III. ÚS 336/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 336/2015­12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. júna 2015 predbežne prerokoval sťažnosť , , a maloletého , , zastúpených JUDr. Ivetou Kalinovou, Advokátska kancelária, Cukrová 14, Bratislava, vo veci namietaného porušenia ich základných práv na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2, na ochranu rodičovstva podľa čl. 41 ods. 1, na rodičovskú výchovu a starostlivosť podľa čl. 41 ods. 4 a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práv na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Okresného súdu Trenčín z 5. februára 2014 v konaní vedenom pod sp. zn. 34 P 96/2013 a postupom a uznesením Krajského súdu v Trenčíne z 24. apríla 2014 v konaní vedenom pod sp. zn. 19 CoP 35/2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť a maloletého odmieta.

Sťažovateľ v 1. rade podal 6. mája 2013 okresnému súdu návrh na rozhodnutie súdu pri nezhode rodičov v podstatnej veci súvisiacej s výkonom rodičovských práv a povinností v zmysle ustanovenia § 35 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“), a to aby „súd rozhodol pri nezhode rodičov vo veci prípravy sťažovateľa v 2. na budúce povolanie o tom, do ktorej školy má byť dieťa zapísané“. Konanie je na okresnom súde vedené pod sp. zn. 34 P 96/2013 (ďalej len „namietané konanie“). V priebehu namietaného konania sťažovateľ v 1. rade oslovil občianske združenie Rada pre práva dieťaťa – Slovenská republika (ďalej len „rada pre práva dieťaťa“) so žiadosťou o vstup tohto občianskeho združenia do namietaného konania, keďže bol toho názoru, že sú zo strany okresného súdu porušované práva maloletého sťažovateľa v 2. rade a kolízny opatrovník, ktorým je sťažovateľ v 2. rade v konaní zastúpený, nepresadzuje jeho práva dostatočne.

Okresný súd o návrhu na vstup rady pre práva dieťaťa ako vedľajšieho účastníka do namietaného konania rozhodol uznesením č. k. 34 P/96/2013­112 z 5. februára 2014 tak, že nepripustil jej vstup do konania. V uznesení okresný súd dôvodil relevantnou právnou úpravou [§ 93 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj ,,Občiansky súdny poriadok“)], ktorá podľa názoru okresného súdu nepripúšťa vedľajšie účastníctvo v nesporovom konaní, akým je aj vec sťažovateľov.

Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ v 1. rade odvolanie, v ktorom poukazoval na

uznesenie

krajského súdu v inom konaní v analogickej veci (rozhodnutie sp. zn. 6 CoP 7/2014 z 28. januára 2014), v ktorej krajský súd ako súd odvolací pripustil vstup rady pre práva dieťaťa ako vedľajšieho účastníka do konania. V podanom odvolaní sťažovateľ v 1. rade argumentoval tvrdením, že okresný súd zabránil maloletému sťažovateľovi byť vypočutý v konaní a že kolízny opatrovník neháji práva sťažovateľa v 2. rade dostatočne, a predovšetkým výkladom relevantného ustanovenia § 93 Občianskeho súdneho poriadku, ktoré podľa názoru sťažovateľa v 1. rade nezakazuje vedľajšie účastníctvo v nesporových konaniach.

Na základe uvedených argumentov sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd prijal tento nález: „1. Základné právo sťažovateľa 1. a sťažovateľa 2. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trenčín v konaní 34P/96/2013 a Krajského súd v Trenčíne v konaní 19CoP/35/20l4 tým, že konajúce súdy neumožnili sťažovateľovi 2. uplatniť jeho právo byť v konaní vypočutý a povedať slobodne svoj slobodný názor, porušené bolo. 2. Základné právo sťažovateľa 1. a sťažovateľa 2. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní 19CoP/35/2014 tým, že vydal nepreskúmateľné uznesenie a takéto konanie súdu predstavuje právnu neistotu, porušené bolo. 3. Základné právo sťažovateľa 1. a sťažovateľa 2. na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa článku čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na rešpektovanie rodinného života podľa článku 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na ochranu rodičovstva podľa čl. 41 ods. 1 Ústavy SR a právo na starostlivosť o deti a ich výchovu podľa čl. 41 ods. 4 Ústavy SR, porušené bolo. 4. Uznesenie Krajského súd v Trenčíne, č. k. 39CoP/35/2014 zo dňa zo dňa 24.4.2014 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie. 5. Okresnému súdu Trenčín v konaní 34P/96/20I3 a Krajskému súdu v Trenčíne v konaní 19CoP/35/2014 sa zakazuje pokračovať v porušovaní základného práva sťažovateľa I. a sťažovateľa 2. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6. ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. 6. Sťažovateľovi 1. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000,­€. 7. Sťažovateľovi 2. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000,­€. 8. Sťažovateľom 1. a 2. sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia vo výške 284,08 € na účet advokátky JUDr. Ivety Kalinovej, Advokátska kancelária, Cukrová 14, 811 08 Bratislava.“

1. Vo vzťahu k časti sťažnosti týkajúcej sa namietaného postupu a uznesenia okresného súdu z 5. februára 2014 v konaní vedenom pod sp. zn. 34 P 96/2013 ústavný súd zistil prekážku, ktorá bráni jej prijatiu na ďalšie konanie, a to nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

Systém ochrany základných práv a slobôd zaručených ústavou a ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich zo záväznej medzinárodnej zmluvy je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným právam a slobodám, resp. ľudským právam a základným slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 127 ods. 1 a čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd, resp. ľudských práv a základných slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Všeobecné súdy sú tak ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (II. ÚS 13/01).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd vo vzťahu k námietkam týkajúcim sa označeného postupu a uznesenia okresného súdu konštatuje existenciu procesnej prekážky brániacej prerokovaniu tejto časti sťažnosti, ktorou je nedostatok právomoci ústavného súdu.

Občiansky súdny poriadok zakotvujúci inštitút odvolania poskytuje priestor na uplatnenie námietok týkajúcich sa pochybení konajúceho súdu potenciálne predstavujúcich zásahy do základných práv a slobôd, resp. ľudských práv garantovaných medzinárodnými zmluvami. Rozhodovanie o tomto opravnom prostriedku patrí vždy druhostupňovému súdu.

Predmetom konania, v rámci ktorého konajúce súdy rozhodovali o otázke pripustenia vedľajšieho účastníka do konania, je výkon rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu. Otázka pripustenia vedľajšieho účastníctva občianskeho združenia sa v danom prípade merita veci (rodičovské práva a povinnosti), ktoré je v hre, dotýka okrajovo, pretože jeho výsledok nie je pre rozhodovanie o otázke výkonu rodičovských práv (výber školy maloletého sťažovateľa v 2. rade) rozhodujúci. Podmienka priameho vplyvu výsledku konania na práva alebo záväzky sťažovateľov tak nie je splnená.

Ústavný súd preto dospel k záveru, že medzi obsahom čl. 6 ods. 1 dohovoru a namietaným postupom a uznesením krajského súdu niet príčinnej súvislosti, ktorá by odôvodňovala ďalšie ústavno­súdne testovanie tohto postupu a uznesenia z pohľadu konformity s požiadavkami vyplývajúcimi z čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý teda týmto uznesením porušený nebol.

Ústavný súd už viackrát vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru vyslovil názor, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy zákonodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97), a tak v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07). Na základe uvedeného možno vyvodiť absenciu relevantnej súvislosti aj medzi namietaným postupom a uznesením krajského súdu a základným právom zaručeným čl. 46 ods. 1 ústavy.

Konštatovanie o neaplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 46 ods. 1 ústavy vo veci sťažovateľov (rozhodovanie o pripustení vstupu vedľajšieho účastníka do konania) súčasne vylučuje možnosť sekundárneho porušenia sťažovateľmi označených práv hmotného charakteru zaručených čl. 19 ods. 2 a čl. 41 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 8 dohovoru namietaným postupom a uznesením krajského súdu z 24. apríla 2014 v konaní vedenom pod sp. zn. 19 CoP 35/2014.