III. ÚS 341/2026

Odôvodnenie:

I. Ústavná sťažnosť

1. Ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 9. novembra 2025 v znení jej doplnení doručených ústavnému súdu 11. novembra 2025 a 23. decembra 2025 sa sťažovateľ domáha vyslovenia porušenia základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením krajského súdu označeným v záhlaví tohto uznesenia (ďalej len „napadnuté uznesenie“). Navrhuje napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie. Zároveň žiada priznať mu finančné zadosťučinenie a náhradu trov konania. Napokon navrhuje, aby ústavný súd zrušil personálny rozkaz ministra vnútra Slovenskej republiky, ktorým bol prepustený zo služobného pomeru, a priznal mu nárok na vyplatenie osobného a osobitného príplatku príslušníka Policajného zboru.

II. Skutkové východiská

3. Sťažovateľ poukazuje na porušenie zásady zákonného sudcu v kontexte rámcov pôvodného konania. V danej veci rozhodovali vždy iní (noví) sudcovia, resp. odvolací senát nerozhodoval v pôvodnom zložení. Konajúci sudcovia bez akéhokoľvek nového dokazovania alebo vypočutia uznali sťažovateľa vinným vo všetkých bodoch obžaloby. Sťažovateľ bol uvádzaným spôsobom uznaný vinným aj z trestného činu znásilnenia, pre ktorý mu nebolo zákonným spôsobom ani vznesené obvinenie. V súvislosti s avizovaným trestným činom totiž sťažovateľovi nebolo doručené uznesenie o vznesení obvinenia, v ktorom by bol zákonným spôsobom popísaný skutok s uvedením miesta, času, dátumu a spôsobu jeho vykonania tak, aby nemohol byť zamenený s iným skutkom. Navyše, sudca okresného súdu sa po zrušení prvého odsudzujúceho rozsudku takmer neriadil právnym názorom opravného súdu, ktorý mu vytkol nezákonný postup a porušenie zákona v neprospech sťažovateľa, ako aj nedostatok odôvodnenia právnych záverov. 4. Skutková podstata trestného činu vydierania spočíva v tom, že páchateľ pod hrozbou násilia alebo inej ujmy iného núti, aby niečo konal, opomenul alebo trpel. Podľa skutočností dokumentovaných v súdnom spise sa však skutok zakladajúci trestný čin vydierania, ktorý bol sťažovateľovi daný za vinu, vôbec nestal, nebol sťažovateľom pripravovaný, pričom sťažovateľ sa oň ani nepokúsil. Sťažovateľ nebol k tomuto skutku v pôvodnom konaní vypočutý, nevyjadril sa k skutočnostiam, ktoré mu boli dávané za vinu, a ani dnes sa k nim vyjadriť nevie, keďže zmienený skutok bol vymyslený. 5. Návrhy na vypočutie svedkov , a uvádzané v návrhu na povolenie obnovy konania okresný súd odmietol bez toho, aby sa oboznámil s ich obsahom. Hodnotenie okresného súdu, v zmysle ktorého ani výpovede avizovaných svedkov nemôžu vyvolať dôvodné pochybnosti o správnosti návrhom na povolenie obnovy konania napadnutého rozhodnutia, bolo predčasné, a teda nesprávne. 6. Z Charty základných práv Európskej únie, rozsudkov Súdneho dvora Európskej únie a záverov Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva, že zásada retroaktívneho uplatňovania priaznivejšieho trestného práva sa uplatňuje tak na uplatniteľný trest, ako aj v kontexte zmeny týkajúcej sa vymedzenia trestného činu. Na presadení tejto zásady musia mať súdy vždy vysoký a primárny záujem, čo v prípade sťažovateľa nebolo rešpektované. 7. V doplnení ústavnej sťažnosti doručenom ústavnému súdu 23. decembra 2025 sťažovateľ opätovne formuluje tvrdenia o viacerých nedostatkoch pôvodného trestného konania a navyše podotýka, že vydanie uznesenia o vznesení obvinenia nepostačuje na prepustenie policajta zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru. S poukazom na kauzu „Čurilovci“ predostiera tvrdenia o právnom precedense, ktorý sa má dotýkať aj jeho osoby, a zastáva názor, že je namieste zrušenie personálneho rozkazu o jeho prepustení zo služobného pomeru. Avizovaný personálny rozkaz mal byť totiž vydaný v čase, keď sťažovateľ ešte nepodal ani sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia.

IV.1. K namietanému porušeniu práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru: 9. Pokiaľ ide o námietku porušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru, ľudsko-právne garancie obsiahnuté v tomto ustanovení sa na konanie o povolenie obnovy konania nevzťahujú, keďže osobu, o ktorej bolo v trestnom konaní právoplatne rozhodnuté a ktorá žiada o povolenie obnovy trestného konania, nemožno považovať za „obvinenú z trestného činu“ v zmysle tohto ustanovenia (pozri rozhodnutie ESĽP o neprijateľnosti vo veci Fischer proti Rakúsku zo 6. 5. 2003, sťažnosť č. 27569/02; rovnako rozhodnutie ESĽP Sonnleitner proti Rakúsku zo 6. 1. 2000, sťažnosť č. 34813/97). Iba nové konanie po povolení obnovy konania možno považovať za také, ktoré sa týka rozhodovania o trestnom obvinení (pozri rozhodnutie ESĽP vo veci Löffler proti Rakúsku z 3. 10. 2000, sťažnosť č. 30546/96, body 18 a 19; m. m. napr. aj I. ÚS 650/2023). Medzi označeným právom a napadnutým uznesením preto neexistuje relevantná súvislosť, v dôsledku čoho bolo potrebné túto časť ústavnej sťažnosti odmietnuť podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

11. Rozhodovacia prax ústavného súdu súčasne vychádza z predpokladu, že odôvodnenia rozhodnutí všeobecných súdov vydaných v inštančnom postupe nemožno posudzovať izolovane, pretože tieto konania tvoria z hľadiska predmetu jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania rozhodnutí všeobecných súdov, ktoré boli vydané v priebehu príslušného konania (m. m. napr. III. ÚS 299/2024).

konania. Predmetný opravný prostriedok predstavuje zásah do právnej istoty nastolenej právoplatným rozhodnutím, keďže umožňuje príslušnému orgánu verejnej moci konať a rozhodovať o veciach právoplatne rozhodnutých. Účelom konania o povolení obnovy konania, ktoré sa skončilo právoplatným rozhodnutím, je odstránenie prípadných justičných omylov. V danom prípade možnosť prelomenia princípu právnej istoty vyplýva z nadradenosti verejného záujmu na správnom, a teda spravodlivom trestno-právnom rozhodnutí nad verejným záujmom na zachovaní imperatívu právnej istoty (m. m. napr. III. ÚS 299/2024).

14. Podstatou ústavnej sťažnosti v rozsahu, v ktorom ju ústavný súd z už uvedených príčin neodmietol, je namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením, ktorým bolo právoplatne rozhodnuté vo veci návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy

poriadku. Zároveň v značne všeobecnej rovine poukazuje na potrebu reflexie zmiernenia trestno- právnej regulácie, ktoré malo nastať po právoplatnosti rozhodnutí vydaných v pôvodnom konaní. 15. Ak ide o námietky recipované do bodov 3 a 4 dôvodov tohto uznesenia, neuniklo pozornosti ústavného súdu, že túto argumentáciu sťažovateľ v určitej podobe predostrel už v sťažnosti podanej proti uzneseniu okresného súdu. Podľa názoru ústavného súdu je však zrejmé, že uvádzanými dôvodovými líniami sa sťažovateľ domáha prieskumu zákonnosti postupu a správnosti záverov všeobecných súdov produkovaných v pôvodnom konaní. Ústavný súd však nemá dôvod nestotožniť sa so závermi napadnutého uznesenia, v zmysle ktorých v konaní o povolení obnovy konania súd nemôže preskúmavať správnosť pôvodného rozhodnutia, ako ani jeho zákonnosť a odôvodnenosť. V konaní o povolení obnovy konania nie je možné posudzovať ani zákonnosť postupu v pôvodnom konaní v tom smere, či sa súd pri rozhodovaní (vrátane rozhodovania o treste) vysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie a s obhajobou odsúdeného, či rešpektoval

16. Neušlo pozornosti ústavného súdu, že argumentačná kritika záverov všeobecných súdov súvisiaca s nevyhovením sťažovateľovým návrhom na výsluch svedkov , a (bod 5 dôvodov tohto uznesenia) sa nachádza v pomerne abstraktnej rovine.

, a , ako aj radom listinných dôkazov. Jednotlivé dôkazy zároveň tvoria ucelenú reťaz priamych a nepriamych dôkazov, ktoré preukazujú vinu sťažovateľa vo všetkých skutkoch. Na povolenie obnovy konania pritom nepostačuje existencia akéhokoľvek nového dôkazu, ale v zmysle § 394 Trestného poriadku musí ísť o dôkaz takého potenciálu, relevancie a intenzity, aby bol spôsobilý odôvodniť iné rozhodnutie postulované v uvádzanom ustanovení Trestného poriadku (m. m. III. ÚS 406/2014).

a . V pôvodnom konaní však bolo inými dôkazmi preukázané, že svedkyňa neklame. Pritom, ako poukázal okresný súd, sťažovateľ nebol uznaný vinným len na základe výpovedí zmieňovaných svedkýň, ale aj na základe rozsiahleho množstva ďalších, konkrétne špecifikovaných dôkazov, ktoré bez akýchkoľvek pochybností preukazovali jeho vinu. Sťažovateľom navrhovanou výpoveďou svedka sa malo preukázať, že tento sa mal v čase spáchania skutku (č. 3) údajne nachádzať v motorovom vozidle sťažovateľa, a teda vie dokázať, že predmetný skutok sa nestal.

18. Námietku recipovanú do bodu 6 dôvodov tohto uznesenia sťažovateľ nepredostrel v dôvodoch sťažnosti uplatnenej proti uzneseniu okresného súdu. Tento fakt je pritom pre ústavný súd rozhodný z hľadiska princípu kompetenčnej subsidiarity (čl. 127 ods. 1 ústavy). Z obsahu avizovaného

Trestného zákona sama osebe nie je automaticky zákonným dôvodom na povolenie obnovy konania. Podstatou obnovy konania je naprávať možné skutkové omyly, pričom pri zmene zákona sa nemení skutok, ale mení sa právo (m. m. I. ÚS 549/2025). 19. Argumentačná línia uvedená v bode 7 dôvodov tohto uznesenia bola predostretá v doplnení ústavnej sťažnosti, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 23. decembra 2025. Ústavný súd v rámci prípravy predbežného prerokovania ústavnej sťažnosti dopytom na okresnom súde z 26. mája 2026 zistil, že napadnuté uznesenie bolo doručené obhajcovi sťažovateľa 11. septembra 2025 a sťažovateľovi 12. septembra 2025. Zmienené doplnenie ústavnej sťažnosti bolo teda ústavnému súdu doručené celkom zjavne po uplynutí zákonom stanovenej dvojmesačnej lehoty na podanie ústavnej sťažnosti predpokladanej v § 124 zákona o ústavnom súde (počítanej od doručenia napadnutého uznesenia). Preto ústavný súd ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol ako podanú

21. Keďže ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa ako celok odmietol, bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími jeho návrhmi uplatnenými v tejto ústavnej sťažnosti.