III. ÚS 335/2026

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 335/2026-9

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Roberta Šorla a sudcov Ivana Fiačana (sudca spravodajca) a Martina Vernarského v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , , Prešov, zastúpeného JUDr. Vierou Strakovou, advokátkou, Námestie legionárov 5, Prešov, proti uzneseniu Okresného súdu Prešov č. k. 15C/14/2022-647 z 27. februára 2026 takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 3. mája 2026 domáha vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd označeným uznesením okresného súdu o trovách konania, ktoré navrhuje zrušiť a vec vrátiť na okresnému súdu na ďalšie konanie. 2. Sťažovateľ sa podanou žalobou proti žalovaným vlastníkom bytov a nebytových priestorov (žalovaní 1 – 142) a proti dražobníkovi (žalovaná 143) domáhal vyhlásenia neplatnosti všetkých úkonov spojených s dražbou, ako aj dražby samotnej. 3. Okresný súd žalobu sťažovateľa zamietol a náhradu trov konania priznal žalovaným. Rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil aj odvolací súd a trovy odvolacieho konania tiež priznal žalovaným. 4. Okresný súd uznesením vyššieho súdneho úradníka z 13. októbra 2025 rozhodol o výške trov konania tak, že sťažovateľovi uložil povinnosť zaplatiť žalovaným 1 – 142 trovy 387,36 eur, žalovanému 143 trovy 248, 68 eur a trovy odvolacieho konania žalovaným vyšší súdny úradník nepriznal. 5. Proti uzneseniu z 13. októbra 2025 podal sťažovateľ sťažnosť, v ktorej argumentoval tým, že jeho sociálna situácia mu neumožňuje platiť žiadne trovy konania. Odmietol platiť trovy konania dražobnej spoločnosti, ktorá ho pripravila o bývanie, a zdôraznil, že v konaní proti nemu stálo 142 vlastníkov, ktorí boli zastúpení bytovým družstvom aj advokátom, preto by trovy konania nemal platiť. Podľa názoru sťažovateľa mal súd vo veci aplikovať § 257 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). 6. Okresný súd napadnutým uznesením sťažnosť zamietol s odôvodnením, že vo fáze vyčíslenia trov konania nie je priestor pre zmenu rozhodnutia o priznaní nároku na náhradu trov konania. V súvislosti s námietkou o vysokom počte žalobcov okresný súd uviedol, že ide o výsledok iniciovania sporu zo strany sťažovateľa. Sudca okresného súdu preskúmal napadnuté uznesenie vyššieho súdneho úradníka a nezistil pochybenie pri vyčíslení trov konania. Okrem toho poukázal aj na skutočnosť, že sťažovateľ nerozporoval výšku priznanej odmeny či dôvodnosť odmeny za jednotlivé úkony právnej služby. 7. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti prezentuje názor, že ak v sťažnosti proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka namietal trovy v celom rozsahu, tak namietal aj ich výšku, preto nesúhlasí so závermi v napadnutom uznesení okresného súdu. 8. Priznanie trov vrátane ich výšky považuje sťažovateľ za nezákonné a protiústavné, a to aj s ohľadom na to, že je dlhodobo oslobodzovaný od súdnych poplatkov. Podľa neho je nepredstaviteľné, aby v situácii, keď v dobrovoľnej dražbe prišiel o byt, platil odmenu advokátovi bytového družstva. 9. V závere ústavnej sťažnosti sťažovateľ uvádza, že bolo porušené jeho právo na rovnocenné postavenie strán sporu, pretože napriek tomu, že mal nárok na pridelenie advokáta, musel sa v spore na okresnom aj krajskom súde zastupovať sám.

10. Ústavný súd považuje za žiaduce poukázať v prvom rade na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane pripomína, že rozhodovanie všeobecného súdu o trovách konania ako integrálnej súčasti súdneho konania je zásadne výsadou všeobecného súdu. 11. Ústavný súd pri posudzovaní problematiky trov konania, t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi vedľajšej, postupuje nanajvýš zdržanlivo a k zrušeniu napádaného rozhodnutia o trovách konania sa uchýli iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu extrémnym spôsobom alebo že bolo zasiahnuté aj iné základné právo (m. m. II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04, IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 311/2012, IV. ÚS 210/2013, IV. ÚS 192/2014, IV. ÚS 604/2018). Otázka presnej výšky náhrady trov v zásade nemá ústavnoprávny rozmer.

13. K tomu ústavný súd v prvom rade uvádza, že o trovách konania sa podľa CSP rozhoduje formálne v dvoch fázach. V prvej fáze je súdom v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, rozhodnuté o tom, komu (a či vôbec) sa prizná nárok na náhradu trov konania. O samotnej výške náhrady trov konania následne súd rozhoduje v druhej fáze, a to po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. Výška náhrady trov konania je určená samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

15. Námietky týkajúce sa vysokého počtu žalovaných či skutočnosť, že sťažovateľ bol v minulosti opakovane oslobodený od súdnych poplatkov, považuje ústavný súd za neopodstatnené. Okresný súd správne poukázal na to, že sťažovateľ bol iniciátorom súdneho konania a s tým súvisiaceho vymedzenia okruhu účastníkov, preto si mal byť vedomý dôsledkov vedenia súdneho sporu. Skutočnosť, že bol v minulosti, hoci aj opakovane v rámci iných súdnych konaní, oslobodený od súdnych poplatkov, neznamená, že ide o generálne oslobodenie od akýchkoľvek nákladov v ďalších konaniach (súdnych poplatkov či odmeny za právne úkony).

17. Preto ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľa podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.