III. ÚS 349/2015

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. mája 2015 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom a uznesením Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 37 Er 1536/2006 z 5. marca 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“) v časti o zamietnutí námietok a v časti návrhu na odklad exekúcie, ako aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom okresného súdu sp. zn. 37 Er 1536/2006 (ďalej aj „napadnuté konanie“) a jeho uznesením z 5. marca 2015.

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka je v procesnom postavení povinnej v napadnutom exekučnom konaní, ktorého predmetom je zaplatenie sumy 11,18 € s príslušenstvom a trovy exekúcie. Sťažovateľka v prebiehajúcom exekučnom konaní po doručení upovedomenia o začatí exekúcie podala námietky proti exekúcii a trovám exekúcie s odôvodnením, že podpis na doručenke o prevzatí exekučného titulu nie je jej, predmetný exekučný titul jej nikdy nebol doručený, preto nikdy nenadobudol právoplatnosť ani vykonateľnosť. Ďalej tiež v rámci námietok namietala premlčanie práva správcu dane vyrubiť daň, keďže exekučným titulom bol platobný výmer obce, ktorým bola vyrubená daň za nehnuteľnosť.

Okresný súd napadnutým uznesením jej námietky proti exekúcii a návrh na odklad a zastavenie exekúcie zamietol. Exekučný súd zároveň napadnutým uznesením vyhovel námietkam proti predbežným trovám exekúcie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka svojou sťažnosťou namieta porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v napadnutom konaní a jeho uznesením z 5. marca 2015.

Uplatnenie právomocí ústavného súdu je viazané na splnenie viacerých formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20 a § 49 a nasledujúcich zákona o ústavnom súde). V tejto súvislosti už ústavný súd opakovane uviedol, že všeobecné náležitosti návrhu musí spĺňať každý návrh, a to tak náležitosti týkajúce sa formy návrhu, ako aj jeho obsahu. Ústavný súd je potom viazaný návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v napadnutom konaní a jeho uznesením z 5. marca 2015 v petite sťažnosti, ústavný súd konštatuje, že predmetný článok ústavy obsahuje niekoľko základných práv, pričom formulácia petitu, ktorým sťažovateľka navrhuje vyslovenie porušenia základného práva podľa uvedeného článku ústavy aj označeným uznesením (teda nielen postupom) okresného súdu, pôsobí mätúco a skôr indikuje, že sťažovateľka nemala na mysli základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov postupom okresného súdu, ale skôr iné základné právo upravené predmetným článkom ústavy. Naproti tomu sa ústavný súd vychádzajúc z celého obsahu sťažnosti domnieva, že sťažovateľka mala na mysli paradoxne základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Aj táto neurčitosť petitu vo vzťahu k ostatnému obsahu sťažnosti vytvára priestor pre dohady a dedukcie.

Ústavný súd v konštatuje, že sťažnosť, ktorá bola doručená ústavnému súdu, neobsahuje kvalifikované odôvodnenie a je neúplná a nepresná, čo sa týka základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, teda nespĺňa ani podstatnú zákonom predpísanú náležitosť ustanovenú v § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že sťažnosť ako celok pôsobí nedostatočne a neurčito, vytvára priestor pre dohady a dedukcie, čo sa pri uplatnení námietky o porušení základných práv v konaní pred ústavným súdom zásadne neakceptuje (m. m. III. ÚS 26/2012, III. ÚS 241/2013, III. ÚS 244/2014).

Nad rámec odôvodnenia ústavný súd dodáva, že pokiaľ sťažovateľka mala v úmysle domáhať sa vyslovenia porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v napadnutom konaní, povinnosťou sťažovateľky bolo preukázať vyčerpanie do úvahy prichádzajúcich právnych prostriedkov ochrany v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, konkrétne vyčerpanie sťažnosti na prieťahy v napadnutom konaní adresovanej predsedovi okresného súdu podľa § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorú ústavný súd štandardne (napr. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04, III. ÚS 401/2008) považuje za dostupný a účinný prostriedok ochrany jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Z celého obsahu sťažnosti nie je možné zistiť, či tak sťažovateľka urobila, alebo nie. Tento nedostatok sťažnosti neumožňuje ústavnému súdu posúdiť, či je sťažnosť v tejto časti prípustná, teda či sú splnené podmienky na uplatnenie svojej právomoci.

Zároveň ústavný súd konštatuje, že v posudzovanom prípade sťažovateľky neboli ani tvrdené, ani preukázané také dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by mohli viesť k odpusteniu požiadavky na využitie účinného prostriedku nápravy podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd už vyslovil právny názor, podľa ktorého ak Občiansky súdny poriadok vylučuje u bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovými súdmi, bolo by proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavného súdnictva (IV. ÚS 431/2012). Aj preto ústavný súd v prípadoch, keď sťažnosť smeruje proti rozhodnutiu orgánu verejnej moci, v ktorom ide zjavne o bagateľnú sumu, poskytuje ústavnoprávnu ochranu sťažovateľom len v celkom výnimočných prípadoch, ak sťažnosť signalizuje, že došlo k zásahu do základných práv alebo slobôd v mimoriadne závažnom rozsahu [intenzite (IV. ÚS 414/2010, IV. ÚS 79/2011, IV. ÚS 251/2011)]. Vo veci sťažovateľky o takýto výnimočný prípad podľa názoru ústavného súdu celkom zjavne nejde. Okresný súd sa v pomerne rozsiahlom odôvodnení svojho napadnutého uznesenia prima facie zaoberal námietkami sťažovateľky a reagoval na ne.

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

Vychádzajúc zo skutočnosti, že sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala ústavnej ochrany v spore o sumu, ktorá je zjavne bagateľná, ústavný súd konštatuje, že vo veci sťažovateľky by podľa jeho doterajšej judikatúry neboli splnené podmienky na poskytnutie ústnej ochrany, a preto sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie svojich označených základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy postupom a výrokom napadnutého uznesenia o zamietnutí jej námietok, ako aj výrokom, ktorým okresný súd zamietol návrh na odklad exekúcie, bolo možné tiež odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.