III. ÚS 340/2026

1. Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

2. Žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu n e v y h o v u j e .

Odôvodnenie:

I. Ústavná sťažnosť sťažovateľka 1. Ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 6. novembra 2025 v znení jej doplnenia doručeného ústavnému súdu 26. januára 2026 sa sťažovateľ domáha vyslovenia porušenia bližšie nešpecifikovaných referenčných noriem uznesením najvyššieho súdu označeným v záhlaví tohto uznesenia (ďalej len „napadnuté uznesenie“). Súčasne žiada o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom. II. Skutkové východiská 2. Rozsudkom Okresného súdu Rimavská Sobota (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2T/43/2019 z 20. júna 2024 bol sťažovateľ uznaný vinným zo zločinu sexuálneho násilia podľa § 200 ods. 1 a 2 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 127 ods. 1 Trestného zákona na tom skutkovom základe, že za okolností špecifikovaných v tomto rozsudku ako otec využil bezbrannosť svojej maloletej dcéry (ďalej len „poškodená“), ktorú opakovane bozkával v oblasti genitálií, kde ju zároveň hladkal a poškriabal, v dôsledku čoho krvácala, pričom poškodená musela uspokojovať jeho sexuálnu potrebu rukou po jeho pohlavnom úde až k jeho vyvrcholeniu. Za to bol sťažovateľovi uložený trest odňatia slobody vo výmere 7 rokov, na ktorého výkon bol zaradený do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia. Zároveň bolo sťažovateľovi uložené ochranné protialkoholické liečenie ambulantnou formou. Na odvolanie sťažovateľa bol rozsudok okresného súdu rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4To/77/2024 z 18. septembra 2024 podľa § 321 ods. l písm. e) a ods. 3 Trestného poriadku zrušený vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu a s poukazom na § 322 ods. 3 Trestného poriadku bol sťažovateľovi uložený trest odňatia slobody vo výmere 4 roky, na ktorého výkon bol zaradený do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktoré bolo napadnutým uznesením podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietnuté.

IV. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti 4. Ústavnú sťažnosť sťažovateľa ústavný súd predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí senátu ústavného súdu podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a zisťoval, či táto obsahuje všeobecné náležitosti podania (§ 39 zákona o ústavnom súde), všeobecné náležitosti návrhu na začatie konania (§ 43 zákona o ústavnom súde), osobitné náležitosti ústavnej sťažnosti (§ 123, § 124 a § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde. IV.1.

6. V prvom okruhu dovolacích dôvodov sťažovateľ namietal neodstránenie rozporov vo výpovediach poškodenej. Najvyšší súd však sťažovateľovi v podstatnom ozrejmil, že s poukazom na § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku nemožno na dovolanie odsúdeného skúmať a meniť správnosť a úplnosť zisteného skutku. Dovolanie neslúži na revíziu skutkových zistení vykonaných súdom prvého stupňa a odvolacím súdom (to je možné len na základe dovolania podaného ministrom spravodlivosti podľa § 371 ods. 3 Trestného poriadku), t. j. v dovolaní nie je prípustné právne účinne namietať, že skutok, tak ako bol zistený súdmi prvého a druhého stupňa, bol zistený nesprávne a neúplne, a ani hodnotenie vykonaných dôkazov, pretože určitý skutkový stav je vždy výsledkom tohto hodnotiaceho procesu. Pritom poukazovanie na rozpory vo výpovediach aj so zreteľom na ústavným súdom aprobované závery najvyššieho súdu (m. m. napr. I. ÚS 534/2025) smeruje práve proti správnosti zisteného skutku, čo je argumentácia vylúčená z prieskumu najvyššieho súdu realizovaného na podklade dovolania odsúdeného.

2024. V avizovanom návrhu sťažovateľ formuloval požiadavku na opätovné vypočutie (i) poškodenej a (ii) svedkyne (ktorá je matkou poškodenej, pozn.). V reakcii je však s poukazom na odôvodnenie napadnutého uznesenia nevyhnutné uviesť, že poškodená bola na návrh sťažovateľa vypočutá na hlavnom pojednávaní 12. októbra 2020 v jeho neprítomnosti postupom podľa § 262 Trestného poriadku, a to v prítomnosti sťažovateľovho obhajcu.

Okresný súd svoje rozhodnutie o zamietnutí návrhu na opätovný výsluch poškodenej následne odôvodnil tým, že poškodená už vo veci na hlavnom pojednávaní vypovedala. K návrhu na výsluch svedkyne okresný súd v podstatnom uviedol, že ide o nepriamu svedkyňu, ktorá v čase, keď sa mal žalovaný skutok stať, už nežila v domácnosti sťažovateľa, pretože ju opustila. Údajné vyjadrenie poškodenej smerované svedkyni o tom, že si obvinenie proti sťažovateľovi vymyslela, malo byť sprostredkované cez viacero osôb, na hlavnom pojednávaní konanom 20. júna 2024 malo byť prednesené sestrou sťažovateľa , a to údajne na základe telefonickej (nie osobnej) komunikácie so svedkyňou . 8. Ústavný súd len zovšeobecňujúco dodáva, že vo svojej judikatúre dlhodobo akceptuje právnou teóriou i praxou prezentovaný názor, v zmysle ktorého súd, ktorý má právomoc vo veci konať, má právomoc posúdiť aj to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu vykoná, avšak zdôrazňuje, že ani v takomto prípade nemôže ísť o svojvoľný postup (m. m. napr. IV. ÚS 100/2014).

9. V tretej časti dovolacej argumentácie sťažovateľ v podstate nesúhlasil s prístupom všeobecných súdov k výpovedi poškodenej. Súd mal dospieť k záveru, že poškodená klamala v časti výpovede, podľa ktorej mal sťažovateľ sexuálne zneužívať a týrať aj svojho maloletého syna , avšak uveril výpovedi poškodenej v časti, ktorá sa týkala sexuálneho násilia páchaného sťažovateľom voči jej osobe. Takýto úsudok je podľa tvrdenia sťažovateľa nepochopiteľný a zmätočný. Ústavný súd však poukazuje na závery samotného sťažovateľa recipované na s. 4 a s. 5 napadnutého uznesenia, podľa ktorých bola výpoveď poškodenej v časti týkajúcej sa maloletého vyvrátená znaleckým posudkom .

potvrdená. V tejto súvislosti ústavný súd upriamuje pozornosť na závery krajského súdu, ktoré najvyšší súd recipoval na s. 15 a s. 16 napadnutého uznesenia. Odtiaľ v podstatnom rezultuje, že usvedčujúca výpoveď poškodenej bola potvrdená ďalšou konkrétne špecifikovanou dôkaznou matériou, a to výpoveďami svedkýň a . Tieto svedkyne vylúčili účelové krivé obvinenie sťažovateľa poškodenou. S poukazom na uvádzané závery preto nie je ústavne nekonformný prístup všeobecných súdov spočívajúci v diferencovanom hodnotení výpovede poškodenej. Prijatie jednej časti avizovanej výpovede a odmietnutie inej časti tejto výpovede bolo totiž so zreteľom na celkový dôkazný kolorit racionálne špecifikované a konkrétne odôvodnené. To je dôvod, pre ktorý nemožno priznať ústavnú relevanciu ani tejto sťažnostnej línii. 10. Ústavný súd dospel k záveru, že so zreteľom na závery uvedené v tomto uznesení chýba relevantná súvislosť medzi napadnutým uznesením a dôvodmi ústavnej sťažnosti.

IV.2. K žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu: 11. Ústavný súd môže podľa prvej aliney § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde ustanoviť fyzickej osobe alebo právnickej osobe právneho zástupcu, ak taká osoba o to požiada, ak to odôvodňujú jej majetkové pomery a nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti.

V prípade ústavnej sťažnosti, pri ktorej je daný dôvod na jej odmietnutie, ide o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti. Preto neboli splnené podmienky na ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom a žiadosti sťažovateľa podľa § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde nebolo vyhovené (bod 2 výroku tohto uznesenia).