III. ÚS 347/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

NÁLEZ

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 347/2015-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. októbra 2015 v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Ľubomíra Dobríka o návrhu na obnovu konania

, , zastúpených advokátom JUDr. Jozefom Holičom, advokátska kancelária, Lužická 7, Bratislava, vo veci vedenej na Ústavnom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. IV. ÚS 348/2010 takto

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) uznesením č. k. III. ÚS 198/2015-11 z 12. mája 2015 prijal na ďalšie konanie návrh na obnovu konania

, (ďalej len „navrhovatelia“), vo veci vedenej na ústavnom súde pod sp. zn. IV. ÚS 348/2010 (ďalej len „napadnuté konanie“), v ktorom ústavný súd rozhodol uznesením z 23. septembra 2010 (ďalej len „napadnuté uznesenie“) .

Z predloženého návrhu na obnovu konania a jeho príloh vyplýva, že ústavný súd o sťažnosti navrhovateľov vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 348/2010 rozhodol napadnutým uznesením, ktorým sťažnosť navrhovateľov odmietol. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd vo vzťahu k rozsudku Okresného súdu Stará Ľubovňa (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 Cb 132/2001 zo 16. augusta 2006 (ďalej len „napadnutý rozsudok okresného súdu“) z hľadiska možného prieskumu porušenia označených práv konštatoval nedostatok právomoci, vo vzťahu k rozsudku Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Cob 22/2007 z 24. apríla 2008 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“) konštatoval oneskorenosť sťažnosti a vo vzťahu k uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Obdo 33/2008 z 30. novembra 2009 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“) konštatoval zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti navrhovateľov. Navrhovatelia nespokojní s výsledkom konania na ústavnom súde podali sťažnosť adresovanú Európskemu súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“). O sťažnosti navrhovateľov č. 16639/11 rozhodol ESĽP rozsudkom Ďurďovič a Trančíková proti Slovenskej republike zo 7. októbra 2014 (ďalej len „rozsudok ESĽP“), v ktorom konštatoval porušenie ich práva na prístup k súdu podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“). Z odôvodnenia rozsudku ESĽP vo veci navrhovateľov, najmä však z jeho bodu 30 a 31 vyplýva, že ESĽP ústavnému súdu vytýkal to, že v dôsledku procesného odmietnutia sťažnosti v konaní pred ústavným súdom v časti týkajúcej sa konania vedúceho k napadnutému rozsudku krajského súdu ústavný súd vylúčil zo svojho preskúmania argumenty navrhovateľov, čo viedlo ESĽP k záveru, že nebolo dodržané právo navrhovateľov na prístup k súdu, a preto konštatoval porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa § 75b ods. 2 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd zistí, že z rozhodnutia orgánu medzinárodnej organizácie vyplýva povinnosť opätovného preskúmania napadnutého rozhodnutia ústavného súdu, svojím nálezom obnovu konania povolí a napadnuté rozhodnutie ústavného súdu zruší. Ústavný súd môže zrušiť aj ďalšie rozhodnutia ústavného súdu vydané v pôvodnom konaní, ak to vyplýva z právneho názoru vysloveného v rozhodnutí orgánu medzinárodnej organizácie a je to potrebné na dosiahnutie účelu obnovy konania.

ESĽP ako orgán medzinárodnej organizácie vo svojom rozsudku o sťažnosti navrhovateľov č. 16639/11 zo 7. 10. 2014 v bodoch 30 a 31 uviedol, že „v dôsledku odmietnutia sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu odvolacieho súdu ústavný súd vylúčil zo svojho preskúmania časť argumentov sťažovateľov, konkrétne tie, ktoré sa týkali údajnej nespravodlivosti pri rozhodovaní o merite veci pred súdmi prvej a druhej inštancie (pozri odseky 9 a 15 -16). Prechádzajúce úvahy postačujú na to, aby Súd usúdil, že v dôsledku odmietnutia ich sťažnosti týkajúcej sa konania vedúceho k rozsudku krajského súdu z 24. apríla 2008 ústavným súdom, nebolo dodržané právo sťažovateľov na prístup k súdu. Z tohto dôvodu teda došlo k porušeniu článku 6 ods. 1 dohovoru.“.

Ústavný súd priznal navrhovateľom trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom pozostávajúce z odmeny advokáta, a vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby 1/6 z výpočtového základu.

Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je v danom prípade priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2014 v sume 839 €. Ústavný súd priznal navrhovateľom (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov konania za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2015 (príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti) po 139,83 €. Vzhľadom na to, že právny zástupca zastupoval dve osoby, v zmysle § 13 ods. 2 vyhlášky sa základná sadzba tarifnej odmeny zníži o 50 %, ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb.

Vychádzajúc z uvedeného hodnota jedného úkonu právnej služby predstavuje sumu 139,83 €. Ďalej má právny zástupca navrhovateľov nárok aj na náhradu režijného paušálu 8,39 € za dva úkony podľa vyhlášky vykonané v roku 2014. Právny zástupca je zároveň platiteľom dane z pridanej hodnoty, preto sa odmena a náhrady zvyšujú za jeden úkon právnej služby podľa § 18 ods. 3 vyhlášky o daň z pridanej hodnoty v sume 29,64 €.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd priznal celkovú náhradu trov konania v sume 355,72 €, tak ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu (bod 3 výroku nálezu).