III. ÚS 328/2015

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. septembra 2014 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na rovnosť účastníkov v konaní zaručeného v čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Martin (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 31/2013 a jeho uznesením z 25. februára 2014 a postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 264/2013, a to konkrétne vo výrokoch napadnutých uznesení, ktorými bolo rozhodnuté o trovách konania.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 10 C 31/2013 na strane žalovaného, v ktorom sa žalobcovia domáhali určenia vlastníckeho práva k v žalobe konkretizovaným nehnuteľnostiam a ktoré bolo vzhľadom na späťvzatie žaloby žalobcami prvým výrokom napadnutého uznesenia prvostupňového súdu z 25. februára 2014 zastavené.

Druhým výrokom označeného rozhodnutia okresný súd uložil žalobcom povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalovaným, t. j. aj sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia v sume 249,90 € na účet ich právnej zástupkyne JUDr. Gabriely Kľačanovej.

Podľa názoru sťažovateľa krajský súd „potvrdil uznesenie prvostupňového súdu čo do výroku o trovách konania, pričom však svoje potvrdzujúce rozhodnutie riadne neodôvodnil. Uviedol len, že sa v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi, ktoré uviedol okresný súd... a odkázal na tieto dôvody. V odôvodnení ešte uviedol, že pojednávanie dňa 18. 09. 2013 na Okresnom súde Martin nebolo pojednávaním, na ktorom sa vec prejednala.“. Sťažovateľ je presvedčený, že krajský súd „Týmto svojím postojom... pokračoval v konaní prvostupňového súdu, ktoré znevýhodňovalo odporcu v rade 2/ pred navrhovateľmi, aj keď mal možnosť porušenie princípu rovnosti účastníkom konania odstrániť... Citované odôvodnenie Krajského súdu v Žiline nemá kvalitu na naplnenie sťažovateľovho práva na súdnu ochranu... a ani práva na spravodlivý proces... Sťažovateľ bol pre nesprávny právny názor odvolacieho súdu, týkajúci sa skutočnosti dôležitej pre posúdenie veci, ako odporca v rade 2/, vylúčený z realizácie svojich procesných práv.“.

Ako sťažovateľ ďalej uvádza „Podľa Zápisnice o pojednávaní Okresného súdu Martin zo dňa 18. 09. 2013... sa pojednávať začalo o 12.15 hod. Samosudkyňa na začiatku pojednávania zistila prítomnosť predvolaných osôb. Podstatnou okolnosťou je to, že na pojednávaní boli prítomné jednak právne zástupkyne tak navrhovateľov, ako aj odporcov a zároveň všetci účastníci konania osobne. Následne samosudkyňa podala správu o doterajšom priebehu konania, ďalej doručila žalovaným zmenu žalobného návrhu došlú... 12. 08. 2013 a podanie nazvané ako oprava petitu zo dňa 16. 09. 2013...“.

Sťažovateľ zastáva právny názor, že „konanie, ktoré iniciovali navrhovatelia, je konaním sporovým a má protichodne definované strany procesu. Prvostupňový súd nemal povinnosť poučovať navrhovateľov, ktorí sú právne zastúpení advokátom. V prejednávanej veci však okresný súd poskytol navrhovateľom poučenie o hmotnom práve, nakoľko pojem vecnej legitimácie v súdnom konaní je primárne otázkou hmotného práva a ako inštitút vyplýva z hmotného práva. Podľa právneho názoru sťažovateľa je poučenie súdu o vecnej legitimácii účastníka neprípustné a je porušením ústavnoprávneho princípu práva na spravodlivý proces so zreteľom na rovnosť zbraní judikovanú štrasburskými orgánmi ochrany práva. Uvedené rovnako platí i pre otázky žalobného petitu. Ak bolo podanie navrhovateľov zo dňa 03. 09. 2012 nesprávne, neúplné alebo nezrozumiteľné, okresný súd mal vyzvať navrhovateľov na odstránenie vád podania podľa ust. § 43 ods. (1) O. s. p. pod hrozbou odmietnutia podania, resp. pokiaľ podanie podľa svojho obsahu nemalo náležitosti návrhu, nemal naň okresný súd vôbec prihliadať.“.

Podľa mienky sťažovateľa „nie je možné vykonané pojednávanie v prejednávanej veci v rozsahu jednej hodiny považovať za vykonané bez prejednania veci. Je to v rozpore i s princípmi logiky. Po vykonanom pojednávaní navrhovatelia vzali svoj návrh v celom rozsahu späť písomným podaním zo dňa 22. 12. 2013, pričom okresný súd odporcov požiadal o vydanie súhlasu so späťvzatím návrhu na začatie konania. Pokiaľ by však nebol býval okresný súd vo veci vykonal pojednávanie dňa 18. 09. 2013, v zmysle ust. § 96 ods. (3) O. s. p. by súhlas, resp. nesúhlas odporcov so spätvzatím návrhu nebol účinný.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Krajský súd v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn.: 8 Co/264/2014 a Okresný súd Martin v konaní vedenom pod sp, zn.: 10 C 31/2013 porušili základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa Článku 46 ods. (1) Ústavy Slovenskej republiky, Článku 36 ods. (1) Listiny základných práv a slobôd, ľudské právo na spravodlivý proces podľa Článku 6 ods. (1) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základné právo na rovnosť účastníkov konania podľa Článku 47 ods. (3) Ústavy Slovenskej republiky a základné právo vlastniť majetok podľa Článku 20 Ústavy Slovenskej republiky. 2. Ústavný súd Slovenskej republiky Uznesenie Krajského súdu v Žiline zo dňa 30. 05. 2014, sp. zn.: 8 Co/264/2014­235 a Uznesenie Okresného súdu Martin zo dňa 25. 02. 2014, sp. zn.: 10 C 31/2013­209 vo výroku o trovách konania, zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Martin na ďalšie konanie. 3. P. ... priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 2.000,00 EUR..., ktoré sú Okresný súd Martin a Krajský súd v Žiline spoločne a nerozdielne povinní vyplatiť mu do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto nálezu. 4. P. ... priznáva právo na náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 284,08 EUR... za dva úkony právnej služby..., ktorú sú Okresný súd Martin a Krajský súd v Žiline povinní uhradiť spoločne a nerozdielne na účet JUDr. Gabriely

Kľačanovej, advokátky so sídlom Andreja Kmeťa 28, 036 01 Martin... do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohoto, nálezu.“

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (IV. ÚS 23/05).

Sťažnosť sťažovateľa smeruje proti napadnutému postupu a uzneseniu okresného súdu, ako aj proti napadnutému postupu a uzneseniu krajského súdu v častiach týkajúcich sa rozhodnutia o trovách konania.

II.1 K namietanému porušeniu označených práv napadnutým postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 31/2013 a jeho uznesením z 25. februára 2014

Podľa princípu subsidiarity ústavného súdu vyplývajúceho z poslednej vety čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Judikatúra ústavného súdu stabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, a to predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr. I. ÚS 214/09). V nadväznosti na to ústavný súd pripomína, že v rámci konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne skončilo (IV. ÚS 254/2011).

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podobne aj čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí takú interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera jej účel a význam, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Ústavný súd pri posudzovaní sťažností, ktoré smerujú proti rozhodnutiam všeobecných súdov v častiach, ktoré sa týkajú problematiky (náhrady) trov konania, t. j. problematiky, ktorá má vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi akcesorickú povahu, postupuje nanajvýš zdržanlivo a k prípadnému zrušeniu napadaného výroku o trovách konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu základného práva na súdnu ochranu (resp. práva na spravodlivé súdne konanie) zvlášť extrémnym spôsobom, alebo ak zistí, že napadnutým rozhodnutím došlo zároveň aj k neprípustnému zásahu do iných ústavou garantovaných práv (m. m. II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04, IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011).

Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia č. k. 8 Co 264/2014­235 z 30. mája 2014 uviedol: „Pokiaľ okresný súd nepriznal žalovaným ako účelne vynaložené trovy odmenu za nahliadnutie do spisu, ktoré ich advokátka vykonala dňa 01. 02. 2013 a tiež dňa 15. 10. 2013, okresný súd správne hodnotil tieto úkony z hľadiska, či boli v prejednávanej veci vykonané účelne. V tomto smere správne v odôvodnení uznesenia uviedol, že advokátka žalovaných po nahliadnutí do spisu nepodala žiadne relevantné podanie vzťahujúce sa na prejednávanú vec a už len z tohto dôvodu nemožno úkony nahliadnutia do spisu hodnotiť ako účelné z hľadiska priznania náhrady za ich vykonanie. Odvolací súd námietky žalovaných vyhodnotil ako nedôvodné, keď závery prvostupňového súdu o hodnotení účelnosti úkonov právnej služby – nahliadnutie do spisu, považuje za dostatočné, ktoré odvolací súd už nepovažuje ďalej rozvádzať a bližšie vysvetľovať. Odvolací súd sa nestotožnil ani s námietkou žalovaných, že na pojednávaní konanom dňa 18. 09. 2013 sa vec prejednala. Preskúmaním zápisnice o pojednávaní zo dňa 18. 09. 2013 zistil, že konajúca sudkyňa po podaní správy o doterajšom priebehu konania doručila právnemu zástupcovi žalovaných zmenu žaloby, ale zároveň pred meritórnym prejednaním veci upozornila stranu žalobcov, aby vzhľadom na navrhovanú zmenu žaloby zvážili problém účastníctva v prejednávanej veci. Následne sa vec meritórne neprejednala, nakoľko právny zástupca žalobcov požiadal o odročenie pojednávania. Z uvedeného možno bez dôvodných pochybností i podľa odvolacieho súdu vyvodiť záver, že pojednávanie dňa 18. 09. 2013 bolo odročené bez prejednania veci. Pokiaľ sa advokátka žalovaných na tomto pojednávaní zúčastnila, okresný súd jej za účasť správne priznal odmenu v súlade s ust. § 13a ods. 4 Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z. v znení platnom v čase vykonania úkonu označenej právnej služby.“

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom zápisnice o dotknutom pojednávaní konštatuje, že záver všeobecných súdov o jeho odročení bez prerokovania veci rozhodne nemožno považovať za taký, ktorý by neprípustným spôsobom zasiahol do základných práv sťažovateľa, a už vôbec nie za taký extrémny zásah do týchto práv, ako to za daných okolnosti (keďže predmetom sťažnosti je namietané rozhodnutie o trovách konania) vyžaduje prípadná ústavnoprávna ochrana zo strany ústavného súdu.

Rovnako námietky sťažovateľa neodôvodňovali ani záver, že by napadnutým uznesením krajského súdu z 30. mája 2014 bola porušená zásada rovnosti účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, keďže rozhodnutím o uložení náhrady trov konania jednému z účastníkov bez ďalšieho nedochádza k porušeniu základného práva na rovnosť v konaní. Zásada rovnosti strán v civilnom procese sa prejavuje vytváraním rovnakých procesných podmienok a procesného postavenia subjektov, o ktorých právach a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd (PL. ÚS 43/95). Ústava v citovanom čl. 47 ods. 3 garantuje rovnosť účastníkov v konaní pred súdom. Rovnosť účastníkov v súdnom konaní ako prirodzený dôsledok rovnosti všetkých občanov bližšie charakterizuje § 18 prvá veta Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorej účastníci majú v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie. Pod rovnakým postavením účastníkov možno rozumieť iba také procesné postavenie, ktoré zabezpečí spravodlivý proces. Požiadavka spravodlivého procesu obsahuje zásadu zaručujúcu pre každú stranu v procese mať rovnakú možnosť obhajovať svoje záujmy a zároveň vylučujúcu mať možnosť podstatnej výhody voči protistrane (IV. ÚS 211/07, III. ÚS 139/08).

Upozornenie žalobcov samosudkyňou okresného súdu na zváženie okruhu účastníkov konania, proti ktorým bude žaloba smerovať, rozhodne nemožno považovať za znevýhodnenie sťažovateľa ako žalovaného v zmysle ústavnoprávneho chápania rovnosti účastníkov podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a už vôbec nie v súvislosti s namietaným nesprávnym rozhodnutím o priznaní náhrady trov právneho zastúpenia. V tejto súvislosti, keďže sťažnosť smeruje výslovne proti výrokom všeobecných súdov o náhrade trov konania, absentuje akákoľvek príčinná súvislosť medzi namietanou okolnosťou a označeným základným právom na rovnosť účastníkov v konaní.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júna 2015