III. ÚS 339/2026

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 339/2026-14

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Roberta Šorla a sudcov Ivana Fiačana a Martina Vernarského (sudca spravodajca) v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , , zastúpeného HUSAR AND PARTNERS S.R.O., Vojenská 14, Košice, proti uzneseniu Mestského súdu Košice sp. zn. 19Ca/5/2019 z 31. júla 2025 takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

3. Mestský súd konajúci vyšším súdnym úradníkom uznesením z 19. februára 2025 priznal sťažovateľovi náhradu trov konania v sume 2 579,84 eur pozostávajúcej z trov právneho zastúpenia. Pri určení odmeny advokáta vychádzal z hodnoty sporu 4 349,76 eur.

4. Sudca mestského súdu napadnutým uznesením zmenil výrok uznesenia vyššieho súdneho úradníka tak, že žalobkyňa je povinná zaplatiť sťažovateľovi trovy konania 1 693,42 eur. Priklonil sa k argumentácií žalobkyne, že predmetný spor sa týka ochrany práv súvisiacich s autorským právom, ide o nárok na úhradu odmeny vyplývajúcej pre autorov z práva duševného vlastníctva, prednostne sa preto uplatnia § 10 ods. 8 vyhlášky v znení účinnom do 31. decembra 2023 a § 10 ods. 9 vyhlášky v znení účinnom od 1. januára 2024 ako osobitné právne normy, ktoré vylučujú použitie všeobecnej právnej úpravy uvedenej v § 10 ods. 2 vyhlášky.

III. Argumentácia sťažovateľa 5. Sťažovateľ vo vyjadrení k sťažnosti žalobkyne navrhol, aby mestský súd v zmysle § 162 ods. 1 písm. c) Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) prerušil konanie a obrátil sa na Súdny dvor Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) s prejudiciálnou otázkou vo veci výkladu čl. 14 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/48/ES z 29. apríla 2004 o vymožiteľnosti práv duševného vlastníctva (ďalej len „smernica“). Súd sa v odôvodnení napadnutého uznesenia nijako s uvedeným návrhom nevysporiadal, o návrhu na prerušenie konania v zmysle § 162 ods. 1 písm. c) CSP nerozhodol, ani nijako neobjasnil, prečo nepovažoval za potrebné obrátiť sa na Súdny dvor s prejudiciálnou otázkou. S poukazom na nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 251/2022 takýto postup súdu porušuje právo účastníka konania na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne

6. Podľa sťažovateľa právny názor súdu, ktorý na vec aplikoval § 10 ods. 8 a 9 vyhlášky, je ústavne neudržateľný, je v rozpore s obsahom a účelom právnej úpravy a jej systematickým výkladom, ako aj v rozpore s čl. 14 smernice. Aplikácia § 10 ods. 8 a 9 vyhlášky prichádza do úvahy len v prípadoch, ak predmetom konania nie je zaplatenie určitej presne stanovenej peňažnej

nemajetkovej ujmy. Postup súdu sťažovateľ považuje za zjavne svojvoľný a arbitrárny a založený na nelogickom a neudržateľnom výklade a aplikácii právnej normy. IV. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti 7. Ústavný súd nie je opravnou inštanciou všeobecných súdov (I. ÚS 31/05).

8. Vo všeobecnosti platí, že spor o náhradu nákladov konania nedosahuje spravidla sám osebe intenzitu zakladajúcu porušenie základných práv a slobôd, akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť. Z judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 248/2008, III. ÚS 125/2010, I. ÚS 134/2016) vyplýva, že rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi je zásadne výsadou týchto súdov, pri ktorej sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd pri posudzovaní problematiky nákladov konania, t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi vedľajšej, postupuje nanajvýš zdržanlivo a k zrušeniu napádaného výroku o nákladoch konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnym spôsobom, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle (rovnaké závery porov. napr. aj v IV. ÚS 248/08, II. ÚS 64/09, I. ÚS 40/2012,

10. Vo svojej rozhodovacej činnosti už ústavný súd odmietol ako zjavne neopodstatnené ústavné sťažnosti namietajúce určenie základnej sadzby tarifnej odmeny podľa § 10 ods. 8 vyhlášky z hodnoty veci 1 000 eur, nie podľa konkrétnej výšky žalovanej peňažnej pohľadávky, ktorá vznikla na základe neoprávneného zásahu do autorských práv, podané (na rozdiel od prerokúvanej veci) žalobcom – organizáciou kolektívnej správy – podľa § 144 zákona č. 185/2015 Z. z. Autorský zákon v znení neskorších predpisov (pozri II. ÚS 398/2024, III. ÚS 546/2023).

11. V citovanom uznesení bol ústavný súd toho názoru, že ide o jedno z možných a ústavne akceptovateľných riešení uvedenej procesnej situácie v konaní pred všeobecným súdom o náhrade trov konania, do ktorej za týchto okolností ústavný súd nemá dôvod vstupovať. Nevylúčil, že okresný súd mohol uplatniť aj iný prístup k interpretácii relevantných ustanovení vyhlášky, avšak v okolnostiach danej veci nemožno striktne uzavrieť, že by ním zvolený postup vyústil do protiústavnosti, resp. nespravodlivosti napadnutého uznesenia, keďže ide o čiastkové konanie o trovách, ktoré je v podstate druhotným aspektom konania a v rámci ktorého bola sťažovateľke v konečnom dôsledku náhrada trov konania priznaná. Práve tento názor, ktorého podstata tkvie v náznaku, že ústavne akceptovateľným by mohlo byť aj opačné rozhodnutie, vhodne poukazuje na to, že rozhodovanie o trovách v princípe nedosahuje intenzitu zakladajúcu porušenie základných práv a slobôd, navyše aj preto, že je založené na interpretácii podzákonnej normy (vyhlášky). 12. Ústavný súd, poukazujúc na uvedené, nevyhodnotil námietku arbitrárnosti napadnutého

V súvislosti s namietanou kvalitatívnou stránkou odôvodnenia napadnutého uznesenia, v ktorom sa sudca mestského súdu nevysporiadal s návrhom sťažovateľa podľa § 162 ods. 1 písm. c) CSP na prerušenie konania a na položenie prejudiciálnej otázky, ústavný súd zdôrazňuje, že napadnuté rozhodnutie má formu uznesenia vydaného v sťažnostnom konaní. Účinná právna úprava na odôvodnenie súdneho rozhodnutia vydaného vo forme uznesenia nekladie rovnako vysoké nároky ako v prípade, pokiaľ ide o rozhodnutie vydané vo forme rozsudku.

Vo svojej argumentácii sťažovateľ ako žalovaný, resp. „porušovateľ práv duševného vlastníctva“, opomína fakt, že z čl. 1 v spojení s čl. 4 a recitálom 18 smernice vyplýva, že osoby oprávnené vyžadovať opatrenia, postupy a prostriedky nápravy potrebné na zabezpečenie vymožiteľnosti práv duševného (a priemyselného) vlastníctva sú práve vlastníci týchto práv, osoby oprávnené využívať tieto práva, organizácie kolektívnej správy, subjekty, ktoré sa profesionálne zaoberajú obhajobou a sú obvykle uznávané ako subjekty, ktoré majú právo zastupovať vlastníkov týchto práv.

16. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti bolo bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších návrhoch sťažovateľa. 17. Ústavný súd, sledujúc hľadiská hospodárnosti konania, nevyzýval sťažovateľa na odstránenie nedostatku zákonnej náležitosti ústavnej sťažnosti, konkrétne neuvedenie dátumu narodenia sťažovateľa (fyzickej osoby) podľa § 43 ods. 1 zákona o ústavnom súde.