentom sťažovateľa a odôvodniť svoje Rozhodnutie 2, nakoľko z odôvodnenia Rozhodnutia 2 nie je možné zistiť, na základe čoho dospel porušovateľ 2 k svojmu rozhodnutiu a v čom videl nesprávnosť odvolacích dôvodov sťažovateľa, čím sa jeho Rozhodnutie 2 stalo nepreskúmateľným a čím porušovateľ 2 teda porušil sťažovateľovo právo na spravodlivé súdne konanie a právo na súdnu a inú právnu ochranu“.

Sťažovateľ na základe uvedeného navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom: „Okresný súd Bratislava III rozhodnutím zo dňa 21.02.2012, sp. zn. 21C/151/2011­ 95, porušil práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie, na súdnu a inú právnu ochranu a na uloženie povinnosti len na základe zákona a v jeho medziach. Krajský súd Bratislava rozhodnutím zo dňa 29.11.2013, sp. zn. 5Co/666/2013­225, porušil práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie, na súdnu a inú právnu ochranu a na uloženie povinnosti len na základe zákona a v jeho medziach. Rozhodnutie Okresného súdu Bratislava III zo dňa 21.02.2012, sp. zn. 21C/151/2011­95 a rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29.11.2013, sp. zn. 5Co/666/2013­225 sa zrušuje.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Judikatúra ústavného súdu stabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, a to predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr. I. ÚS 214/09). Podľa princípu subsidiarity ústavného súdu vyplývajúceho z poslednej vety čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. V nadväznosti na to ústavný súd pripomína, že v rámci konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne skončilo (IV. ÚS 254/2011).

Vzhľadom na princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených námietkach porušenia jeho práv napadnutým uznesením okresného súdu. Ochrany svojich práv sa sťažovateľ mohol domáhať a aj sa domáhal podaním odvolania proti tomuto uzneseniu.

Ústavný súd vzhľadom na to sťažnosť v časti, ktorá smeruje proti napadnutému uzneseniu okresného súdu, odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde (obdobne napr. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 290/06, III. ÚS 288/07).

2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Z týchto hľadísk preskúmal ústavný súd sťažnosť sťažovateľa namietajúceho porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 od. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že tento sa stotožnil s odôvodnením prvostupňového uznesenia, a preto sa v zmysle § 219 ods. 2 OSP v zásade obmedzil len na skonštatovanie správnosti týchto dôvodov.

Pri preskúmavaní napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd vychádzal zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05,

Okresný súd vo svojom uznesení okrem iného uviedol, že „Z obsahu spisu vyplýva, že odporca 1 o existencii sporu č. k. 21 C 151/2011 mal vedomosť od 23.3.2011 po doručení mu platobného rozkazu, voči ktorému v zastúpení advokátskou kanceláriou aj podal odpor. Vedomosť o existencii vytýčeného pojednávania 7.2.2012 mal odporca 1 ešte 14 dní pred dňom pojednávania... . Odporca 1 aj napriek takejto dlhej lehote udelil plnomocenstvo v poradí druhému právnemu zástupcovi v tomto konaní 4 dni pred termínom pojednávania JUDr. Eduardovi Andrašovičovi, advokátovi, ktorý sa z termínu pojednávania 7.2.2012 ospravedlnil dňa 3.2.2012 z dôvodu potreby adekvátnej prípravy na pojednávanie z dôvodu § 115 ods. 1 O. s. p. Ustanovenie § 115 ods. 1 O. s. p. však ustanovuje povinnosť súdu doručiť predvolanie na termín pojednávania najmenej 5 dní pred jeho konaním za účelom dostatku času na prípravu, avšak nie právnym zástupcom, ale účastníkom. Z tohto dôvodu súd ani právneho zástupcu odporcu 1, právneho zástupcu navrhovateľky, neupovedomoval, že pojednávanie dňa 7.2.2012 bude odročené, príp. že súd akceptuje žiadosť právneho zástupcu odporcu 1 o jeho odročenie. Vzhľadom na skutočnosť, že navrhovateľka sa spoločne so svojou právnou zástupkyňou na pojednávanie dňa 7.2.2012 dostavili, pričom pojednávanie bolo odročené výlučne z dôvodu neúčasti odporcov 1, 2 na tomto pojednávaní, ospravedlnenie odporcu 1 súd neakceptoval, súd preto vyhovel žiadosti navrhovateľky v zmysle § 147a ods. 1,2,3 O. s. p. tak, že zaviazal odporcu 1 na zaplatenie sumy 100 eur...“.

Podľa § 147a ods. 1 OSP ak súd rozhodol o odročení nariadeného pojednávania na základe žiadosti účastníka z dôležitého dôvodu na jeho strane, ktorý zavinil alebo je výsledkom náhody, ktorá sa mu prihodila, má účastník vystupujúci v konaní ako protistrana, ktorý sa dostavil na pojednávanie, právo od neho požadovať sumu 15 eur.

V citovanom § 147a OSP je zakotvený sankčný mechanizmus, ktorého účelom je minimalizovať obštrukcie účastníkov konania a ich právnych zástupcov v súdnom konaní spočívajúci v preventívnom pôsobení na účastníkov súdneho konania zúčastňovať sa nariadených pojednávaní pod hrozbou majetkovej sankcie, a tým zamedzovať prieťahom v konaní. Preto ak súd pojednávanie odročí z dôvodu na strane účastníka, má druhý účastník vystupujúci v konaní ako protistrana, ktorý sa dostavil na pojednávanie, právo požadovať od účastníka paušalizovanú sumu 15 eur. Rovnako má toto právo aj účastník, ktorý sa dostavil na pojednávanie, ktoré bolo odročené z dôvodu neospravedlnenej neprítomnosti druhého účastníka. Žiadosť o odročenie pojednávania pritom musí spĺňať všetky náležitosti v zmysle § 119 ods. 2 OSP a musí byť súdu doručená najneskôr tri dni pred nariadeným termínom pojednávania. V zmysle § 147a ods. 2 OSP má za rovnakých podmienok účastník zastúpený advokátom prítomným na pojednávaní, ktoré bolo odročené z dôvodu na strane advokáta protistrany, právo požadovať zaplatenie sumy 100 eur.

V namietanom konaní krajský súd rozhodoval o odvolaní sťažovateľa ako odporcu v 1. rade, ktorému okresný súd uložil povinnosť zaplatiť podľa § 147a ods. 2 OSP sumu 100 €, pretože iná účastníčka konania na strane navrhovateľky sa spolu so svojou právnou zástupkyňou dostavila na pojednávanie nariadené na 7. február 2012 (a zároveň v lehote stanovenej zákonom si uplatnila nárok na zaplatenie sumy 100 € od sťažovateľa a sumy 15 € od odporkyne v 2. rade). Uvedené pojednávanie bolo odročené výlučne len z dôvodu neúčasti sťažovateľa a odporkyne v 2. rade na tomto pojednávaní, pričom ospravedlnenie sťažovateľa okresný súd neakceptoval.

Ústavný súd preskúmal uznesenie krajského súdu z hľadiska ústavnoprávnej akceptovateľnosti postupu krajského súdu a zistil, že výklad a aplikácia ustanovenia § 147a ods. 3 OSP krajským súdom, ktorý v odvolacom konaní preskúmal, či bola splnená podmienka uloženia sankcie (za obštrukcie v konaní) podľa odseku 2 citovaného právneho predpisu – a síce odročenie pojednávania z jediného dôvodu, a to neprítomnosti sťažovateľa (bez akceptovania jeho ospravedlnenia okresným súdom) – sa nejaví z pohľadu označených článkov ústavy a dohovoru ako arbitrárny ani ako zjavne neodôvodnený. Niet preto žiadnej príčiny, aby ústavný súd do záverov krajského súdu v napadnutom rozhodnutí zasiahol. Napriek tomu, že konštatovanie okresného súdu s poukazom na ustanovenie § 115 ods. 1 OSP, že „právneho zástupcu odporcu 1, právneho zástupcu navrhovateľky, neupovedomoval, že pojednávanie dňa 7.2.2012 bude odročené, príp. že súd akceptuje žiadosť právneho zástupcu odporcu 1 o jeho odročenie“, nemožno považovať za správne, krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď interpretoval a aplikoval príslušné zákonné ustanovenia podstatné na posúdenie veci a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.

Z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy, k tomu je potrebné uviesť, že označený článok ústavy neupravuje základné právo, ktorého ochrany by bolo možné sa samostatne domáhať v konaní podľa čl. 127 ústavy. Toto ustanovenie je vstupnou bránou do ústavnej úpravy základných práv a slobôd a ako také má charakter všeobecného ústavného princípu, nie však základného práva, ktorého ochrany by sa bolo možné samostatne domáhať pred ústavným súdom (m. m. I. ÚS 119/2014).