III. ÚS 346/2026

Odôvodnenie:

I. Ústavná sťažnosť

1. Ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 18. mája 2026 sa sťažovateľ domáha vyslovenia porušenia základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením krajského súdu označeným v záhlaví tohto uznesenia. Navrhuje napadnuté uznesenie zrušiť, vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie a žiada priznať mu aj náhradu trov konania. Zároveň navrhuje, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť napadnutého uznesenia do právoplatného rozhodnutia ústavného súdu vo veci samej. Napokon žiada, aby ústavný súd vydal dočasné opatrenie, ktorým Okresnému súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) uloží povinnosť zdržať sa vo veci sp. zn. 4T/11/2023 (alternatívne) výkonu napadnutého uznesenia v spojení s uznesením okresného súdu sp. zn. 4T/11/2023 z 27. novembra 2025, resp. úkonov smerujúcich k výkonu trestu odňatia slobody, ktorý má nastúpiť.

II. Skutkové východiská

2. Trestným rozkazom okresného súdu sp. zn. 4T/11/2023 zo 17. februára 2023 bol sťažovateľ uznaný vinným z prečinu krádeže podľa § 212 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona na tam uvedenom skutkovom základe. Za to bol sťažovateľovi uložený trest odňatia slobody vo výmere

6 mesiacov, ktorého výkon bol podľa § 49 ods. 1 písm. a) a § 50 ods. 1 Trestného zákona podmienečne odložený za súčasného určenia skúšobnej doby v trvaní 18 mesiacov. Uznesením okresného súdu bolo s poukazom na § 50 ods. 4 Trestného zákona pri použití § 419 ods. 1 a § 420 Trestného poriadku rozhodnuté tak, že sťažovateľ sa v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia neosvedčil a trest odňatia slobody uložený mu trestným rozkazom vykoná. Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú krajský súd napadnutým uznesením s poukazom na § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol.

3. Ak podľa sťažovateľa súd do roka od uplynutia skúšobnej doby určenej pri podmienečnom odložení výkonu trestu odňatia slobody neurobil rozhodnutie o neosvedčení sa odsúdeného v skúšobnej dobe bez toho, že by odsúdený mal na tom vinu, s poukazom na § 50 ods. 5 Trestného zákona možno uzavrieť, že sa odsúdený osvedčil. V sťažovateľovom prípade začala skúšobná doba v trvaní 18 mesiacov plynúť 27. septembra 2023 (dňom nadobudnutia právoplatnosti trestného rozkazu) a uplynula 27. marca 2025. Ročná lehota predvídaná v § 50 ods. 5 Trestného zákona počítaná od uplynutia skúšobnej doby uplynula 27. marca 2026. Okresný súd síce rozhodol o neosvedčení sa sťažovateľa v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia počas plynutia zákonnej ročnej lehoty, avšak krajský súd zamietol sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu bez viny sťažovateľa až po uplynutí tejto lehoty 30. marca 2026. Znenie § 50 ods. 5 Trestného zákona je však potrebné vykladať tak, že rozhodnutie o neosvedčení sa odsúdeného v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia musí v lehote jedného roka od uplynutia skúšobnej doby nadobudnúť aj právoplatnosť (pokiaľ odsúdený nezavinil, že rozhodnutie o neosvedčení nemohlo byť urobené v lehote uvedenej v § 50 ods. 5 Trestného zákona), čo sa v danom prípade nestalo. Napadnuté

uznesenie

preto trpí vadou ústavnoprávneho rozmeru, keďže porušuje princíp právnej istoty a princíp legitímnych očakávaní sťažovateľa. 4. Dôvodom konštatovania o neosvedčení sa sťažovateľa v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia bolo spáchanie viacerých priestupkov počas plynutia skúšobnej doby. Dva priestupky sťažovateľa smerovali proti majetku, teda boli druhovo obdobné prečinu krádeže, pre ktorý bol sťažovateľ trestným rozkazom podmienečne odsúdený. Ďalších priestupkov sa sťažovateľ dopustil na úseku bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky. V avizovaných súvislostiach však sťažovateľ v sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu tvrdil viaceré skutočnosti, s ktorými sa krajský súd vyrovnal len nedostatočne. Súdy neskúmali závažnosť priestupkov a ani časové aspekty, resp. ďalšie okolnosti, za ktorých sťažovateľ zlyhal. Sťažovateľ je vodič z povolania, nad priestupkami na úseku bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky prejavil ľútosť a súdy nevyhodnotili ani nevyhnutnosť osobnej starostlivosti sťažovateľa o matku. Navyše, okresný súd nerozhodoval o neosvedčení sa sťažovateľa počas plynutia skúšobnej doby, ale až na samom konci jednoročnej lehoty predpokladanej v § 50 ods. 5 Trestného zákona, pričom krajský súd vydal napadnuté uznesenie až po uplynutí avizovanej lehoty.

súde. 6. K sťažnostnej námietke recipovanej do bodu 3 dôvodov tohto uznesenia je potrebné upriamiť pozornosť predovšetkým na bod 11 uznesenia ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 1/2025 z 12. februára 2025. Odtiaľ in fine vyplýva, že rozhodnutie súdu prvého stupňa o podmienečnom neosvedčení sa odsúdeného vydané v ročnej lehote od uplynutia skúšobnej doby podmienečného odsúdenia pri podaní sťažnosti proti nemu nevyvoláva bez rozhodnutia o sťažnosti účinky znamenajúce vykonanie trestu odňatia slobody, napriek tomu však fikcia osvedčenia podľa § 50 ods. 5 Trestného zákona nenastane, ak aj nadriadený súd rozhodne obsahovo zhodne, aj keď po uplynutí príslušnej lehoty (m. m. napr. aj I. ÚS 121/2016). Navyše, v danom prípade krajský súd ako sťažnostný súd ani nerozhodol po uplynutí ročnej lehoty (§ 50 ods. 5 Trestného zákona) rátanej od uplynutia skúšobnej doby sťažovateľovho podmienečného odsúdenia.

Týmto dňom bol 28. marec 2026. Keďže 28. marca 2026 bola sobota, s odkazom na pravidlo uvedené v § 63 ods. 5 Trestného poriadku pripadol posledný deň uvádzanej lehoty na najbližší budúci pracovný deň. Avizovaným dňom bol deň vydania a zároveň právoplatnosti napadnutého uznesenia, teda pondelok 30. marca 2026. Uvádzaná námietka časť sťažnostnej argumentácie je teda zjavne neopodstatnená a ako taká aj musela byť odmietnutá.

8. Krajský súd primerane a zrozumiteľne vysvetlil dôvody, pre ktoré sťažovateľ neviedol v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia riadny život, a preto bolo nevyhnutné rozhodnúť o jeho neosvedčení sa. Sťažovateľ totiž dobrodenie v podobe podmienečného odkladu výkonu trestu odňatia slobody nevyužil, keďže sa už počas skúšobnej doby opätovne dopustil dvoch priestupkov proti majetku, teda konaní smerujúcich proti objektu totožnému s objektom, ktorému poskytuje ochranu aj skutková podstata trestného činu krádeže. Uvedená skutočnosť má osobitný význam práve preto, že ide o pokračovanie obdobného protiprávneho správania, z ktorého je zrejmé, že sťažovateľ si z podmienečného odsúdenia nevzal potrebné ponaučenie a neupustil od konania narúšajúceho cudzie majetkové práva. Záver krajského súdu týkajúci sa páchania priestupkov obdobného charakteru, ako bola trestná činnosť, pre ktorú bol sťažovateľ trestným rozkazom podmienečne odsúdený, nemožno ani s poukazom na judikatúru ústavného súdu (m. m. napr. I. ÚS 121/2016) považovať za nesprávny, resp. nemajúci relevantný vplyv na posúdenie

Pri posudzovaní podmienky vedenia riadneho života totiž nemožno prihliadať izolovane len na absenciu dopúšťania sa ďalšej trestnej činnosti, ale je potrebné komplexne hodnotiť celkové správanie odsúdeného počas skúšobnej doby, mieru rešpektovania právneho poriadku a jeho schopnosť viesť usporiadaný život. Opakované protiprávne konania sťažovateľa smerované proti viacerým, v porovnaní s podmienečným odsúdením druhovo aj identickým objektom, nemožno považovať za ojedinelé či zanedbateľné vybočenia z inak riadneho spôsobu života.

spáchané práve počas skúšobnej doby podmienečného odsúdenia, čo je z hľadiska naplnenia hypotézy právnej normy uvedenej v § 50 ods. 4 Trestného zákona rozhodujúce kritérium. Otázka splnenia podmienky vedenia riadneho života je totiž otázkou interpretácie a aplikácie práva na úrovni zákona (m. m. IV. ÚS 638/2024). Navyše, ak ide o potrebu sťažovateľovej starostlivosti o matku, z uznesenia okresného súdu (ktorého dôvody tvoria jednotu s dôvodmi napadnutého uznesenia) je zrejmé, že súd uvádzanú požiadavku vyvažoval s kvantitou protiprávnych konaní sťažovateľa, dospejúc k záveru, že ani uvádzaná okolnosť nebola pre sťažovateľa motiváciou vyvarovať sa násobnému porušovaniu právnych predpisov. Napadnuté uznesenie teda v celkovej komplexnosti nemožno hodnotiť ako neúmerne abstraktné, teda neposkytujúce odpovede na podstatné argumentačné línie sťažovateľa. To je dôvodom, pre ktorý ústavný súd nemohol priznať pozitívnu ústavnú relevanciu ani tejto sťažnostnej námietke.

V tomto konaní ide o vydanie rozhodnutia, ktoré priamo nesúvisí s rozhodnutím o právach a záväzkoch občianskoprávneho charakteru alebo o oprávnenosti trestného obvinenia proti adresátom práv podľa tohto ustanovenia dohovoru (o tom už bolo právoplatne rozhodnuté v pôvodnom konaní, v ktorom bol sťažovateľovi uložený trest odňatia slobody, ktorého výkon bol podmienečne

v celosti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú. 13. Odmietnutie ústavnej sťažnosti má za následok, že stratilo právny význam zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa formulovanými v petite ústavnej sťažnosti, ako aj jeho návrhom na odklad vykonateľnosti napadnutého uznesenia a vydanie dočasného opatrenia.