III. ÚS 344/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 344/2015­15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. júna 2015 predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného advokátom JUDr. Emilom Molnárom, Advokátska kancelária Dr. MOLNÁR & PARTNERS, Záhradnícka 9, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 MCdo 47/2012 z 26. novembra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že základnou otázkou v predmetných konaniach bolo vyriešenie, „či časť prístavby bytového domu..., v minulosti užívaná navrhovateľmi, má alebo nemá charakter príslušenstva bytu“. V tejto súvislosti sťažovateľ konštatuje, že „okresný súd v prvostupňovom rozsudku ustálil na základe vykonaného dokazovania skutkový záver, podľa ktorého má prístavba charakter príslušenstva bytového domu a jednotlivé časti prístavby užívané vlastníkmi bytov nemajú charakter príslušenstva bytov. Prvostupňový súd vykonal v tomto smere rozsiahle dokazovanie a svoje skutkové závery dostatočne a racionálne odôvodnil.“. Sťažovateľ tiež konštatuje, „že z tých istých skutkových záverov a rovnakého právneho posúdenia vychádzal aj Krajský súd Bratislava pri vydávaní druhostupňového rozsudku“.

Podľa názoru sťažovateľa v dôsledku uvedeného napadnuté uznesenie najvyššieho súdu vykazuje „známky arbitrárnosti a svojvôle, pričom pri jeho vydávaní evidentne nedošlo k ústavne konformnej aplikácii a interpretácii právnych noriem“. V dôsledku uvedeného vydaním napadnutého uznesenia „došlo k zásahu do práv sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru...“. Sťažovateľ tiež namieta, že najvyšší súd „svojím postupom odňal sťažovateľovi možnosť konať pred súdom, keďže neumožnil sťažovateľovi vyjadriť sa k odlišnému skutkovému posúdeniu veci, aplikoval na posudzovaný prípad úplne iné právne normy ako súdy nižšieho stupňa bez toho, aby umožnil sťažovateľovi vyjadriť sa k možnosti aplikácie predmetných noriem... V dôsledku uvedeného bola sťažovateľovi odňatá možnosť vyjadriť sa k podstatným skutočnostiam týkajúcim sa skutkového stavu aj právneho posúdenia veci, v dôsledku čoho došlo k zásahu do práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. Dohovoru a podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.“.

Na podporu svojich tvrdení ponúkol ústavnému súdu aj svoj právny pohľad na vec.

K namietanému porušeniu označených práv hmotnej povahy sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že napadnuté uznesenie v dôsledku nezákonnej interpretácie a aplikácie právnych noriem a vzhľadom na faktické zmenšenie spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach, spoločných zariadeniach a príslušenstve bytového domu zasahuje do označených sťažovateľových práv hmotnej povahy.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

1. Sťažovateľ vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podstata jeho argumentácie spočíva v námietke arbitrárneho ústavne nekonformného odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktorému zároveň vytýkal prekročenie jeho právomoci, ďalej aj to, že mu postupom súdu bola odňatá možnosť konať spočívajúca v znemožnení vyjadriť sa „k odlišnému skutkovému posúdeniu veci“, ako aj to, že „aplikoval na posudzovaný prípad úplne iné právne normy ako súdy nižšieho stupňa bez toho aby umožnil sťažovateľovi vyjadriť sa k možnosti aplikácie predmetných noriem“. Sťažovateľ vlastne v uvedenom vyčíta najvyššiemu súdu to, že pred prijatím napadnutého uznesenia nevyzval sťažovateľa, aby sa vyjadril k odlišnému právnemu posúdeniu veci, ktoré v konečnom dôsledku prijal.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis II. ÚS 71/97).

Námietku sťažovateľa týkajúcu sa arbitrárnosti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu je potrebné považovať za zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu dospel k záveru, že rozhodnutie je dostatočným spôsobom odôvodnené, najvyšší súd zrozumiteľne odôvodnil úvahy, ktoré zvolil pri rozhodovaní o mimoriadnom dovolaní, a právne závery, na ktorých je rozhodnutie založené, nemožno hodnotiť ako arbitrárne. Najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil, prečo v danom prípade vychádzajúc zo zisteného skutkového stavu nižšími súdmi je dôvodné prijať záver, že kobka nachádzajúca sa v prístrešku spĺňa definičné znaky príslušenstva bytu, čo aj náležite odôvodnil. Sťažovateľ tendenčne tvrdil, že najvyšší súd prijal odlišný skutkový záver, s čím ústavný súd nesúhlasí, pretože najvyšší súd vychádzal len zo skutkového stavu podrobne zisteného nižšími súdmi (obdobne to tvrdí aj sťažovateľ v sťažnosti), ktorý podriadil pod inú právnu normu ako súdy nižšieho stupňa, preto v okolnostiach prípadu najmä s poukazom na to, že najvyšší súd nevykonal pre prijatie tohto právneho záveru žiadne dokazovanie, je potrebné konštatovať, že nejde o skutkový záver, ale o odlišné právne posúdenie skutkového stavu zisteného nižšími súdmi. V nadväznosti na to je potrebné považovať tvrdenie sťažovateľa o odňatí možnosti konať pred súdom z dôvodu, že nemal možnosť sa vyjadriť „k ustáleniu odlišného skutkového stavu“, za nenáležité, vychádzajúce z nesprávnej premisy, a preto aj neopodstatnené.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že nemal možnosť vyjadriť sa k odlišnému právnemu posúdeniu veci pred prijatím napadnutého uznesenia, ktoré považuje za prekvapivé, je potrebné predovšetkým konštatovať, že najvyšší súd dal možnosť vyjadriť sa sťažovateľovi k podanému mimoriadnemu dovolaniu generálnym prokurátorom, čím sa jeho právo na kontradiktórnosť v konaní v okolnostiach prípadu aj skonzumovalo.

Zásada kontradiktórnosti však podľa názoru ústavného súdu nemá absolútny charakter, existujú aj výnimky z uvedeného pravidla, kde okolnosti prípadu alebo procesnej situácie vylučujú uplatňovanie tejto zásady. V posudzovanom prípade ústavný súd dospel k záveru, že okolnosti prípadu vylučujú možnosť, že došlo k porušenia základného práva na súdnu ochranu, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie z dôvodu porušenia zásady kontradiktórnosti, pretože zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku týkajúceho sa mimoriadneho dovolania nemožno vyvodiť povinnosť dovolacieho súdu dať možnosť účastníkom konania vyjadriť sa k zamýšľanému odlišnému právnemu posúdeniu veci pred samotným jeho rozhodnutím v situácii, keď je mimoriadne dovolanie založené na nesprávnom právnom posúdení veci a sťažovateľ sa k nemu v rámci konania o mimoriadnom dovolaní aj vyjadril. Sťažovateľom predostretá argumentácia o analogickom aplikovaní povinnosti podľa § 213 ods. 3 OSP v napadnutom konaní o mimoriadnom dovolaní v okolnostiach prípadu nemá oporu v zákone v tom zmysle, že by sa vzťahovala aj na konanie o mimoriadnom dovolaní, pretože nezohľadňuje povahu tohto mimoriadneho opravného prostriedku, ani fakt, že ide len konkurujúci právny názor na už ustálený skutkový stav, ktorý už bol predmetom dokazovania, a tým aj zároveň predmetom sporu o jeho právne posúdenie, pričom vychádzajúc z odôvodnení rozsudkov okresného súdu a krajského súdu je potrebné konštatovať, že nakoniec prijaté právne posúdenie veci bolo v hre od samotného počiatku sporu. Sťažovateľ v konaní pred súdom prvého a druhého stupňa predostrel svoje argumenty, teda zúčastnil sa sporu o tejto otázke a bol si vedomý možnosti uplatnenia nakoniec prijatého právneho posúdenia veci. V tejto súvislosti je podstatný aj fakt, že nejde o rozhodnutie, ktorým sa vec definitívne konči, pretože ide o kasačné uznesenie najvyššieho súdu. Pokiaľ sťažovateľ tvrdí, že súdy budú viazané právnym názorom vyjadreným v napadnutom uznesení, je potrebné dodať, že viazanosť súdu právnym názorom súdu vyššieho stupňa nie je absolútna. Najvyšší súd vo svojom uznesení sp. zn. 6 Cdo 227/2011 z 8. februára 2012, uviedol, že „súd nižšieho stupňa nie je viazaný právnym názorom dovolacieho súdu zaujatým v zrušujúcom rozhodnutí, keď po zrušení napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu prípadne aj súdu prvého stupňa sa skutkový základ zmení natoľko, že je vylúčená aplikácia právneho názoru dovolacieho súdu na nový skutkový základ“ (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 227/2011 z 8. februára 2012).

Pokiaľ sťažovateľ tvrdil, že najvyšší súd zjavne prekročil rozsah prieskumnej činnosti, tak ako bol vymedzený v mimoriadnom dovolaní, s týmto názorom sťažovateľa sa ústavný súd nestotožňuje, keďže generálny prokurátor v okolnostiach prípadu napadol označené rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu z dôvodu, že spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci a dôvody, na ktorých napadnuté uznesenie najvyššieho súdu stojí, tomu aj korešpondujú. Je potrebné zdôrazniť, že všeobecné súdy v obdobných konaniach sú viazané skutkovým stavom, a nie jeho právnym posúdením, preto ak najvyšší súd v rozsahu uvedeného mimoriadneho dovolacieho dôvodu v rámci svojej prieskumnej činnosti dospel k záveru o nesprávnom právnom posúdení veci z iného dôvodu, ako bol argumentovaný v mimoriadnom dovolaní, a považoval ho za zásadný v tom smere, že táto vada mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nepochybil, ak uplatnil svoju právomoc a označené rozhodnutia vo veci konajúcich súdov zrušil.

Vychádzajúc z týchto záverov a uplatnených námietok sťažovateľa nemožno súhlasiť s jeho tvrdeniami, že najvyšší súd prekročil svoju právomoc z dôvodov ním uvádzaných, že došlo k porušeniu princípu kontradiktórnosti, že postupom najvyššieho súdu mu bola odňatá možnosť konať a že odôvodnenie napadnutého uznesenia je arbitrárne, resp. že došlo k arbitrárnemu výkladu aplikovaných právnych predpisov. Najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu ústavne súladným spôsobom aplikoval a primerane interpretoval na vec vzťahujúce sa ustanovenia právnych predpisov, odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu je podľa názoru ústavného súdu presvedčivé a zrozumiteľné a tvorí dostatočný základ pre jeho výroky, preto ústavný súd dospel k záveru, že túto námietku sťažovateľa je potrebné považovať za neopodstatnenú.

Vo vzťahu k námietke porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením najvyššieho súdu ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno­ procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08).

Keďže ústavný súd nezistil porušenie napadnutých ústavnoprocesných princípov vyplývajúcich z čl. 46 až čl. 48 ústavy napadnutým uznesením najvyššieho súdu a sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, bolo už len nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami hmotno­právneho charakteru a ústavno­procesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.