III. ÚS 325/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 325/2015­9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. júna 2015 predbežne prerokoval sťažnosť , , , vo veci namietaného porušenia čl. 7 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj namietaného porušenia práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a namietaného porušenia zásady špeciality upravenej v čl. 14 ods. 1 písm. a) a b) Európskeho dohovoru o vydávaní uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tdo 30/2014 z 28. mája 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na tieto závery konajúcich všeobecných súdov podal sťažovateľ proti označeným rozhodnutiam dovolanie, ktoré však najvyšší súd napadnutým uznesením sp. zn. 1 Tdo 30/2014 z 28. mája 2014 odmietol.

Podľa názoru sťažovateľa napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu (ale aj rozhodnutiami súdov nižších stupňov) boli porušené ním označené články ústavy, dohovoru a dohovoru o vydávaní, čo odôvodňuje tým, že k rozhodnutiu o vykonaní podmienečne mu uloženého trestu odňatia slobody z dôvodu (rozsudkom sp. zn. 5 T 7/2009 z 25. februára 2009), že sa v skúšobnej dobe neosvedčil, došlo v rozpore so zásadou špeciality upravenej v čl. 14 ods. 1 a) a b) dohovoru o vydávaní. Sťažovateľ totiž v vykonával v inej trestnej veci uložený trest v trvaní jedného roka, do výkonu ktorého bol vydaný z Českej republiky a z výkonu ktorého bol podmienečne prepustený 30. júna 2011, „pričom podmienka v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 7/2009 mi bola premenená dňa 02. 08. 2011, t. j. 33 dní po prepustení bez dodatočného súhlasu ČR a teda v rozpore s čl. 14 ods. 1 a), b) Európskeho dohovoru o vydávaní“, podľa ktorého proti osobe, ktorá bola vydaná, nebude vedené trestné stíhanie, nebude odsúdená ani pozbavená slobody z dôvodu výkonu trestu alebo ochranného opatrenia pre akýkoľvek iný trestný čin spáchaný pred jej odovzdaním než pre ten, pre ktorý bola vydaná, ani zo žiadneho iného dôvodu nebude obmedzená jej osobná sloboda s výnimkou nasledujúcich prípadov: (a) pokiaľ strana, ktorá ju odovzdala, súhlasí...; (b) pokiaľ táto osoba mala možnosť opustiť územie zmluvnej strany, do ktorej bola odovzdaná, a neurobila tak do 45 dní od prepustenia alebo sa na toto územie po jeho opustení vrátila.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale v zmysle ustanovenia čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Sťažovateľ v petite sťažnosti (návrhu na rozhodnutie) síce nešpecifikoval, ktoré konkrétne ustanovenie uvedené v čl. 7 ústavy považoval za porušené, avšak v texte odôvodnenia sťažnosti poukázal na čl. 7 ods. 2 ústavy, ktorý aj citoval, preto toto ustanovenie ústavy považoval ústavný súd za také, ktorého porušenie sťažovateľ namieta.

Podľa čl. 7 ods. 2 ústavy Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 14 ods. 1 dohovoru o vydávaní proti osobe, ktorá bola vydaná, nebude vedené trestné stíhanie, nebude odsúdená ani pozbavená slobody z dôvodu výkonu trestu alebo ochranného opatrenia pre akýkoľvek iný trestný čin spáchaný pred jej odovzdaním než pre ten, pre ktorý bola vydaná, ani zo žiadneho iného dôvodu nebude obmedzená jej osobná sloboda s výnimkou nasledujúcich prípadov: (a) pokiaľ strana, ktorá ju odovzdala, súhlasí. Žiadosť o súhlas bude podaná spolu s dokladmi uvedenými v článku 12 a protokolom obsahujúcim výpoveď vydanej osoby k danému trestnému činu. Súhlas bude daný, pokiaľ trestný čin, pre ktorý sa žiada o vydanie, podlieha vydaniu v súlade s ustanoveniami tohto dohovoru; (b) pokiaľ táto osoba mala možnosť opustiť územie zmluvnej strany, do ktorej bola odovzdaná, a neurobila tak do 45 dní od prepustenia alebo sa na toto územie po jeho opustení vrátila.

„Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 377 Tr. por.) predovšetkým skúmal, či má podané dovolanie všetky obsahové a formálne náležitosti, či je prípustné a či bolo podané oprávnenou osobou a zistil, že dovolanie je prípustné, bolo podané v zákonnej lehote, avšak neobsahuje niektorý z dôvodov uvedených v ustanovení § 371 ods. 1 Tr. por. a bolo podané neoprávnenou osobou. Vzhľadom na to, že dovolanie podala neoprávnená osoba, dovolací súd považoval za nadbytočné vyzývať dovolateľa na odstránenie vád podania v zmysle ustanovení § 374 ods. 2 Tr. por. a § 379 ods. 1 Tr. por. Podľa § 368 ods. 1 Tr. por. dovolanie možno podať proti právoplatnému rozhodnutiu súdu, ktorým bol porušený zákon alebo ak boli porušené ustanovenia o konaní, ktoré mu predchádzalo, ak je toto porušenie dôvodom dovolania podľa § 371. Podľa § 368 ods. 2 Tr. por. ak tento zákon neustanovuje inak, rozhodnutím podľa odseku 1 sa rozumie a) rozsudok a trestný rozkaz, b) uznesenie o postúpení veci okrem uznesenia o postúpení veci inému súdu, c) uznesenie o zastavení trestného stíhania, d) uznesenie o podmienečnom zastavení trestného stíhania, e) uznesenie o podmienečnom zastavení trestného stíhania spolupracujúceho obvineného, f) uznesenie o schválení zmieru a zastavení trestného stíhania, g) rozhodnutie o uložení ochranného opatrenia, h) rozhodnutie, ktorým bol zamietnutý riadny opravný prostriedok podaný proti rozhodnutiu podľa písmen a) až g), alebo rozhodnutie, ktorým odvolací súd na základe riadneho opravného prostriedku vo veci sám rozhodol. Podľa § 371 ods. 2 Tr. por. minister spravodlivosti podá dovolanie okrem dôvodov uvedených v odseku 1 aj vtedy, ak napadnutým rozhodnutím bolo porušené ustanovenie Trestného poriadku alebo osobitného predpisu o väzbe, Trestného zákona alebo Trestného poriadku o podmienečnom prepustení odsúdeného z výkonu trestu odňatia slobody, o výkone trestu, ktorého výkon bol podmienečne odložený, o výkone zvyšku trestu po podmienečnom prepustení alebo o výkone náhradného trestu odňatia slobody, ktorý bol uložený popri peňažnom treste. Dovolanie je prípustné nielen proti rozhodnutiam explicitne vymenovaným v ustanovení § 368 ods. 2 Tr. por., ale aj proti rozhodnutiam, ktorými boli porušené ustanovenia Trestného zákona alebo Trestného poriadku vo veciach uvedených v ustanovení § 371 ods. 2 Tr. por. Avšak ako vyplýva z predmetného ustanovenia, v takýchto prípadoch môže dovolanie podať len minister spravodlivosti. V danej trestnej veci okresný súd uznesením zo dňa 2. augusta 2011 rozhodol o neosvedčení sa odsúdeného v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia. Nakoľko ide o rozhodnutie o výkone trestu, ktorého výkon bol podmienečne odložený, dovolanie nemohol podať obvinený, ale len minister spravodlivosti. Vzhľadom na uvedené skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie obvineného na neverejnom zasadnutí bez preskúmania veci podľa § 382 písm. b/ Tr. por. odmietol, keďže bolo podané neoprávnenou osobou.“

Vzhľadom na záver všeobecného súdu (odmietnutie dovolania ako podaného neoprávnenou osobou), ktorý ústavný súd považuje za ústavne konformný, možno konštatovať, že najvyšší súd v konaní, ktorého výsledkom bolo vydanie napadnutého rozhodnutia, sa nezaoberal a ani nemohol zaoberať trestnou vecou sťažovateľa v takom rozsahu a takým spôsobom, aby sa vôbec mohol eventuálne dotknúť jeho práv vyplývajúcich mu z citovaného čl. 14 ods. 1 písm. a) a b) dohovoru o vydávaní. Sťažovateľom tvrdený opak je zjavne neopodstatnený.

Navyše je potrebné zvýrazniť, že výsledkom konania najvyššieho súdu bolo odmietnutie dovolania z dôvodu jeho podania sťažovateľom ako neoprávnenou osobou. Túto skutočnosť však sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu nenamietal, t. j. neoponuje záveru všeobecného súdu, že nie je na podanie tohto mimoriadneho opravného prostriedku oprávnený. Inak povedané, sťažovateľ verdikt najvyššieho súdu z hľadiska domáhania sa prípadnej ústavnoprávnej ochrany svojich základných práv alebo slobôd relevantne neatakoval. Z obsahu sťažnosti vôbec nevyplýva sťažovateľov nesúhlas s konštatovaním dovolacieho súdu, že nie je osobou oprávnenou podať takéto dovolanie.

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd si osvojil názor (v súlade s judikatúrou

Európskeho súdu pre ľudské práva), podľa ktorého pôsobnosť (aplikovateľnosť) čl. 6 dohovoru zásadne nepresahuje okamih konečného, právoplatného rozhodnutia o vine a treste. Článok 6 dohovoru sa preto zásadne nevzťahuje na vykonávacie konania a na mnohé rozhodnutia v ňom urobené (napr. podmienečné prepustenie, nariadenie výkonu podmienečne odloženého trestu, zaradenie odsúdeného do určitej kategórie alebo do určitého ústavu, konanie o milosti atď.) (Repík, B.: Ľudské práva v súdnom konaní, Bratislava : MANZ, 1999. s. 62 ̶ 63).

Vzhľadom na všetky uvedené okolnosti ústavný súd nemohol rozhodnúť o sťažnosti sťažovateľa inak, iba ju ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť.

Pretože sťažnosť bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými v návrhu na rozhodnutie (zrušiť napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu, vec mu vrátiť na ďalšie konanie a priznať sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie), rozhodovanie o ktorých je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 a 3 ústavy), ku ktorému v tomto prípade nedošlo. Z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti ústavný súd nepristúpil ani k odstraňovaniu nedostatku sťažnosti sťažovateľa spočívajúcej v absencii jeho právneho zastúpenia advokátom v konaní pred ústavným súdom.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júna 2015