III. ÚS 345/2015

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. februára 2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných práv zaručených čl. 41 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 CoP 17/2014 z 27. novembra 2014.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresný súd Prešov (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom zo 14. marca 2014 rozhodol o návrhu na určenie otcovstva a úpravu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu sťažovateľa tak, že konanie o určenie otcovstva zastavil, maloleté dieťa sťažovateľa zveril do osobnej starostlivosti navrhovateľky, u ktorej stanovil, že je oprávnená a povinná maloleté dieťa zastupovať a spravovať jeho majetok, ďalej zaviazal sťažovateľa na úhradu bežného výživného v sume 150 € mesačne, povolil sťažovateľovi splácať dlžné výživné za predchádzajúce obdobie v celkovej sume 4 749,63 € mesačnými splátkami v sume 50 € a upravil styk sťažovateľa s maloletým dieťaťom spôsobom špecifikovaným v predmetnom rozsudku.

O odvolaní sťažovateľa i navrhovateľky, ktorým napadli predmetný prvostupňový rozsudok, rozhodol krajský súd tak, že rozsudok s výnimkou výroku o zastavení konania potvrdil.

Sťažovateľ v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu argumentuje:

Odvolací súd vo vzťahu k týmto odvolacím námietkam sťažovateľa uviedol: „Výrok o zverení maloletého do osobnej starostlivosti matky, a o tom že matka je oprávnená a povinná ho zastupovať a spravovať jeho majetok, vyplýva zo zákona je v súlade s ustanovením § 24 ods. 1 zákona o rodine.

Odvolací súd teda nielenže nereagoval na námietky sťažovateľa, ale v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, pokiaľ ide o oprávnenie sťažovateľa maloleté dieťa zastupovať a spravovať jeho majetok, záver úplne odlišný od toho, ktorý je vyjadrený vo výroku prvostupňového rozhodnutia („Matka je oprávnená a povinná dieťa zastupovať a spravovať jeho majetok“), ktorý potvrdil, vo výroku svojho vlastného rozhodnutia. Odvolací súd teda nielenže nedal sťažovateľovi odpoveď na jeho odvolacie námietky, ale odôvodnenie jeho rozhodnutia je v priamom rozpore s jeho výrokom. Sťažovateľ teda aj v konaní pred ústavným súdom musí trvať na tom, že rozhodnutím odvolacieho súdu bolo zasiahnuté do jeho práva podľa článku 41 ods. 4 Ústavy SR

Sťažovateľ podal odvolanie aj proti výroku o určení výživného. V odvolaní okrem iného poukázal na skutočnosť, že rozhodnutie prvostupňového súdu, ktorým mu bolo určené výživné za obdobie od narodenia dieťaťa až do jeho štyroch rokov a do budúcna v rovnakej

povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie, a § 78 ods. 1 zákona o rodine, podľa ktorého dohody a súdne rozhodnutia o výživnom možno zmeniť, ak sa zmenia pomery, okrem výživného pre maloleté dieťa je zmena alebo zrušenie výživného možné len na návrh. Sťažovateľ poukázal na to, že súd neprihliadol na rozdiel v potrebách maloletého dieťaťa v čase jeho narodenia a v čase vyhlásenia rozsudku.

nevysvetlil. 3. Sťažovateľ odvolaním napadol aj výrok o úprave styku, pričom poukázal na to, že účelom inštitútu úpravy styku rodiča, ktorému nie je maloleté dieťa zverené do osobnej starostlivosti, s maloletým dieťaťom, je podpora a budovanie ich vzájomného vzťahu, ako aj na to, že právo a povinnosť rodiča vychovávať dieťa, zahŕňa okrem iného aj právo rodičov mať dieťa u seba, usmerňovať a riadiť jeho konanie, a ovplyvňovať jeho rozvoj až

či meniny.»

Sťažovateľ je toho názoru, že krajský súd mu na ním formulované odvolacie námietky neposkytol náležitú odpoveď, v čom vidí porušenie svojho základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V závere sťažnosti preto sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie svojich základných práv zaručených čl. 41 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 8 CoP 17/2014 z 27. novembra 2014, predmetný rozsudok zrušil, vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie a priznal tiež sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia. II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 41 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným rozsudkom krajského súdu, ktorý podľa názoru sťažovateľa prijaté závery svojho rozhodnutia nepodporil náležitým odôvodnením, ktoré by predstavovalo zrozumiteľnú a presvedčivú odpoveď na sťažovateľom formulované odvolacie námietky.

Ústavný súd po preskúmaní obsahu sťažnosti a súvisiacich príloh zistil tieto pre posúdenie sťažnosti relevantné skutočnosti: Okresný súd v rozsudku sp. zn. 29 C 231/2010 zo 14. marca 2014 výrok o určení bežného výživného, ako aj dlžného výživného odôvodnil takto: „Žalobkyňa do 19.1.2014 bola na rodičovskej dovolenke a jej príjem pozostával iba z rodičovského príspevku a žalovaný v 1. rade v rozhodnom období pôsobil ako jediný spoločník a konateľ troch obchodných spoločností, pričom poberal príjem titulom zamestnaneckého pomeru iba jednej zo spoločnosti vo výške dosahujúcej sumu minimálnej mzdy. Uvedené tvrdenia o výške príjmu jeho pôsobenia v troch obchodných spoločnostiach súd nepovažoval za hodnoverné, nakoľko pôsobil vo funkciách, ktoré sú obvykle honorované. Podľa názoru súdu tvrdenie žalovaného v 1. rade vyvracajú predložené listinné dôkazy, z ktorých nesporne vyplýva, že uvedené obchodné spoločnosti vykazovali zisk a to spoločnosť v roku 2010 1.112,36 EUR a v roku 2011 1.450,25 EUR, v roku 2010 1.164,68 EUR a v roku 2011 1.052,55 EUR a spoločnosť v roku 2011 zisk vo výške 10.515,83 EUR. Skutočnosť, že žalovaný v 1. rade reálne dosahuje vyšší príjem podľa názoru súdu jednoznačne preukazujú aj jeho majetkové pomery, keďže je vlastníkom viacerých nehnuteľností okrem iného rodinného domu s priľahlými pozemkami, ornej pôdy ako aj lesných pozemkov, pričom len v roku 2011 kúpil lesné pozemky za kúpnu cenu vo výške 22.000,­ EUR. Zároveň súdu predložil listinné dôkazy o uzatvorení poistnej zmluvy v prospech maloletého syna, na základe ktorej uhrádza už po dobu 3 rokov ročné poistné vo výške cca 1.115,­ EUR. Pri určení výživného pre maloleté dieťa súd neprihliada iba na odôvodnené potreby dieťaťa, ale aj na zárobkové schopnosti a možnosti povinného rodiča vrátane práva dieťaťa podieľať sa na životnej úrovni rodičov. S poukazom na skutočnosť, že žalovaný v 1. rade napriek tvrdeniu, že dosahuje príjem vo výške minimálnej mzdy bol schopný v priebehu súdneho konania v roku 2011 realizovať kúpu nehnuteľností za kúpnu cenu 22.000,­ EUR a súčasne okrem platenia výživného na základe nariadeného predbežného opatrenia platiť v prospech maloletého dieťaťa poistné vo výške 1.115,­ EUR ročne, mal súd za to, že je v jeho schopnostiach a možnostiach prispievať na výživu dieťaťa sumou 150,­ EUR, ktorá podľa názoru súdu zodpovedá odôvodneným potrebám dieťaťa nenavštevujúceho predškolské zariadenie bez mimoriadnych výdavkov, ktoré by odôvodňovali výšku výživného požadujúceho žalobkyňou.

Krajský súd, ktorý o uplatnených odvolaniach navrhovateľky a sťažovateľa rozhodol tak, že prvostupňové rozhodnutie (s výnimkou výroku o zastavení konania) ako vecne správne potvrdil, posúdil odvolacie námietky sťažovateľa (v podstate totožné s argumentáciou prezentovanou v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu) ako neopodstatnené stotožniac sa so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového rozsudku. K výhradám sťažovateľa, že napriek zvereniu jeho maloletého dieťaťa do osobnej starostlivosti navrhovateľky neexistoval dôvod na obmedzenie jeho rodičovských práv a povinností v zmysle výlučného zverenia oprávnenia zastupovať dieťa a spravovať jeho majetok do rúk navrhovateľky, krajský súd sťažovateľovi vysvetlil, že sa na úpravu výkonu rodičovských práv a povinností v prípade zverenia dieťaťa do osobnej starostlivosti jedného z rodičov viaže v zmysle § 24 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“) ex lege výrok o určení rodiča, ktorý bude dieťa zastupovať a spravovať jeho majetok, ktorý je potrebné vykladať reštriktívne v tom zmysle, že rodičovské práva a povinnosti druhého rodiča zostávajú zachované a ide len o úpravu výkonu týchto rodičovských práv a povinností v bežných veciach, ktoré vyplývajú a súvisia s osobnou starostlivosťou o maloleté dieťaťa. Krajský súd odpovedal aj na námietky sťažovateľa, ktorý bol toho názoru, že konajúci súd pri určení výšky vyživovacej povinnosti nerešpektoval kritériá vyplývajúce z ustanovenia § 75 ods. 1 zákona o rodine, keďže určil výživné od obdobia narodenia dieťaťa až do jeho štyroch rokov a do budúcna v rovnakej výške. Krajský súd dôvodil, že skutočnosť konštantnej sumy výživného je irelevantná, keďže stanovená výška výživného zodpovedá tak potrebám maloletého dieťaťa, ako aj pomerom sťažovateľa, ktorého tvrdenia o príjme dosahujúcom výšku minimálnej mzdy považoval krajský súd za neopodstatnené poukazujúc na účasť sťažovateľa v troch obchodných spoločnostiach vykazujúcich nezanedbateľný finančný obrat, ako aj na vlastníctvo viacerých nehnuteľností (bez ohľadu na titul ich nadobudnutia), čo boli faktory, ktoré bolo potrebné podľa názoru odvolacieho súdu pri stanovení výšky výživného zohľadniť. K otázke úpravy styku sťažovateľa s maloletým dieťaťom a s tým súvisiacimi namietanými výhradami sťažovateľa krajský súd poukázal na výsledky dokazovania prezentované v prvostupňovom rozsudku (zatiaľ dostatočne nerozvinutý vzťah sťažovateľa s maloletým dieťaťom), ktoré odôvodnili postupné zvyšovanie odborným odporúčaním stanoveného, východiskového časového rozsahu styku.

Ústavný súd je toho názoru, že krajský súd sťažovateľovi prezentoval zrozumiteľnú interpretáciu dotknutého ustanovenia § 24 ods. 1 zákona o rodine, ktoré si sťažovateľ chybne interpretoval nesprávnym extenzívnym výkladom odporujúcim aj ustálenej judikatúre týkajúcej sa predmetného ustanovenia zákona o rodine (pozri R 8/1971, R 55/1996, R 96/1967, ako aj PL. ÚS 26/05), podľa ktorej vo vzťahu k právnej úprave obsiahnutej v ustanovení § 24 ods. 1 zákona o rodine nebolo úmyslom zákonodarcu obmedziť rodičovské práva v zmysle ustanovenia § 38 zákona o rodine, keď toto ustanovenie počíta iba so zásahom vyvolaným zverením dieťaťa do osobnej starostlivosti jedného z rodičov, ktorý zužuje reálne možnosti výkonu rodičovských práv rodiča, ktorému nie je dieťa zverené do osobnej starostlivosti a ktorému okrem bežných vecí vyplývajúcich a súvisiacich s osobnou starostlivosťou o dieťa ostávajú rodičovské práva v podstatných veciach v plnom rozsahu zachované.

Ako dostatočne logickú kvalifikuje ústavný súd argumentáciu konajúcich súdov v otázke stanovenia výšky výživného, kde súdy zohľadnili celkové majetkové dispozície sťažovateľa vytvárajúce podľa ich názoru dostatočné predpoklady na plnenie vyživovacej povinnosti v súdom určenej výške.

Ako dostatočne podložený hodnotí ústavný súd aj záver o určenom rozsahu styku sťažovateľa s maloletým dieťaťom, s ktorým sa krajský súd ako súd odvolací stotožnil, keďže tento vychádza zo skutkových záverov majúcich pevnú oporu v kvalifikovanom znaleckom posudkom a odbornom odporúčaní, ktoré reflektujú a zároveň nijako nepopierajú zmysel dotknutej právnej úpravy (§ 24 ods. 4 zákona o rodine).