III. ÚS 329/2026

Odôvodnenie:

I. Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci

1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 26. marca 2025 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a svojho práva na spravodlivé súdne konanie a na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením krajského súdu a postupom a uznesením najvyššieho súdu označenými v záhlaví tohto uznesenia. Sťažovateľ navrhuje napadnuté uznesenia zrušiť a vec vrátiť na nové konanie a rozhodnutie a zároveň prikázať krajskému aj najvyššiemu súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov. Sťažovateľ tiež žiada priznať primerané finančné zadosťučinenie 12 000 eur a náhradu trov konania. 2. Z ústavnej sťažnosti a priložených príloh vyplýva, že sťažovateľ spolu so svojou manželkou boli žalovanými v spore vedenom na Okresnom súde Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“ alebo mestský súd“) pod sp. zn. 4C/40/2004 o náhradu škody pôvodne v sume 600 698 Sk s príslušenstvom, ktorá mala byť spôsobená nepovolenou stavebnou činnosťou na nehnuteľnosti vo vlastníctve sťažovateľa a jeho manželky na susediacej nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobcov.

Sťažovateľ s manželkou 18. mája 2010 napadli rozsudok krajského súdu ústavnou sťažnosťou, pričom 27. decembra 2010 uspokojili v exekúcii na základe právoplatného exekučného titulu pohľadávku žalobcov. 4. Ústavný súd nálezom č. k. IV. ÚS 71/2011-40 z 9. júna 2011 vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa a jeho manželky (žalovaných, pozn.) na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 5 Co 260/08-315 z 26. januára 2010, ktorý zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Následne krajský súd uznesením sp. zn. 5 Co 421/2011 z 24. apríla 2012 rozsudok okresného súdu z 30. mája 2008 zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

6. Po vrátení veci okresný súd rozhodol v poradí druhým rozsudkom č. k. 4C/40/2004-1694 z 27. novembra 2018 a uložil žalovaným povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcom 9 013,88 eur s príslušenstvom, konanie v časti 10 925 eur zastavil pre späťvzatie návrhu v tejto časti, rozhodol o vrátení časti súdneho poplatku žalobcom a uložil žalovaným spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcom náhradu trov prvoinštančného konania vo výške 3 272,49 eur. Vecne dôvodil, že žalobcovia sa domáhali náhrady škody spôsobenej stavebnými prácami žalovaných na nepovolenej stavbe ateliéru s garážou, ktorá je v priamom susedstve rodinného domu

7. V rámci nasledujúceho odvolacieho konania vzali žalobcovia žalobu späť. Krajský súd napadnutým uznesením sp. zn. 5Co/94/2020 z 31. októbra 2022 pripustil späťvzatie žaloby, rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a konanie zastavil, stranám nepriznal náhradu trov konania. Rozhodnutie odôvodnil tým, že v priebehu odvolacieho konania žalobcovia zobrali späť žalobu v právoplatne nerozhodnutej časti týkajúcej sa sumy 9 013,88 eur s príslušenstvom, pretože žalovanú pohľadávku žalovaní uspokojili v exekúcii 27. decembra 2010 vykonanej na základe prvého vyhovujúceho rozsudku z 30. mája 2008 č. k. 4C/40/2004-241 (ktorý bol následne zrušený). Žalovaní podľa odvolacieho súdu neuviedli žiadne vážne dôvody, pre ktoré by mal súd v spore

obohatenia. Odôvodnenie rozsudku súdu by sa vzťahovalo výlučne na reálny dôvod zamietnutia žaloby, teda zánik v spore uplatnenej pohľadávky na náhradu škody. Riešenie iných otázok v odôvodnení rozsudku, teda i prípadnej otázky, či žalobcom takáto pohľadávka vznikla, by bolo bezpredmetné bez záväznosti pre súd konajúci v spore o vydanie bezdôvodného obohatenia. Rozhodnutie o trovách konania právne odôvodnil ustanovením § 256 ods. 1 a § 257 Civilného sporového poriadku (ďalej len ,,CSP“) a vecne nemožnosťou jednoznačného ustálenia strany, ktorej možno pričítať zavinenie zastavenia konania.

O ústavnej sťažnosti rozhodol ústavný súd uznesením sp. zn. I. ÚS 334/2023 z 8. júna 2023 tak, že ju odmietol v časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti a v časti z dôvodu neprípustnosti, keďže niektoré zo sťažnostných námietok si sťažovateľ mohol uplatniť v dovolaní, no tento právny prostriedok nápravy však nevyužil. Vo vzťahu k namietaným zbytočným prieťahom v konaní ústavný súd sťažnosť odmietol, pretože v čase podania ústavnej sťažnosti bola právna neistota strán odstránená nadobudnutím právoplatnosti uznesenia krajského súdu č. k. 5Co/94/2020-2358 z 31. októbra 2022, ktoré bolo sťažovateľovi doručené vo februári 2023.

10. Sťažovateľova manželka následne napadla ústavnou sťažnosťou uznesenie krajského súdu č. k. 5Co/94/2020-2358 z 31. októbra 2022, ako aj uznesenie najvyššieho súdu o dovolaní sp. zn. 9Cdo/144/2023 z 28. novembra 2024.

Vo vzťahu k námietkam, ktoré si sťažovateľova manželka neuplatnila v dovolaní, sťažnosť odmietol pre nedostatok svojej právomoci a ústavnú sťažnosť vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu odmietol pre neprípustnosť a zjavnú neopodstatnenosť.

12. O opakovanej sťažnosti na zbytočné prieťahy v konaní, ktorú podal sťažovateľ s manželkou, rozhodol ústavný súd uznesením sp. zn. IV. ÚS 303/2020 z 23. júna 2020 tak, že ju odmietol vo vzťahu k postupu okresného súdu do posledného úkonu, ktorý bol preskúmaný v konaní vedenom pod sp. zn. II. ÚS 375/2018 ako res iudicata, vo zvyšnej časti pre zjavnú neopodstatnenosť. 13. Sťažovateľ podaním zo 16. septembra 2024 požiadal mestský súd o vrátenie súdneho poplatku za odvolanie, keďže odvolací súd o jeho odvolaní nerozhodol. Sťažovateľ uvádza, že o tejto jeho žiadosti nebolo ku dňu podania ústavnej sťažnosti rozhodnuté.

II. Argumentácia sťažovateľa

V konaní sa podľa sťažovateľa postupovalo opakovane neefektívne, čoho dôkazom je aj dĺžka aj výsledok v poradí už tretieho odvolacieho konania, pričom celé konanie bolo zastavené, a o tom, či hmotnoprávny nárok žalobcov na náhradu škody existoval alebo neexistoval, nebolo vôbec rozhodnuté.

15. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie rozhodnutím odvolacieho súdu sťažovateľ uvádza, že odvolací súd sa nevysporiadal s námietkami žalovaných, ktoré vzniesli ešte v konaní pred súdom prvej inštancie, a to s námietkou premlčania, námietkou nedostatku pasívnej vecnej legitimácie a vecou námietkou voči znaleckému posudku, pri ktorého vypracovaní mal znalec použiť neplatný právny predpis.

Vo svojich záveroch si odvolací súd aj protirečí. V roku 2012 mal odvolací súd vedomosť, že pohľadávka žalobcov bola zo strany žalovaných ešte v roku 2010 nedobrovoľne uspokojená v plnej výške na základe nezákonného exekučného titulu, neskôr zrušeného nálezom ústavného súdu, no napriek tomu žalobu nezamietol z dôvodu zániku pohľadávky uplatnenej v spore splnením, ale vec vrátil súdu prvej inštancie na doplnenie dokazovania. V napadnutom rozhodnutí z roku 2022 na druhej strane uvádza, že aj keby nedošlo k späťvzatiu žaloby, bola by žaloba zamietnutá práve z dôvodu zániku uplatnenej pohľadávky splnením.

18. Namietané porušenie základných práv sťažovateľ vidí aj v skutočnosti, že odvolací súd nevytvoril procesný priestor pre strany sporu, aby vyjadrili svoje stanovisko k aplikácii ustanovenia § 257 CSP, ktoré aplikoval pri rozhodovaní o náhrade trov konania, a najvyšší súd sa s týmto nesprávnym úradným postupom stotožnil.

Avšak dovolanie podala jeho manželka ako žalovaná v druhom rade, s ktorou sťažovateľ tvorí nerozlučné procesné spoločenstvo podľa § 77 CSP. Povahu nerozlučného spoločenstva pritom opiera o skutočnosť, že boli v konaní o náhradu škody žalovaní spoločne a nerozdielne a rovnako boli spoločne a nerozdielne zaviazaní na plnenie. Z toho podľa sťažovateľa vyplýva, že účinky dovolania sa vzťahujú aj na neho, hoci dovolanie vo veci sám nepodal. Poukázal na rozhodnutie

III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

20. Podstatou ústavnej sťažnosti je namietané porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v primeranej lehote (čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru) postupom krajského a najvyššieho súdu a namietané porušenie základného práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru) rozhodnutiami odvolacieho súdu, ktorý bez súhlasu sťažovateľa a jeho manželky zastavil konanie na základe späťvzatia žaloby zo strany žalobcov, nerozhodol o samotnom hmotnoprávnom nároku na náhradu škody a neposkytol procesný priestor sťažovateľovi zaujať stanovisko k aplikácii § 257 CSP pri rozhodovaní o náhrade trov konania a najvyššieho súdu, ktorý dovolanie odmietol.

III.1. K namietanému porušeniu práv postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5Co/94/2020 a jeho uznesením z 31. októbra 2022:

21. Ako vyplýva z opisu skutkového stavu (bod 8 uznesenia), predmetné uznesenie krajského súdu, ako aj postup, ktorý mu predchádzal (zbytočné prieťahy) už ústavný súd na základe ústavnej sťažnosti sťažovateľa preskúmal a rozhodol o ňom uznesením sp. zn. I. ÚS 334/2023 z 8. júna 2023. Podstata sťažnostných námietok sťažovateľa pritom ostala rovnaká aj v tejto ostatnej ústavnej sťažnosti. Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľa v tejto časti ako neprípustnú z dôvodu prekážky res iudicata podľa § 55 písm. a) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Tento záver ústavného súdu sa vzťahuje aj na námietky proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktoré si mohol sťažovateľ uplatniť prostredníctvom dovolania, keďže tento prostriedok nápravy nevyužil.

22. Sťažovateľ proti napadnutému uzneseniu odvolacieho súdu o zastavení konania dovolanie nepodal, urobila tak len jeho manželka ako žalovaná v 2. rade. Sťažovateľ sa však napriek tomu domáha preskúmania uvedeného uznesenia najvyššieho súdu, ako aj postupu, ktorý mu predchádzal (prieťahy v konaní), a tvrdí, že mali v konaní o náhradu škody s manželkou postavenie nerozlučných procesných spoločníkov, pričom tento argument podľa neho vyplýva zo skutočnosti, že boli žalobcami žalovaní aj rozhodnutiami zaviazaní na plnenie spoločne a nerozdielne.

Táto skutočnosť však bez ďalšieho neznamená, že ide o nerozlučné procesné spoločenstvo. Práve naopak. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na judikatúru najvyššieho súdu, ktorý vo svojom rozhodnutí sp. zn. 5Cdo/1/2018 z 29. januára 2019 uviedol, že žalovaní solidárni dlžníci sú zásadne samostatnými, a nie nerozlučnými spoločníkmi v konaní a právny základ záväzku každého z nich a prípadné námietky proti nemu môžu byť u každého spoločníka posúdené nezávisle.

24. Vzhľadom na uvedené a s poukazom aj na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 23/2020, na ktoré sa sám sťažovateľ odvolal, ak sťažovateľ ako člen samostatného spoločenstva nepodal dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, je jeho ústavná sťažnosť neprípustná aj vo vzťahu k postupu a uzneseniu najvyššieho súdu, pretože nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv priznáva. A zároveň tiež platí, že dovolacie konanie bolo v čase podania ústavnej sťažnosti už právoplatne skončené, preto by najvyšší súd nemohol v čase konania o tejto ústavnej sťažnosti porušovať práva sťažovateľa zbytočnými prieťahmi, aj keby sťažovateľ dovolanie bol podal. Argument sťažovateľa, že jeho v tom čase právny zástupca nepovažoval dovolanie za účinný prostriedok nápravy, nepovažuje ústavný súd za dôvod hodný osobitného zreteľa podľa § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde, pre ktorý by bolo možné nevyužitie tohto prostriedku nápravy odpustiť.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júna 2026

Robert Šorl predseda senátu