III. ÚS 335/2015

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. marca 2014 doručená sťažnosť Slovenskej sporiteľne, a. s., Tomášikova 48, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Co 258/2011­236 z 10. decembra 2013.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka v procesnom postavení žalovanej bola rozsudkom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) č. k. 44 C 103/2010­173 z 28. marca 2011 zaviazaná zaplatiť žalobcovi sumu 1 493,16 € s príslušenstvom. Sťažovateľka proti tomuto rozsudku okresného súdu podala odvolanie, o ktorom krajský súd rozhodol tak, že rozhodnutie okresného súdu ako vecne správne potvrdil.

Podľa názoru sťažovateľky sa odvolací súd nevysporiadal s jej podstatnou odvolacou argumentáciou týkajúcou sa troch zásadných právnych argumentov, ktoré nie sú žiadnym spôsobom riešené ani v rozsudku okresného súdu: „a/ neplatnosť posudzovanej zmluvy pre nedostatok písomnej formy z dôvodu absencie prejavu vôle v písomnej forme (článok V. odvolania), b/ absencia akéhokoľvek vykonaného dokazovania umožňujúceho prvostupňovému súdu dôjsť k skutkovému záveru, že posudzovanú zmluvu za našu spoločnosť podpísal JUDr. Zemaník (článok V. odvolania), c/ zánik práva na dôchodok podľa článku 8. zmluvy o dôchodku v dôsledku predloženia rozhodnutia o vymeraní starobného dôchodku žalobcom (článok VI. odvolania).“

Je úplne zrejmé, že neexistuje žiadny v konaní vykonaný dôkaz, na základe ktorého by bolo možné dôjsť k skutkovému záveru, že posudzovanú zmluvu podpísal . S touto právnou argumentáciu napádajúcou priamo skutkové závery súdu prvého stupňa, ktoré majú pre rozhodnutie vo veci samej podstatný význam, sa odvolací súd vôbec nezaoberal a túto ignoroval. 3. Neexistenciu povinnosti zaplatiť žalobcovi žalovanú sumu sme v konaní, tak prvostupňovom ako i odvolacom, odôvodňovali i tým, že právo na dôchodok zaniklo predložením rozhodnutia o vymeraní starobného dôchodku žalobcom, tak ako to predpokladalo ustanovenie bodu 8. posudzovanej zmluvy o dôchodku. Poukazovali sme na to, že z bodu 8. zmluvy o dôchodku jednoznačne vyplýva, že táto zmluva je uzatvorená ako dočasná, do doby, kým žalobcovi nebude vymeraný starobný dôchodok. Následne po vymeraní starobného dôchodku bol žalobca povinný neodkladne predložiť rozhodnutie, ktorým mu bol starobný dôchodok vymeraný, čo žalobca aj urobil v roku 1996. Predložením rozhodnutia o vymeraní starobného dôchodku zaniklo žalobcovi právo na dôchodok. S touto právnou argumentáciu sa nezaoberal ani súd prvého stupňa ani odvolací súd. Tu považujeme za potrebné zdôrazniť, že už súdu prvého stupňa sme v podanom odvolaní vytýkali, že sa s uvedenou právnou argumentáciou vôbec nezaoberal. Napriek tomu ani odvolací súd na ňu žiadnym spôsobom nereagoval.“

Z uvedených dôvodov podľa sťažovateľky „odvolací súd sťažnosťou napadnuté rozhodnutie neodôvodnil v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku“, čím porušil jej „právo na spravodlivý súdny proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Takéto rozhodnutie odvolacieho súdu nemôže byť považované za správne a sú dané dôvody k tomu, aby ho Ústavný súd Slovenskej republiky zrušil.“.

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom, ktorým krajský súd v odvolacom konaní potvrdil

rozsudok

okresného súdu ako súdu prvého stupňa.

Podstatnou sťažnostnou námietkou je tvrdenie sťažovateľky o nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozsudku, keďže krajský súd sa podľa sťažovateľky nevysporiadal s jej odvolacími námietkami významnými pre právne posúdenie veci.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí takú interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera jej účel a význam, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Na citovaný právny názor nadväzuje § 219 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Ústavný súd preto v prvom rade preskúmal rozsudok okresného súdu, ktorým bola sťažovateľka zaviazaná zaplatiť žalobkyni peňažné plnenie s príslušenstvom.

Z obsahu rozsudku okresného súdu je možné ustáliť, že v danom prípade bola spornou otázka výkladu a aplikácie § 842 a § 582 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“), a to v súvislosti s ukončením zmluvy o dôchodku, ako aj otázka platnosti zmluvy o dôchodku s ohľadom na sťažovateľom tvrdenú absenciu zákonom predpísanej písomnej formy zmluvy.

Podľa § 842 Občianskeho zákonníka zmluvou o dôchodku sa zakladá niekomu na doživotne alebo na inak určenú dobu neurčitého trvania právo na vyplácanie určitého dôchodku.

Podľa § 843 Občianskeho zákonníka zmluva o dôchodku sa musí uzavrieť písomne.

Žalobca ako príjemca a sťažovateľka ako povinná uzatvorili 30. novembra 1995 zmluvu o dôchodku, ktorej predmetom bolo doživotné plnenie z uplatneného a priznaného nároku na plnenie z podporného dôchodkového fondu sťažovateľky. Sťažovateľka 26. októbra 2009 vypovedala túto zmluvu s poukazom na § 582 Občianskeho zákonníka s tým, že platnosť a účinnosť zmluvy mala skončiť ku koncu najbližšieho kalendárneho štvrťroka. Žalobca v konaní tvrdil, že výpoveď zo zmluvy o dôchodku je neplatná, a preto sa návrhom domáhal plnenia za apríl 2010 v žalovanej výške.

Okresný súd vo veci vykonal dokazovanie a k uvedeným námietkam sťažovateľky v odôvodnení svojho rozsudku uviedol: „Zo zmluvy o poskytovaní plnenia z Podporného dôchodkového fondu Slovenskej sporiteľne, a. s. zo dňa 30.11.1995 súd zistil, že účastníci uzavreli túto zmluvu a to navrhovateľ ako príjemca a odporca zastúpený predsedom predstavenstva a prezidentom ako povinným s tým, že zmluvu podpísal za odporcu . Predmetom zmluvy bolo doživotné plnenie navrhovateľovi z uplatneného a priznaného nároku na plnenie z podporného dôchodkového fondu podľa Štatútu fondu, a to vo výške 44.983,­ Sk mesačne k 15. dňu každého mesiaca až do dožitia navrhovateľa, na základe skutočností uvedených v žiadosti o plnenie, ktorá je neoddeliteľnou súčasťou zmluvy. Podľa bodu 4 Zmluvy, výška plnenia je pevná a nemá na ňu vplyv budúca zmena výšky dôchodku, ktorá bola rozhodujúca v čase uzatvorenia tejto zmluvy. V zmysle bodu 6 Zmluvy záväzok odporcu ako povinného z tejto zmluvy trvá aj pri zmene jeho právnej formy a aj pre jeho právneho nástupcu. Žiadosťou o poskytnutie plnenia z Podporného dôchodkového fondu SLSP, a.s. zo dňa 01.12.1995 si navrhovateľ u odporcu uplatnil poskytnutie plnenia z Podporného dôchodkového fondu SLSP, a.s. z dôvodu, že spĺňa podmienky čl. III Štatútu Podporného dôchodkového fondu SLSP, a.s. Navrhovateľ je v predmetnej žiadosti identifikovaný menom, priezviskom, dátumom a miestom narodenia, rodným číslom a adresou pobytu. Za odporcu Žiadosť podpísala osoba za personálny úsek... ... Zo splnomocnenia zo dňa 04.07.1996 súd zistil, že ako predseda predstavenstva a prezident odporcu z dôvodu menovania do funkcie viceprezidenta splnomocnil ­ generálneho riaditeľa divízie pre ľudské zdroje podpisovať materiály týkajúce sa poskytovania dôchodkových dávok pre bývalých pracovníkov sporiteľne a pôžičiek poskytovaných z centralizovaného sociálneho fondu SLSP, a.s. pre pracovníkov ústredia, s tým, že sa jednalo okrem iného o poskytovanie dôchodkových dávok v zmysle podporného dôchodkového fondu /bod 4/. Splnomocnenie podpísal a ho vzal na vedomie, čo potvrdil svojim podpisom.

V období od 07.02.1996 do 25.04.1999 bol predsedom predstavenstva odporcu , podpredsedom , členmi a . . . . Na základe vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že účastníci dňa 30.11.1995 uzavreli v zmysle § 842 O. z. zmluvu o poskytovaní plnenia z Podporného dôchodkového fondu SLSP, a.s., ktorej predmetom bolo doživotné plnenie odporcom ako povinným v prospech navrhovateľa vo výške 44.983, Sk mesačne na základe žiadosti navrhovateľa zo dňa 01.12.1995. Zmluvu za odporcu podpísal , pričom v záhlaví zmluvy bol za odporcu uvedený , predseda predstavenstva a prezident odporcu. Na základe zmluvy odo dňa jej účinnosti odporca v prospech navrhovateľa i plnil. Dňa 26.10.2009 odporca v zmysle § 582 ods. 1 O. z. uplatnil voči navrhovateľovi výpoveď z predmetnej zmluvy, a to z dôvodu, že zmluva bola uzavretá na dobu neurčitú a zo zákona alebo zo zmluvy nevyplýva spôsob jej výpovede. Podľa citovaných zákonných ustanovení zmluva o dôchodku musí obsahovať vymedzenie účastníkov zmluvy, t. j. zmluvných strán, výšku dôchodku, začiatok doby výplaty

Dňa 30.11.1995 účastníci uzavreli písomnú zmluvu o poskytovaní plnenia z Podporného dôchodkového fondu SLSP, a.s., pričom za odporcu túto zmluvu podpísal , do ktorého právomoci takáto agenda v zmysle stanov a organizačného poriadku odporcu

Aj v prípade, ak by poverený zamestnanec odporcu prekročil svoju kompetenciu pri uzatváraní predmetnej zmluvy, tento exces odporca konvalidoval dodatočne tým, že jej platnosť akceptoval, cítil sa ňou byť viazaný tým, že poskytoval v prospech navrhovateľa plnenia z predmetnej zmluvy. Ustanovenie § 20 ods. 2 Obč. zák. v záujme ochrany dobromyseľnosti navrhovateľa však vyhlasuje za platný právny úkon urobený právnickou osobou (odporcom) aj taký právny úkon, pri ktorom došlo k excesu, ak sa tento úkon zamestnanca odporcu výslovne týka predmetu činnosti právnickej osoby, čo mal súd preukázané, a zároveň len vtedy, ak sa jedná o prekročenia, o ktorom navrhovateľ nemohol vedieť, pričom takúto vedomosť navrhovateľa odporca nepreukázal.“

Sťažovateľka podala proti rozsudku prvostupňového súdu odvolanie, ktoré krajský súd ako súd odvolací na prerokoval na odvolacom pojednávaní a v odôvodnení svojho rozsudku po rekapitulácii podstatného obsahu odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu uviedol, že „dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne správne a odvolaniu odporcu nie je možné vyhovieť. Odvolací súd má za to, rovnako ako súd prvého stupňa, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že návrh je podaný dôvodne, sú splnené podmienky na priznanie uplatneného nároku, nakoľko boli splnené všetky zákonné aj zmluvné podmienky. Súd prvého stupňa sa vyčerpávajúcim spôsobom v rámci dokazovania vyporiadal aj s argumentmi odporcu, ktorý navrhol návrh zamietnuť z niekoľkých dôvodov. Odporca najmä namietal neurčitosť zmluvy, rozpor so zákonom č. 483/2001 Z. z. o bankách, neplatnosť zmluvy, prípadnú platnosť danej výpovede z tejto zmluvy, nemožnosťou plnenia. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, že odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa, obmedzil odvolací súd

odôvodnenie

potvrdzujúceho rozhodnutia na konštatovanie správnosti dôvodov uvedených súdom prvého stupňa v zmysle ust. § 219 ods. 2 O. s. p. v znení účinnom od 15.októbra 2008.“.

Ústavný súd sa s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia prvostupňového rozsudku v spojení s rozsudkom krajského súdu nestotožňuje s tvrdením sťažovateľky o nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozsudku. Krajský súd síce svoj rozsudok odôvodnil prakticky výlučne poukazom na rozsudok okresného súdu v intenciách § 219 ods. 2 OSP, avšak v kontexte odôvodnenia odkazovaného prvostupňového rozsudku je možné takýto postup akceptovať. Okresný súd totiž aj podľa názoru ústavného súdu náležite a zrozumiteľne odpovedal na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany sťažovateľky. Odôvodnenie jeho rozhodnutia obsahuje dostatok skutkových argumentov a ich právnych posúdení, tieto skutkové a právne závery nie sú v logickom rozpore a neavizujú zjavné omyly v aplikácii procesných a hmotnoprávnych predpisov.

Odôvodnenie

rozhodnutia súdu ako celok (v danom prípade odôvodnenie rozsudku okresného súdu v spojení s odôvodnením potvrdzujúceho namietaného rozsudku krajského súdu) teda nevykazuje známky arbitrárnosti a svojvoľnosti a spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 OSP), preto je ústavne akceptovateľné.

Keďže prevažná časť námietok sťažovateľky vznesených v odvolaní proti rozsudku okresného súdu sa týkala právneho posúdenia tej istej (kľúčovej) otázky, a to či zmluva o dôchodku je platná a či má žalobca na základe tejto zmluvy právo na dôchodok, na ktorú už okresný súd svojou zrozumiteľnou a logickou argumentáciou dal jasnú a vyčerpávajúcu odpoveď, krajskému súdu nič nemožno vytknúť, keď sa s týmito námietkami (zjavne nesprávnymi právnymi tvrdeniami sťažovateľky) nepovažoval za potrebné vo svojom rozsudku osobitne vysporiadať.

Ústavný súd tu pripomína, že do obsahu základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy ako aj práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka konania (dotknutej osoby) dožadovať sa toho, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý účastník konania predkladá (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Nezávislé súdne rozhodovanie občianskoprávnych sporov vyúsťuje takmer bezvýnimočne do takého verdiktu, že jeden z účastníkov konania nie je procesne úspešný (m. m. IV. ÚS 320/2012, II. ÚS 180/2013).

S odvolaním sa na uvedené ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a namietanými porušeniami označených práv (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru), a preto sťažnosť sťažovateľky odmietol pri predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).