III. ÚS 327/2021

1. Napadnutým opatrením úradu verejného zdravotníctva sťažovateľ prevádzkujúci fitnescentrum musel mať uzavretú prevádzkareň od 19. mája 2020 do 2. júna 2020. Oproti tomu vnútorné plavárne a telovýchovno-športové zariadenia nemuseli od 20. mája 2020 do 2. júna 2020 byť zatvorené úplne, pretože mohli ako klientov prijímať športové kluby na účely tréningu. Sťažovateľ tvrdí, že fitnescentrá obdobnú výnimku nemali stanovenú, takže boli v porovnateľnej situácii jednoznačne znevýhodnené oproti krytým plavárňam a vnútorným športovo-telovýchovným zariadeniam. To bol základ ústavnoprávnej argumentácie sťažovateľa. 2. Podľa väčšiny senátu mal sťažovateľ prioritne využiť správnu žalobu vzhľadom na hybridnú povahu napadnutého rozhodnutia a subsidiárnu právomoc ústavného súdu. 3. Disentom nenamietam názor o hybridnej povahe napadnutého opatrenia a rovnako ani názor, že právomoc ústavného súdu má subsidiárnu povahu. Namietam, že problém sťažovateľa bol tak nový, dostatočne nejudikovaný, že ústavný súd mal uvedenú skutočnosť ako dôvod hodný osobitného zreteľa zohľadniť a netrvať na subsidiárnej právomoci krajského súdu, na ktorý sa mal sťažovateľ obrátiť správnou žalobou. 4. Subsidiarita plní mnohé pozitívne úlohy v tomto type konania – zmateriálnenie oddelenosti ústavného súdu od iných orgánov verejnej moci vrátane všeobecných súdov, povinnosť ostatných orgánov verejnej moci chrániť ústavnosť a osobitne základné práva a slobody, ako aj konštituovanie ústavného súdu ako ultimátneho ochrancu a garanta ústavnosti a mnohé iné. 5. Na druhej strane pravidlo subsidiarity ani zákonodarca neabsolutizuje a pripúšťa z neho výnimky (§ 132 ods. 3 zákona o ústavnom súde). Konkrétne ide o nevyčerpanie iných prostriedkov ochrany z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Subsidiarita tak nie je cieľom samým osebe v konaní pred ústavným súdom, ale prostriedkom, ktorý má slúžiť na efektívnejšiu ochranu ústavnosti. 6. Osobitný prístup si vyžaduje posudzovanie subsidiarity aj vo vzťahu ku konkrétnej pandemickej situácii, ktorá je svojím rozsahom bezprecedentná a v rámci ktorej štát práve prostredníctvom opatrení úradu verejného zdravotníctva pristúpil k závažným opatreniam vo vzťahu k základným právam a slobodám. Uvedené musí platiť o to viac v situácii, keď absentuje nielen stabilizovaná, ale akákoľvek judikatúra a doktrína ústavného súdu v obdobných veciach. Rovnako je potrebné v súlade s koncepciou materiálneho právneho štátu vidieť a chápať dôvody hodné osobitného zreteľa vyplývajúce implicitne z podanej ústavnej sťažnosti. V posudzovanej veci je zrejmá výnimočnosť situácie, časový tlak a absencia akéhokoľvek jasného manuálu pre subjekty dotknuté pandemickými opatreniami, akým je nepochybne aj sťažovateľ. 7. Aj keď nový zákon o ústavnom súde vypustil podmienku efektívnosti (účinnosti) zákonných prostriedkov nápravy, je dôležité na nej stále trvať, pretože sťažovateľ nie je povinný využiť neúčinné zákonné prostriedky nápravy predtým, ako podá ústavnú sťažnosť.

a stabilizovanú prax vnútroštátnych súdov na to, aby sa jej mohli dotknuté subjekty za každých okolností dovolávať. 9. Okrem spomínaných rozhodnutí odkazujem na rozhodnutie ESĽP vo veci Kontrová c. Slovenská republika (rozsudok z 31. mája 2007, sťažnosť č. 7510/04), v ktorej akcentoval, že čl. 13 dohovoru zaručuje na vnútroštátnej úrovni dostupnosť prostriedku nápravy pre účely vymoženia podstaty práv a slobôd uvedených v dohovore, a to bez ohľadu na to, v akej podobe ich zaručuje vnútroštátny právny poriadok.

10. K takémuto vnímaniu sa priklonilo už aj plénum ústavného súdu, ktoré v uznesení sp. zn. PL. ÚS 10/2019 uviedlo, že ak ústava používa pojem opravný prostriedok, ten treba vykladať vo svetle dohovoru a konkrétne jeho čl. 13 (bod 53 uznesenia). Tento postoj vyplýva z toho, že ústavný súd vykladá jednotlivé pojmy a konštrukcie uvedené v ústave v súlade s medzinárodnoprávnymi štandardmi (por. napr. PL. ÚS 24/2014, bod 33).

zdravotníctva. V okolnostiach veci ide predovšetkým o zákonné prostriedky podľa Správneho súdneho poriadku. 12. Ústavný súd bez toho, aby prejudikoval záver vo veci samej, bol tak povolaný preskúmať, či všeobecná správna žaloba podľa Správneho súdneho poriadku bola v okolnostiach veci efektívnym prostriedkom nápravy v zmysle už uvedených kritérií. Neboli známe žiadne rozhodnutia správnych súdov, ktoré by meritórne prejednali a rozhodli všeobecné správne žaloby proti opatreniam úradu verejného zdravotníctva. To znamená, že súdna prax ešte nedostala možnosť sa priamo vysporiadať s otáznikmi, ktoré z analýzy všeobecnej správnej žaloby a jej efektivity vyplývajú.

Historickú úlohu ústavného súdu potvrdzuje aj komparatívny pohľad. Ústavný súd Českej republiky nálezom zo 16. februára 2020 v konaní vedenom pod sp. zn. Pl. ÚS 106/20 zrušil časť uznesení tamojšej vlády zakazujúci maloobchodný predaj a poskytovanie služieb. Okrem iného v predmetnom náleze konštatoval, že riešenie vlády, ktoré spočívalo v paušálnom zákaze maloobchodného predaja a poskytovania služieb, pričom súčasne bolo stanovené veľké množstvo výnimiek, ktoré dokonca pripodobnil k „telefónnemu zoznamu“, nebolo v poriadku. Ako základný deficit tohto postupu bola označená okolnosť, že zo žiadneho relevantného zdroja nebolo jasné, na základe čoho vláda dospela práve k tomuto riešeniu. Ústavný súd Českej republiky akcentoval, že ani praktická neistota a nedostatok dokonalých informácií neznamenajú, že vláda môže učiniť „čokoľvek“ a spoliehať sa pritom len na inštinkt či politický kompromis. Rozhodnutie vlády sa zakaždým musí opierať o odborné analýzy, vychádzajúce z maximálnej možnej miery dostupných znalostí o danej pandémii. Ústavný súd Českej republiky si kládol aj (v nami posudzovanej veci tiež

15. Z uvedených dôvodov som navrhoval prijať vec na ďalšie konanie a jej meritórne preskúmanie v kontexte výnimočnosti situácie vyvolanej pandémiou COVID-19.