III. ÚS 33/2015

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. augusta 2014 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 R 9/2013 z 9. júna 2014 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Okresný súd žalobu sťažovateľa zamietol napadnutým uznesením a v relevantnej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol, že „správca má povinnosť zvolať schôdzu veriteľov, pričom ju zvolá tak, aby sa konala nie skôr ako pätnásty deň a nie neskôr ako dvadsiaty deň po uplynutí lehoty na popieranie pohľadávok. Lehota na popieranie pohľadávok uplynula dňa 26.05.2014. Schôdza veriteľov sa mala konať najskôr dňa 10.06.2014 a najneskôr dňa 16.06.2014. Vzhľadom na skutočnosť, že zákon výslovne neuvádza nedodržanie lehoty v zmysle ust. § 34 ods. 1 ZKR ako dôvod na zrušenie uznesení prijatých na schôdzi veriteľov a, že predmetná schôdza veriteľov sa konala až po uplynutí doby na popieranie pohľadávok, nepovažuje súd jej skoré konanie za také porušenie zákona, ktoré by malo za následok jej zrušenie v zmysle ust. § 35 ods. 8 ZKR. V prípade zrušenia uznesení schôdze veriteľov by sa musela konať nová schôdza veriteľov, na ktorej by mali právo sa zúčastniť a hlasovať totožní veritelia s rovnakými hlasovacími právami ako na schôdzi veriteľov konanej dňa 26.05.2014. Takýto postup by bol v neprospech veriteľov, nakoľko by navýšil náklady konkurzného konania, čo je v rozpore so zásadou hospodárnosti konania a oddialil uspokojenie veriteľov. Vzhľadom na uvedené rozhodol súd tak, ako je uvedené vo výroku uznesenia.“.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že „rozhodnutie súdu je arbitrárne, v rozpore s právom na spravodlivý proces a s právom na súdnu ochranu“. Argumentuje tým, že sa domáhal ochrany svojich procesných práv, ktoré boli porušené nesprávnym zvolaním schôdze na okresnom súde. Sťažovateľ v tejto súvislosti uvádza a konkretizuje, že ide o porušenie procesného práva na zákonom ustanovenú lehotu na prípravu schôdze veriteľov. „Konaním schôdze na druhý deň po uplynutí lehoty na popieranie pohľadávok bolo veriteľom upreté právo na riadnu prípravu na schôdzu veriteľov a na efektívne formovanie spoločnej vôle a postupu na schôdzi.“

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania ústavného súdu je sťažovateľom namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu.

Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup alebo rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namieta, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval označené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (napr. II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 288/05, II. ÚS 298/06).

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej posudzuje spravodlivosť procesu ako celku (napr. m. m. II. ÚS 307/06), preto k vyhoveniu sťažnosti dochádza zásadne iba v prípadoch, ak dospeje k názoru, že namietané a relevantné procesné pochybenia zo strany príslušného orgánu verejnej moci umožňujú prijatie záveru, že proces ako celok bol nespravodlivý, a vzhľadom na to aj jeho výsledok môže vyznievať ako nespravodlivý. Ústavný súd preto nepristupuje k vyhoveniu sťažnosti v prípadoch, keď zo strany orgánov verejnej moci síce k určitému pochybeniu došlo, avšak jeho intenzita a existujúca príčinná súvislosť medzi namietaným porušením ústavou garantovaného práva a jeho dôsledkami na spravodlivosť procesu ako celku nemala podstatný dosah (m. m. IV. ÚS 320/2011). V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že nie každé porušenie zákona zo strany orgánu verejnej moci má automaticky za následok porušenie ústavou garantovaného základného práva, v danom prípade predovšetkým základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie (napr. IV. ÚS 104/2012, I. ÚS 9/2013, IV. ÚS 629/2012, II. ÚS 372/2012, II. ÚS 373/2012).

Ústavný súd ďalej poukazuje na svoju judikatúru, v rámci ktorej už vyslovil, že kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných súdov a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv a slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k porušeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd (IV. ÚS 238/07).

Sťažovateľ takéto námietky vo svojej sťažnosti nepredostrel, len tvrdil, že jemu ako veriteľovi nedodržaním zákonnej lehoty podľa § 34 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii bolo upreté právo na riadnu prípravu na schôdzu veriteľov a na efektívne formovanie spoločnej vôle a postupu na schôdzi. Tieto tvrdenia nie sú v súlade so skutočnosťou, sťažovateľ ako veriteľ mal možnosť dozvedieť sa o zvolaní prvej schôdze veriteľov úpadcu v dostatočnom časovom predstihu, keďže zvolanie bolo riadne a včas oznámené v Obchodnom vestníku, teda mal dostatočný časový priestor na prípravu na schôdzu a navyše bol aj zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom na schôdzi a hlasoval. Pokiaľ ide o námietku o efektívnom formovaní spoločnej vôle, ústavný súd konštatuje, že táto možnosť prijatím žalobou napadnutých uznesení sťažovateľovi nebola upretá, keďže sťažovateľovi nebolo odopretá možnosť hlasovať, a tak vyjadriť svoju vôľu spoločne s ostatnými veriteľmi oprávnenými hlasovať na schôdzi. V tejto súvislosti je potrebné tiež spomenúť aj to, že konkurzné konanie ďalej prebieha a sťažovateľ má aj naďalej možnosť rokovať s ostatnými veriteľmi úpadcu o stratégii a spoločnom postupe v konkurznom konaní. Vzhľadom na uvedené ústavný súd ďalej konštatuje, že nezistil možnosť takého zásahu do označených práv sťažovateľa z materiálneho hľadiska v takej intenzite, ktorá by mala neodstrániteľné a nenapraviteľné následky, a takisto nezistil, že by v dôsledku namietanej nezákonnosti schôdze došlo k neodôvodnenému zvýhodneniu jedného z veriteľov úpadcu, preto konštatuje, že napadnutým uznesením v konečnom dôsledku nemohlo dôjsť k takému zásahu do označených práv veriteľa v takej intenzite, ktorý by odôvodňoval zásah zo strany ústavného súdu, preto konštatuje, že nedošlo k zásahu do jeho základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy ani do jeho práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).