III. ÚS 345/2026

Odôvodnenie:

I. Ústavná sťažnosť

1. Ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 14. mája 2026 sa sťažovateľ domáha vyslovenia porušenia základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením okresného súdu a uznesením krajského súdu označenými v záhlaví tohto uznesenia. Navrhuje uznesenie okresného súdu a uznesenie krajského súdu zrušiť a žiada priznať mu aj finančné zadosťučinenie.

II. Skutkové východiská

2. Uznesením Obvodného oddelenia Policajného zboru Martin-západ ČVS: ORP-259/MZ-MT- 2026 z 23. marca 2026 bolo sťažovateľovi podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku vznesené obvinenie pre prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 a 2 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c) Trestného zákona na tam uvedenom skutkovom základe. Uznesením okresného súdu bol sťažovateľ v danej veci vzatý do väzby z dôvodu uvedeného v § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, pričom okresný súd väzbu sťažovateľa podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zároveň nenahradil dohľadom probačného a mediačného úradníka.

Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorá bola uznesením krajského súdu s poukazom na § 193 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku a limine zamietnutá.

IV. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

4. Ústavnú sťažnosť sťažovateľa ústavný súd predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí senátu ústavného súdu podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a zisťoval, či táto obsahuje všeobecné náležitosti podania (§ 39 zákona o ústavnom súde), všeobecné náležitosti návrhu na začatie konania (§ 43 zákona o ústavnom súde), osobitné náležitosti ústavnej sťažnosti (§ 123, § 124 a § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

IV.1. K uzneseniu okresného súdu: 5. V zmysle princípu subsidiarity zakotveného v čl. 127 ods. 1 ústavy poskytuje ústavný súd v konaní podľa uvedeného článku ochranu základným právam a slobodám fyzických osôb a právnických osôb za podmienky, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Preto nie je v kompetenčnej dispozícii ústavného súdu preskúmať uznesenie okresného súdu, keďže sťažovateľ mohol podať proti avizovanému uzneseniu sťažnosť a túto možnosť aj využil.

Krajský súd bol teda oprávnený a zároveň povinný poskytnúť ochranu základným právam sťažovateľa. Z uvedeného dôvodu ústavný súd ústavnú sťažnosť v časti smerujúcej proti uzneseniu okresného súdu odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.

nelegitimovanou osobou. Po oboznámení sa s ústavnou sťažnosťou a jej prílohami však pozornosti ústavného súdu neuniklo, že sťažovateľ sa práva podať sťažnosť najskôr vzdal, a to aj za iné oprávnené osoby. Toto rozhodnutie po ustanovení obhajcu podľa vlastného vyjadrenia prehodnotil a obhajcu o podanie sťažnosti požiadal. V dôvodoch napokon podanej sťažnosti však sťažovateľ neuplatnil argumentáciu, ktorú predostiera v ústavnej sťažnosti na podporu svojho stanoviska o ústavnej nekonformnosti vyhodnotenia veci krajským súdom spôsobom a limine.

7. Pre ústavný súd je teda v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou (napr. III. ÚS 90/03, III. ÚS 481/2023) rozhodné, že argumentačné línie uvádzané v ústavnej sťažnosti sťažovateľ nepredniesol v sťažnosti podanej proti uzneseniu okresného súdu.

Pokiaľ sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní v konaní pred ústavným súdom argumentáciu, ktorú mohol predniesť (avšak nepredniesol) v konaní pred všeobecnými súdmi, nemožno priznať takejto argumentácii úspech.

8. V reakcii na sťažovateľovu argumentáciu o potrebe zisťovania materiálnej pravdy krajským súdom treba ešte podotknúť, že krajskému súdu nemožno pričítať na ťarchu, že určitým spôsobom nereagoval na v sťažnostnom konaní nevyrieknuté argumentačné línie, ktoré sťažovateľ formuluje po prvýkrát v ústavnej sťažnosti. Aj keď sa v trestnom konaní o sťažnosti vykonáva (v zásade) univerzálny prieskum napadnutého výroku uznesenia a jemu predchádzajúceho konania ex offo (§ 192 ods. 1 Trestného poriadku), pre priznanie procesného úspechu ústavnej sťažnosti ako osobitného prostriedku na ochranu základných práv a slobôd je nevyhnutné každú jej námietku vyčerpať už v skoršom konaní (v okolnostiach aktuálneho prípadu pred krajským súdom), ak je také jej uplatnenie procesne možné. Inak povedané, úlohou sťažnostného orgánu aj napriek obsahovému posolstvu vtelenému do § 192 ods. 1 Trestného poriadku nie je nahrádzať aktivitu sťažovateľa smerujúcu k ochrane jeho základných práv a slobôd v procesných súradniciach trestného konania. Sankciou za poukazovanú pasivitu, ktorá sa v konkrétnych súvislostiach objektivizuje v absencii

9. Napokon ústavný súd poznamenáva, že rozsah ústavnej sťažnosti, ktorým je podľa § 45 zákona o ústavnom súde viazaný, je v rovine referenčných noriem objektivizovaných v sťažnostnom návrhu tvorený výlučne čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy. Avizované ustanovenia ústavy sú však v trestných veciach v zásade aplikovateľné len na rozhodovanie o oprávnenosti trestného obvinenia vzneseného proti konkrétnej osobe, t. j. na konanie a rozhodovanie vo veci samej, kým na rozhodovanie vo väzobných veciach je použiteľná špeciálna úprava obsiahnutá v čl. 17 ústavy. Označený článok ústavy zahŕňa všetky základné hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na súdnu ochranu pri jej pozbavení (m. m. napr. III. ÚS 352/2025). Uvedenie čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, čl. 5 a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a) až e) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj čl. 47 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie v dôvodovej časti ústavnej sťažnosti ústavný súd so zreteľom na viazanosť

10. Keďže ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa ako celok odmietol, bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími jeho návrhmi uplatnenými v tejto ústavnej sťažnosti.