III. ÚS 341/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

NÁLEZ

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 341/2014­34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. apríla 2015 v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a sudkyne Jany Baricovej a sudcu Ľubomíra Dobríka v konaní o sťažnosti , , zastúpenej advokátkou , , ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 43 C/54/2011 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 41 C/273/2005), takto

rozhodol:

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn. III. ÚS 341/2014 z 10. júna 2014 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len ,,okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 43 C/54/2011 (ďalej aj „napadnuté konanie“). Vo zvyšnej časti, v ktorej sťažovateľka namietala porušenie označených práv postupom Krajského súdu v Košiciach, bola sťažnosť pri predbežnom prerokovaní odmietnutá pre zjavnú neopodstatnenosť.

Jerrie) zamestnancami Gynekologicko pôrodníckeho oddelenia Fakultnej nemocnice L. Pasteura Košice (ďalej len „nemocnica“), čím došlo k závažnému zásahu do jej integrity a zdravia a k zníženiu jej ľudskej dôstojnosti. Okresný súd začal v merite veci konať až po 10 mesiacoch od podania žaloby. K prvému rozhodnutiu vo veci dospel po piatich pojednávaniach (konkrétne pojednávania prebehli v dňoch 24.03.2006, 24.05.2006, 30.06.2006, 30.05.2007, 09.04.2008) dňa 09.04.2008, keď po vykonanom dokazovaní vydal rozsudok, ktorým zamietol žalobu sťažovateľky a vyslovil, že o náhrade trov konania rozhodne osobitným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Podľa názoru súdu nedošlo k neopravenému zásahu do zdravia a života sťažovateľky. Súd konštatoval, že sťažovateľka bola poučená o tom, čo je to sterilizácia a aké sú jej následky. Uzavrel, že sťažovateľka bola poučená vhodným a preukázateľným spôsobom, tak ako to vyžadovali vtedy platné právne predpisy. Žalobu súd zamietol ako bezdôvodnú aj z dôvodu, že sa sťažovateľke nepodarilo preukázať

Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo dňa 04.03.2009 sp. zn. 5 Co/143/2008 357 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, považoval ho za vecne správny, skutkový stav za správne zistený a vec správne právne posúdenú. Sťažovateľka následne podala dňa 05.06.2009 na Ústavný súd Slovenskej republiky ústavnú sťažnosť proti porušeniu ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy SR, ktorá smerovala proti rozsudku a postupu Krajského súdu v Košiciach zo dňa 4.3.2009, a ktorou namietala o. i. aj porušenie svojho práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie. Ústavný súd Slovenskej republiky vo veci rozhodol nálezom zo dňa 03.06.2010 sp. zn. IV. ÚS 10/2010 36, v ktorom konštatoval, že základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6. ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v

V nadväznosti na záver o porušení základných práv sťažovateľky, uložil krajskému súdu po vrátení veci odstrániť vytýkané nedostatky, najmä doplniť dokazovanie kedy, ako a či vôbec požiadala sťažovateľka , o vykonanie sterilizácie a o spôsobe, čase a mieste jej informovania o dôsledkoch vykonania sterilizácie, a po vyhodnotení výsledkov dokazovania vo veci opätovne rozhodnúť. Ďalej uložil krajskému súdu explicitne sa vyrovnať s problémom, či argumentácia sťažovateľky zakladá možnosť porušenia čl. 16 ods. 2 Ústavy a čl. 3 Dohovoru, t. j. právo nebyť podrobený krutému, neľudskému čí ponižujúcemu zaobchádzaniu, ako aj čl. 19 ods. 2 ústavy a čl. 8 dohovoru týkajúcich sa práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života. Po vrátení veci z ústavného súdu, Krajský súd v Košiciach uznesením zo dňa 22.12.2010 sp. zn. 5 Co/236/2010 427 zrušil napadnutý rozsudok a uznesenie súdu prvého stupňa a vrátil mu vec na ďalšie konanie.“ Ďalej sťažovateľka uviedla:

1 500 EUR. V prevyšujúcej časti (týkajúcej sa výšky požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy) súd žalobu zamietol. Pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy súd zohľadňoval o. i. aj skutočnosť, že sťažovateľka od vykonania zákroku nevykonala žiaden úkon, ktorým by sa o dieťa pričinila a prihliadol aj na to, akým spôsobom malo vykonanie sterilizácie sťažovateľke vplyv na jej spoločenský, rodinný a kultúrny život. Sťažovateľka odvolaním zo dňa 22.07.2011 napadla rozsudok Okresného súdu Košice II zo dňa 15.06.2011 vo výroku, ktorým v prevyšujúcej časti súd jej návrh zamietol a poukázala na to, že suma 1 500 EUR nie je primeranou satisfakciou za konanie zamestnancov žalovanej, ktorým došlo k zásahu do jej práva na ochranu osobnosti.

Po vrátení veci nariadil súd prvého stupňa pojednávanie na deň 16.5.2012, na ktorom vo veci samej aj rozhodol. Rozsudkom zo dňa 16.05.2012 zaviazal žalovanú zaplatiť sťažovateľke náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 1 500 EUR, v prevyšujúcej časti návrh sťažovateľky zamietol z dôvodu, že priznanú sumu považoval za dôvodnú, spravodlivú a primeranú závažnosti vzniknutej ujmy, a v prevyšujúcej časti považoval návrh za prehnaný, pretože náhrada nemajetkovej ujmy nemá byť zdrojom bezdôvodného obohatenia. Proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa podala sťažovateľka dňa 13.06.2012 odvolanie, ktorým žiadala aby odvolací súd rozsudok v časti napadnutej odvolaním zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie. Opätovne uviedla, že priznaná suma nie je primeranou satisfakciou za konanie zamestnancov žalovanej, ktorým došlo k zásahu do jej práva na ochranu osobnosti. Proti rozhodnutiu zo dňa 16.05.2012 podala odvolanie aj žalovaná. Medzičasom dňa 04.06.2012 vydal súd prvého stupňa uznesenie, ktorým nepriznal právo na náhradu trov konania žiadnemu z účastníkov a žalovanú zaviazal nahradiť trovy štátu. Sťažovateľka podala proti tomuto uzneseniu odvolanie, ktorým napadla výrok, ktorým súd nepriznal právo na náhradu trov žiadnemu z účastníkov. Podľa názoru sťažovateľky záver súdu vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože z hľadiska rozhodovania o trovách konania bolo dôležité prihliadať na to, že výška náhrady nemajetkovej ujmy závisela od úvahy súdu. Krajský súd rozsudkom zo dňa 14.02.2013 sp. zn. 5 Co/203/2012­722 potvrdil

rozsudok

súdu prvého stupňa zo dňa 4.6.2012, okrem výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a výroku o trovách konania a v tejto časti ho zrušil a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Odvolací súd rozhodnutie odôvodnil tým, že súd prvého stupňa síce použil správny právny predpis, ale sčasti ho nesprávne vyložil a na daný skutkový stav ho nesprávne aplikoval, a tým vyvodil nesprávne závery o právach a povinnostiach účastníčok konania. Odvolací súd zaviazal súd prvého stupňa opätovne rozhodnúť o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy a pri rozhodovaní vychádzať z rozhodnutia ESĽP v prípade V. C. proti Slovensku a N. B. proti Slovensku.

Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti prípisom sp. zn. 1 SprV/409/2014 z 1. augusta 2014 doručeným ústavnému súdu 7. augusta 2014, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„­ konanie možno hodnotiť ako skutkovo náročné vzhľadom na rozsiahlosť dokazovania, a to svedeckými . výpoveďami a nariadením znaleckého dokazovania. I keď spory o ochranu osobnosti sú bežnou súčasťou rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, v danom prípade sa jednalo o spor špecifický... ­ zo spisov neboli zistené prekážky postupu súdu podľa § 107 a nasl. O. s. p. ­ sťažovateľka ovplyvnila dĺžku konania žiadosťou o odročenie pojednávania, určeného na deň 23.3.2011, námietkou osoby ustanoveného znalca, čo oddialilo vypracovanie znaleckého posudku, ako aj odvolaním proti uzneseniu o priznaní znalečného, kedy sa spis od 6.6.2007 do 13.2.2008 nachádzal na odvolacom súde. ­ súd prvého stupňa postupoval v konaní plynulo a sústredene, žiadne obdobia dlhodobejšej nečinnosti v konaní zistené neboli. Obdobia, keď sa spis nachádzal na odvolacom či dovolacom súde nie som oprávnený hodnotiť, z môjho pohľadu však nie je možné pripísať ich na ťarchu okresného súdu.“

Súčasťou vyjadrenia okresného súdu z 1. augusta 2014 k sťažnosti bol aj tento prehľad procesných úkonov doterajšieho priebehu napadnutého konania, z ktorého vo vzťahu k predmetu sťažnosti boli relevantné tieto: „Procesné úkony v konaní evidovanom pod sp. zn. 41 C 273/2005:

­ žaloba bola podaná sťažovateľkou cestou jej právnej zástupkyne na Okresný súd Košice ­ okolie dňa 12.5.2005. ­ dňa 12.7.2005 bol spis postúpený tunajšiemu súdu... ­ uznesením zo dňa 19.10.2005 bolo sťažovateľke priznané oslobodenie od zaplatenia súdneho poplatku a žaloba bola zaslaná na vyjadrenie žalovanému... ­ dňa 17.2.2006 bolo určené pojednávanie na deň 24.3.2006. ­ pojednávanie sa uskutočnilo a bolo odročené na neurčito za účelom predvolania svedkov, zabezpečenia zdravotnej dokumentácie sťažovateľky a predloženia smernice publikovanej vo vestníku Ministerstva zdravotníctva, ­ dňa 7.4.2006 bol určený termín pojednávania na deň 24.5.2006.

­ dňa 11.6.2008 bol spis predložený na rozhodnutie Krajskému súdu v Košiciach, na ktorom sa nachádzal do 15.4.2009, kedy bol nášmu súdu vrátený s potvrdzujúcim rozsudkom. ­ z dôvodu podaného dovolania zo dňa 14.3.2008, bol spis dňa 21.5.2009 predložený dovolaciemu súdu, ktorý napadnuté uznesenie Krajského súdu v Košiciach zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie dňa 22.6.2009. ­ dňa 2.7.2009 bol spis predložený z uvedeného dôvodu Krajskému súdu v Košiciach, ktorý

uznesenie

tunajšieho súdu opätovne potvrdil a spis vrátil nášmu súdu 23.12.2009. ­ uznesením zo dňa 27.7.2010 bolo rozhodnuté o trovách konania. ­ dňa 6.8.2010 podala sťažovateľka proti uzneseniu odvolanie, ktoré bolo 10.8.2010 zaslané žalovanému, ktorý svoje stanovisko doručil 25.8.2010. ­ dňa 16.9.2010 bol spis predložený odvolaciemu Krajskému súdu v Košiciach. ­ dňa 20.8.2010 bol doručený nález Ústavnému súdu SR, ktorým bol rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 4.3.2009 zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie.

Procesné úkony v konaní evidovanom pod sp. zn. 43 C 54/2011:

­ dňa 4.2.2011 bol spis vrátený z Krajského súdu v Košiciach tunajšiemu súdu s uznesením, ktorým bol rozsudok a uznesenie zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie... a zároveň bol určený termín pojednávania na deň 23.3.2011... ­ na základe... žiadosti bolo pojednávanie odročené na deň 6.4.2011. ­ pojednávanie dňa 6.4.2011 sa uskutočnilo a bolo odročené na deň 13.5.2011 za účelom výsluchu navrhnutých svedkov. ­ z dôvodu práceneschopnosti zákonnej sudkyne bolo pojednávanie zo dňa 13.5.2011 preročené na deň 15.6.2011. ­ na uvedenom pojednávaní (15.6.2011) bolo vo veci rozhodnuté. ­ dňa 22.7.2011 sa žalobkyňa proti rozsudku odvolala; dňa 28.7.2011 sa odvolal žalovaný. Obe odvolania boli podané prostredníctvom právnych zástupcov. ­ dňa 26.8.2011 bolo rozhodnuté o trovách konania a bolo vydané uznesenie o povinnosti zaplatiť súdny poplatok...

K vyjadreniu okresného súdu k sťažnosti sťažovateľka stanovisko nezaujala.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Sťažnosť v tejto veci, v ktorej bol pôvodne sudcom spravodajcom sudca Ján Auxt, prijal 10. júna 2014 na ďalšie konanie III. senát ústavného súdu. V zmysle ustanovení Dodatku č. 1 k Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie 1. 3. 2014 – 28. 2. 2015 (ďalej len „dodatok k rozvrhu práce“) boli veci predtým pridelené bývalým sudcom ústavného súdu Jánovi Auxtovi, Jurajovi Horváthovi a Jánovi Lubymu (ktorým skončilo funkčné obdobie) ako sudcom spravodajcom a ktoré neboli do 4. júla 2014 skončené prijatím konečného rozhodnutia pléna ústavného súdu alebo príslušného senátu ústavného súdu, prípadne odložením podania podľa § 23a zákona o ústavnom súde, s účinnosťou od 14. júla 2014 pridelené ostatným sudcom ústavného súdu. Predmetná sťažnosť bola pridelená sudkyni ústavného súdu Jane Baricovej, ktorá je v súlade s rozvrhom práce členkou III. senátu, a z toho dôvodu túto vec prerokoval a vo veci samej rozhodol III. senát ústavného súdu v novom zložení.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Táto povinnosť súdu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, a z § 119 ods. 4 OSP, ak súd zistí, že existuje dôležitý dôvod na odročenie pojednávania, bez zbytočného odkladu informuje tých, ktorí boli predvolaní alebo upovedomení. Súd spravidla uvedie deň, kedy bude konať nové pojednávanie, a dôvod odročenia sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Predmetom konania pred okresným súdom, ktoré dosiaľ ako celok nebolo právoplatne skončené, je rozhodovanie o návrhu na ochranu osobnosti a priznaní nemajetkovej ujmy. V súvislosti s uvedeným ústavný súd v okolnostiach danej veci pripúšťa, že z vecného hľadiska ide o zložitejšie konanie, čo však na druhej strane okresný súd nezbavuje zodpovednosti za stav napadnutého konania v čase rozhodovania o sťažnosti ústavným súdom. Ústavný súd konštatuje, že skutkovou ani právnou zložitosťou veci nie je možné ospravedlniť skutočnosť, že napadnuté konanie nebolo ako celok právoplatne skončené ani po takmer 10 rokoch od jeho začatia.

Z vykonaných procesných úkonov okresného súdu vyplýva, že jeho postup v napadnutom konaní bol nedostatočne efektívny. Neefektívnosť postupu okresného súdu je charakteristickou črtou pre takmer celý priebeh napadnutého konania, a preto ústavný súd nepovažuje za potrebné hodnotiť konkrétne jednotlivé procesné úkony okresného súdu. Napriek uvedenému ústavný súd poukazuje na to, že na základe nálezu sp. zn. IV. ÚS 10/2010 z 3. júna 2010, ktorý konštatoval porušenie základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a porušenie jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol zrušený rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5 Co 143/2008 zo 4. marca 2009 a následne bol zrušený aj

rozsudok

okresného súdu sp. zn. 41 C 273/2005 z 9. apríla 2008 a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. V dôsledku uvedeného nepochybne došlo k významnému predĺženiu napadnutého konania.

Okrem neefektívneho postupu okresného súdu v napadnutom konaní sa prejavila aj jeho nesústredenosť, keď po podaní dovolania žalovaným bol okresným súdom predložený súdny spis (5. august 2013) Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) 16. septembra 2013 okresnému súdu vrátený ako predložený predčasne s pokynmi, aké úkony je potrebné vykonať. Po realizácii týchto úkonov bol predmetný súdny spis najvyššiemu súdu opätovne predložený 24. októbra 2013 na rozhodnutie o podanom dovolaní.

Ústavný súd v súvislosti s hodnotením priebehu napadnutého konania však považuje za rozhodujúce, že napadnuté konanie v takej citlivej veci pre sťažovateľku nebolo právoplatne skončené ani po takmer 10 rokoch od jeho začatia, čo je z ústavnoprávneho hľadiska neakceptovateľné.

Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04). Podľa názoru ústavného súdu v tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn. 43 C/54/2011, berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu a najmä význam sporu pre sťažovateľku, považoval ústavný súd priznanie sumy 3 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia v konaní o jej sťažnosti advokátkou . Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2013, ktorá bola 804 €.

Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon po 134 €, t. j. spolu 268 €, čo spolu s režijným paušálom 2 x 8,04 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 284,08 €.