III. ÚS 332/2026

Odôvodnenie:

I. Ústavná sťažnosť sťažovateľky a skutkový stav veci

sťažovateľky a rozsudkom najvyššieho správneho súdu o kasačnej sťažnosti sťažovateľky. Navrhuje personálny rozkaz oprávneného orgánu, rozhodnutie ministerstva, rozsudok správneho súdu a rozsudok najvyššieho správneho súdu zrušiť. Zároveň požaduje priznať jej finančné

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 73/1998 Z. z.“ alebo „zákon o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru“) prepustená zo služobného pomeru v štátnej službe príslušníka Policajného zboru. 3.

Taktiež nevykonala v IS CLK lustráciu ďalšej osoby vo vozidle a do IS CLK vložila namiesto troch osôb iba jednu osobu, čo nezodpovedalo skutočnému stavu cestujúcich v predmetnom vozidle. Následne 10. marca 2020 počas výkonu štátnej služby na hraničnom priechode pri hraničnej kontrole iného motorového vozidla nestotožnila jednu osobu cestujúcu v danom vozidle. V IS CLK nevykonala lustráciu tejto osoby, ktorá sa mala podrobiť hraničnej kontrole. Do IS CLK vložila namiesto dvoch osôb, ktoré tvorili posádku vozidla, iba jednu osobu, čo nezodpovedalo skutočnému stavu cestujúcich nachádzajúcich sa vo vozidle.

5. Vyšetrovateľ Úradu inšpekčnej služby 8. augusta 2020 Riaditeľstvu hraničnej a cudzineckej polície v Sobranciach oznámil, že deň predtým vzniesol sťažovateľke obvinenie za trestné činy prevádzačstva a zneužitia právomoci verejného činiteľa v súvislosti s jej postupom počas výkonu štátnej služby 5. a 10. marca 2020. Riaditeľ oddelenia hraničnej polície (nadriadený sťažovateľky, pozn.) sťažovateľke 6. decembra 2020 oznámil, že sa začína konanie o jej prepustení zo služobného pomeru podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z. z., pretože služobnú povinnosť a služobnú prísahu žalobkyňa hrubo porušila skutkami, kvôli ktorým je trestne stíhaná.

6. Správny súd v odôvodnení rozsudku poukázal na ustálenú judikatúru najvyššieho súdu, podľa ktorej správne orgány rozhodujúce v personálnom konaní o prepustení príslušníka Policajného zboru (ďalej aj „PZ“) zo štátnej služby neskúmajú trestnoprávnu zodpovednosť a ani otázku viny alebo neviny, ale skúmajú naplnenie pojmových znakov skutkovej podstaty inštitútu prepustenia podľa § 192 zákona č. 73/1998 Z. z. Porušenie služobnej prísahy a služobnej povinnosti nie je možné stotožňovať s trestnoprávnou, resp. priestupkovou zodpovednosťou príslušníka PZ. Skutočnosť, že personálne konanie je nezávislé (oddelené) od konania o priestupku alebo o trestnom čine, znamená, že správny orgán nemusí počkať na závery trestného konania, a to ani vtedy, ak je skutok podmieňujúci obe konania totožný. Preto námietka sťažovateľky o porušení zásady prezumpcie neviny je nedôvodná.

z konkrétnych dôkazov. Na ich základe orgány verejnej správy oboch stupňov nadobudli ucelený obraz o konaní žalobkyne, ktoré bolo situované do istého časového rámca. Súdu neprislúcha, aby nahrádzal diskrečné oprávnenie správneho orgánu v otázke naplnenia obsahu právne neurčitého pojmu „porušenie služobnej prísahy a služobných povinností zvlášť hrubým spôsobom“ uvedenú v § 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z. z., pretože by tým vstupoval do právomoci orgánu exekutívy, ktorá mu neprináleží. Z § 27 ods. 2 Správneho súdneho poriadku (ďalej len ,,SSP“) vyplýva, že pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej správnej úvahy, preskúmava súd iba rozsah, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených

Okrem toho prepustenie policajta zo služobného pomeru z dôvodu zvlášť hrubého porušenia služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti nie je svojou intenzitou sankcionované neplatnosťou z dôvodu procesných vád pri prerokovaní s odborovou organizáciou. 8.

9. Správny súd dospel k záveru, že rozhodnutie ministerstva (aj personálny rozkaz) obsahuje všetky zákonom stanovené formálne i obsahové náležitosti a vydal ho orgán na to príslušný, ktorý postupoval v medziach zákonom stanoveného postupu. V administratívnom konaní bol

10. Proti rozsudku správneho súdu podala sťažovateľka kasačnú sťažnosť, v ktorej predniesla námietky zhodné s tými, ktoré uplatnila v správnej žalobe. Ďalej s ohľadom na § 52 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z. zdôraznila, že zavinené porušenie služobných povinností je disciplinárnym previnením. Preto mal príslušný orgán najskôr konanie prejednať ako disciplinárne previnenie. Disciplinárne konanie proti nej však nebolo vedené. Vedie sa proti nej trestné konanie pre rovnaké skutky, ktoré ministerstvo vyhodnotilo ako porušenie služobných povinností a služobnej prísahy zvlášť hrubým spôsobom. Kým sa takéto konanie vedie, rozhodujú o týchto skutkoch orgány činné v trestnom konaní. Rozhodovanie ministerstva o nich predstavuje zásah do trestného konania. Žalovaný mal čakať na právoplatné skončenie trestného konania. Sťažovateľka zotrvala na názore, že rozhodnutie o prepustení malo byť v lehote podľa § 192 ods. 5 zákona č. 73/1998 Z. z. právoplatné. Tiež namietala, že výrok personálneho rozkazu mal obsahovať presný opis skutku zakladajúceho porušenie služobnej povinnosti a služobnej prísahy.

súdu. Sťažovateľka v rozpore s § 440 ods. 2 SSP v kasačnej sťažnosti neuvádza, v čom má spočívať nesprávnosť odpovedí správneho súdu. Napriek tomu zaujal stanovisko ku každej sťažnostnej námietke. Uviedol, že prebiehajúce trestné konanie nebráni príslušnému orgánu konať vo veci prepustenia zo služobného pomeru pre ten istý „skutok“. Názor žalobkyne, že takáto „dvojkoľajnosť“ je neprípustná, prehliada celkom bežný právny stav, že to isté konanie môže byť síce trestným činom, ale zároveň dôvodom vzniku iných právnych následkov.

konaniu. Ustanovenie § 192 ods. 1 písm. c) zákon č. 73/1998 Z. z. neviaže prepustenie na právoplatné disciplinárne rozhodnutie, a aj keby určitý skutok napĺňal znaky disciplinárneho previnenia, nebránilo by to nastúpeniu iných následkov, ktoré s ním zákon spája.

II. Argumentácia sťažovateľky

12. Prvá polovica ústavnej sťažnosti obsahuje doslovnú citáciu odôvodnenia odvolania proti personálnemu rozkazu o prepustení sťažovateľky zo služobného pomeru. Následne sťažovateľka opätovne predkladá argumentáciu, ktorú uplatnila už v správnej žalobe a následne v kasačnej sťažnosti. Konanie smerovalo k jej prepusteniu bez ohľadu na to, aké by predložila dôkazy. Nebola jej daná primeraná doba na vyjadrenie k návrhu na prepustenie, dôkazy a skutočnosti v jej prospech neboli zohľadnené. Zo strany nadriadeného bola diskriminovaná, pretože sa s ňou zaobchádzalo inak ako s konkrétne menovanými kolegami. Tí sa mali dopustiť závažnejších skutkov, a napriek tomu naďalej vykonávajú štátnu službu na hraničnom prechode. Trvá na tom, že kontrolu cestujúcich v daných vozidlách riadne vykonala. Všetci v ústavnej sťažnosti označení porušovatelia ignorovali jej námietky. Správny súd a najvyšší správny súd sa v rozsudkoch odvolali na všeobecnú formuláciu, že „... nie je potrebné zaoberať sa všetkými námietkami, resp. nemusí dať odpoveď na všetky otázky“.

III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

13. Podstatou ústavnej sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na prezumpciu neviny podľa čl. 50 ods. 2 ústavy, zákazu diskriminácie podľa čl. 12 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru a práv podľa čl. 21, čl. 47 a čl. 50 charty personálnym rozkazom oprávneného orgánu z 26. januára 2021, rozhodnutím ministerstva z 13. mája 2021 o odvolaní sťažovateľky, rozsudkom správneho súdu o žalobe sťažovateľky a rozsudkom najvyššieho správneho súdu o kasačnej sťažnosti sťažovateľky, ktoré sťažovateľka považuje na nezákonné a nedostatočne odôvodnené.

17. Vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu najvyššieho správneho súdu treba uviesť, že ústavný súd vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou (napr. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Je v právomoci všeobecného súdu vykladať a aplikovať zákony, a pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (napr. I. ÚS 19/02, IV. ÚS 238/05, II. ÚS 357/06).

18. Napadnutý rozsudok najvyššieho správneho súdu, ktorý konal ako súd kasačný, nemožno hodnotiť izolovane, ale iba v kontexte s rozsudkom správneho súdu a zároveň v kontexte s personálnym rozkazom. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd zameral svoju pozornosť na preskúmanie, či právne závery najvyššieho správneho súdu neboli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, či tento napadnutý rozsudok je z ústavného hľadiska akceptovateľný a udržateľný a či zároveň ním nedošlo k porušeniu označených práv sťažovateľky.

Tak prisahám!“. 20. Podľa § 48 ods. 3 písm. a) zákona č. 73/1998 Z. z. policajt je povinný: a) plniť svedomite úlohy, ktoré sú mu uložené ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi a ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, ako aj úlohy uložené rozkazmi, nariadeniami, príkazmi a pokynmi nadriadených, ak bol s nimi riadne oboznámený, písm. g) v štátnej službe i mimo štátnej služby zdržať sa konania, ktoré by mohlo narušiť vážnosť Policajného zboru alebo ohroziť dôveru v tento

. . (§ 194 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z.). 22. Jednou z povinností policajta explicitne vyjadrenou v služobnej prísahe je povinnosť chrániť bezpečnosť a verejný poriadok, dodržiavať ústavu, ústavné zákony, zákony a všeobecne záväzné právne predpisy. Je povinný plniť svedomite úlohy uložené všeobecne záväznými právnymi predpismi, ako aj úlohy uložené rozkazmi, nariadeniami, príkazmi a pokynmi nadriadených, ak bol s nimi riadne oboznámený. Z toho vyplývala aj povinnosť sťažovateľky si riadne a svedomito plniť služobné úlohy pri hraničnej kontrole a kontrole dokladov. Konanie sťažovateľky v súvislosti s hraničnou kontrolu 5. a 10. marca 2020 bolo podrobne opísané v rozsudku správneho súdu a najvyššieho súdu, ako aj v personálnom rozkaze. Tomu predchádzalo rozsiahle vyšetrovanie nadriadeného, pri ktorom boli zabezpečené dôkazné prostriedky, ktoré vedú ústavný súd k záveru, že konanie sťažovateľky bolo zo strany nadriadeného riadne preukázané.

Otázka trestnoprávnej zodpovednosti nie je zhodná so skutočnosťami, ktoré tvoria podklad na prijaté personálne opatrenie – prepustenie zo služobného pomeru. Správne orgány vo veciach služobného pomeru policajtov majú totiž zákonom danú kompetenciu konať samostatne, nezávisle od výsledkov iného, napr. trestného konania. Ani samotný záver orgánov činných v trestnom konaní o vine, resp. nevine žalobcu zo spáchania trestného činu nemôže mať žiaden vplyv na závery orgánov v personálnom konaní. Prípadný oslobodzujúci rozsudok taktiež neznamená, že žalobca sa nedopustil porušenia služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom, pretože takéto porušenie služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti nemusí dosahovať intenzitu trestného činu (rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžo 113/2008 z 26. mája 2009, sp. zn. 1 Sžo 385/2009 z 22. marca 2011 a sp. zn. 4 Sžo 10/2011 z 23. marca 2011).

25. Nadriadený začal konanie o prepustenie sťažovateľky 6. decembra 2020. Podstatné je, že sťažovateľka bola v tento deň bola poučená, že sa môže vyjadriť ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa jej kladú za vinu, a že má právo nahliadať do spisu. V tejto súvislosti bola požiadaná, aby sa do 10. decembra 2020 vyjadrila. Sťažovateľka sa v určenej lehote vyjadrila a zároveň predložila plnomocenstvo na zastupovanie. Vo vyjadrení požiadala o predĺženie lehoty na doplnenie vyjadrenia a požiadala o možnosť nahliadnuť do spisu a urobiť si z neho fotokópie. Dňa 11. decembra 2020 boli vydané konkrétne písomnosti, ktoré boli zaslané sťažovateľke aj jej právnemu zástupcovi. Dňa 15. decembra 2020 sa na oddelenie hraničnej polície dostavila sťažovateľka a jej právny zástupca, ktorý si prostredníctvom mobilného telefónu vyhotovil fotokópiu kompletného spisového materiálu. Sťažovateľka následne nepredložila nadriadenému žiadne ďalšie vyjadrenie či podnety, preto bol 30. decembra 2020 spracovaný návrh na jej prepustenie zo služobného pomeru. Skutočnosť, že nadriadený nadobudol vedomosť

Z obsahu personálneho rozkazu je zrejmé, že bolo vykonané náležité dokazovanie legálnymi dôkazmi. Rozhodujúce je to, že sťažovateľka bola so všetkými skutočnosťami a dôkazmi oboznámená, bolo jej umožnené nahliadnuť do administratívneho spisu a zabezpečiť si z neho kópie, čo sťažovateľka nespochybňuje. 26. Ústavný súd považuje závery najvyššieho správneho súdu, ktoré ho viedli k zamietnutiu kasačnej sťažnosti sťažovateľky, za ústavne akceptovateľné. V danom prípade nič nenasvedčuje tomu, že by sťažovateľka v správnom konaní (aj v správnom súdnom konaní) nemala možnosť právne argumentovať (obhajovať sa), prípadne predkladať a navrhovať také dôkazy, ktoré by sa z hľadiska záverov najvyššieho správneho súdu javili ako právne významné pre zrušenie rozsudku správneho súdu.

28. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnymi závermi najvyššieho správneho súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozsudku najvyššieho súdu (m. m. II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júna 2026

Robert Šorl predseda senátu