III. ÚS 348/2026

Odôvodnenie:

I. Ústavná sťažnosť 1. Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 27. mája 2026 a argumentačne doplnenou v ten istý deň domáha vyslovenia porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom krajského súdu. Namietaný rozsudok žiada zrušiť vo výroku o jej povinnosti nahradiť žalovanej 2 trovy dovolacieho konania a žalovaným 1, 3 a 4 trovy prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho konania a navrhuje priznať jej náhradu trov konania o ústavnej sťažnosti. Sťažovateľka navrhuje aj odklad vykonateľnosti napadnutého výroku rozsudku krajského súdu. V doplnení sťažnostnej argumentácie navrhuje odložiť vykonateľnosť uznesenia okresného súdu o výške náhrady trov konania č. k. 7C/46/2018-702 z 11. mája 2026 vydaného vyššou súdnou úradníčkou. II. Skutkové východiská 2. Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) v poradí prvým rozsudkom z 15. júla 2019 uložil žalovanej 2 (dcéra sťažovateľky) povinnosť zaplatiť sťažovateľke ako žalobkyni 21 300 eur s príslušenstvom z titulu bezdôvodného obohatenia. V prevyšujúcej časti tvorenej sumou 24 700 eur s príslušenstvom proti žalovanej 2 a v celosti proti žalovaným 1, 3 a 4 žalobu zamietol a žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov konania.

4. Proti rozsudku krajského súdu z 2. decembra 2020 v časti, ktorou bol potvrdený rozsudok okresného súdu vo vyhovujúcom výroku, a teda bolo právoplatne rozhodnuté o povinnosti zaplatiť sťažovateľke 21 300 eur s príslušenstvom, podala žalovaná 2 dovolanie.

5. Následne prebiehalo prvoinštančné konanie vo veci samej v nerozhodnutej časti (24 700 eur s príslušenstvom proti žalovanej 2 a náhrada trov konania v celosti) a okresný súd rozsudkom zo 14. februára 2024 uložil žalovanej 2 povinnosť zaplatiť sťažovateľke 14 700 eur s príslušenstvom, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol, sťažovateľke priznal proti žalovanej 2 nárok na náhradu trov konania v rozsahu 56,52 %. Žalovaným 1, 3 a 4 nárok na náhradu trov konania proti sťažovateľke nepriznal na podklade dôvodov hodných osobitného zreteľa v zmysle § 257 CSP (majetkové a príjmové pomery sťažovateľky, jej zdravotný stav); k argumentácii žalovaných o vymožení peňažných prostriedkov od žalovanej 2 uviedol, že k ich vráteniu sa sťažovateľka musela dopracovať náročnou súdnou cestou a následne aj v exekučnom konaní, na čo musela vynaložiť nemalé finančné prostriedky, čím bola neprimerane poškodená na úkor žalovaných.

neidentifikoval. 7. Okresný súd uznesením vyššej súdnej úradníčky z 11. mája 2026 rozhodol tak, že sťažovateľke uložil povinnosť zaplatiť žalovaným 1 – 4 trovy konania vo výške jedných 19 500,58 eur do 15 dní od doručenia tohto uznesenia.

nedošlo. Krajský súd podľa sťažovateľky zároveň porušil zásadu dvojinštančnosti, pretože proti rozhodnutiu krajského súdu o náhrade trov dovolacieho konania neexistuje riadny opravný prostriedok. 9. Vo vzťahu k výroku napadnutého rozsudku o povinnosti nahradiť trovy konania žalovaným 1, 3 a 4 sťažovateľka namieta nedostatočné odôvodnenie záveru krajského súdu o absencii dôvodov hodných osobitného zreteľa podľa § 257 CSP. Osobitne poukazuje na argument krajského súdu, podľa ktorého od žalovanej 2 vymohla žalovanú sumu (21 300 eur s príslušenstvom), preto jej majetkové a sociálne pomery uplatnenie § 257 CSP nemali odôvodňovať.

IV. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti 10. Hoci sťažovateľka v bode 1 návrhu na rozhodnutie vo veci samej označuje ako porušujúci jej základné právo na súdnu ochranu rozsudok krajského súdu ako celok, z dôvodov ústavnej sťažnosti a zo zvyšnej časti sťažnostného petitu zrozumiteľne a bez pochybností vyplýva, že ľudsko-právne výhrady smerujú výlučne proti výrokom rozsudku krajského súdu o jej povinnosti nahradiť trovy konania žalovaným. Rešpektujúc vlastnú povinnosť posudzovať podanie sťažovateľky podľa jeho obsahu [§ 39 ods. 2 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)], ústavný súd za predmet svojho prieskumu ustálil rozsudok krajského súdu len v rozsahu jeho výrokov o náhrade trov konania. 11. Ústavný súd konštatuje, že prvá sťažnostná námietka je svojou podstatou kritikou opätovného rozhodovania krajského súdu o tej istej veci, ktorú tvorila náhrada nákladov dovolacieho konania. Sťažovateľka totiž namieta, že hoci najvyšší súd v skoršom rozsudku sám rozhodol tak, že

12. Ústavný súd už dávnejšie (uznesenie sp. zn. I. ÚS 275/2018 z 15. augusta 2018) judikoval, že rozhodnutie odvolacieho súdu o nároku na náhradu trov konania je potrebné považovať za rozhodnutie preskúmateľné v dovolacom konaní z dôvodov zmätočnosti ako rozhodnutie, ktorým sa konanie končí. Na to nadviazalo zjednocovacie rozhodnutie veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn. 1VObdo/2/2021 z 29. septembra 2021, podľa ktorého rozhodnutím, ktorým sa konanie pred odvolacím súdom o danej otázke končí pre účely posudzovania vád zmätočnosti v zmysle § 420 CSP, je aj rozhodnutie, ktorým odvolací súd rozhodol s konečnou platnosťou o odvolaní proti výroku o náhrade trov konania. 13. Sťažovateľke preto nič nebránilo využiť proti výroku rozsudku krajského súdu týkajúceho sa náhrady trov dovolacieho konania dovolanie podľa § 420 písm. d) CSP, ktoré predstavuje zákonom priznaný prostriedok na ochranu sťažovateľkinho základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy. 14. Ak sťažovateľka namieta porušenie zásady dvojinštančnosti výrokom rozsudku krajského súdu o náhrade trov dovolacieho konania, aj tu ústavný súd považuje za nutné konštatovať, že po obsahovej stránke ide o námietku odňatia procesných práv, keďže prípadné porušenie dvojinštančnosti znamená zbavenie práva na prieskum spochybneného rozhodnutia v druhej inštancii všeobecného súdnictva. Na ten účel sťažovateľka mohla podať dovolanie podľa § 420 písm. f) CSP zakladajúceho prípustnosť a dôvodnosť dovolania proti rozhodnutiu, ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Aj v predmetnom argumentačnom segmente tak sťažovateľka mala k dispozícii prostriedok nápravy slúžiaci ochrane jej základného práva na súdnu ochranu. 15. Sťažovateľka však v ústavnej sťažnosti netvrdí a ani nepreukazuje, že by dovolanie podľa § 420 písm. d) a f) CSP podala. Preto je vo vzťahu k prvému sťažnostnému dôvodu potrebné konštatovať, že jej ústavná sťažnosť je neprípustná podľa § 56 ods. 2 písm. d) v spojení s § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde. 16. Druhou sťažnostnou námietkou sťažovateľka kritizuje, že kým okresný súd v ostatnom rozsudku konštatoval danosť dôvodov hodných osobitného zreteľa podľa § 257 CSP s následkom nepriznania nároku na náhradu trov konania žalovaným 1, 3 a 4, krajský súd identické skutkové východiská právne vyhodnotil presne opačne, a teda so záverom, že nejde o dôvody hodné osobitného zreteľa. Sťažovateľka tak obsahovo kritizuje nedostatočné odôvodnenie záveru krajského súdu o absencii dôvodov hodných osobitného zreteľa podľa § 257 CSP. Vada nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu zakladá podľa rozhodovacej praxe najvyššieho súdu prípustnosť i dôvodnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP. Aj pre prípad druhej sťažnostnej námietky tak sťažovateľka disponovala prostriedkom nápravy prípadného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu, ktorý predstavovalo dovolanie podľa § 420 písm. f) CSP. Keďže dovolanie nepodala, aj v tejto časti je ústavná sťažnosť neprípustná podľa § 56 ods. 2 písm. d) v spojení s § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde.