III. ÚS 354/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 354/2015­8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. júla 2015 predbežne prerokoval sťažnosť Rímskokatolíckej cirkvi Sídelná kapitula Nitra, Hradné námestie 7, Nitra, zastúpenej advokátskou kanceláriou Petruška & partners s. r. o., Kupecká 18, Nitra, v mene ktorej koná konateľ advokát JUDr. Svorad Petruška, vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. 25 Co 347/2012­192 z 29. januára 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Rímskokatolíckej cirkvi Sídelnej kapituly Nitra odmieta ako oneskorene podanú.

Sťažovateľka tvrdí, že týmto rozhodnutím druhostupňového súdu boli porušené jej základné práva zaručené v čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a právo zaručené v čl. 1 dodatkového protokolu, keď jej „ako úspešnému účastníkovi nebola priznaná správna výška náhrady trov konania podľa § 10 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov“. Sťažovateľka sa nestotožňuje s názorom krajského súdu, že «v danom prípade je potrebné aplikovať ust. § 11 ods. 1 písm. a) Vyhlášky č. 655/2004 Z. z., „Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby jej jedna trinástina výpočtového základu, ak nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami.“» Je presvedčená, že o trovách konania „malo byť správne rozhodnuté podľa § 10 ods. 2 Vyhlášky č. 655/2004 Z. z., nakoľko v predmetnom konaní bolo možné vyjadriť hodnotu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Nie je pravdou, že v danom prípade nebolo možné predmet právneho sporu oceniť peniazmi. V prípade žaloby o určenie, že žalovaný nie je vlastníkom nehnuteľností je bez najmenších pochybností potrebné pri výpočte náhrady trov konania vychádzať z hodnoty tejto nehnuteľnosti... explicitná úprava § 9 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. vylučuje použitie § 11 ods. 1 písm. a) cit. Vyhlášky.“. Na podporu svojich tvrdení sťažovateľka poukázala na judikatúru všeobecných súdov (rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 20 Co 169/2011 z 13. novembra 2012,

uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 M Cdo 17/2010 z 15. apríla 2011), ústavného súdu (nález sp. zn. I. ÚS 119/2012 zo 16. mája 2012), ako aj Ústavného súdu Českej republiky (nález sp. zn. II. ÚS 538/2010 z 24. marca 2011). Sťažovateľka „absolútne“ nesúhlasí „s tvrdením porušovateľa, že určenie vlastníckeho práva v prospech žalobcu nebolo žalované, a preto nemožno predmet právneho sporu oceniť peniazmi z hľadiska tarifnej odmeny. Je bezpochybné, že predmetom sporu bolo určenie, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, preto v tejto súvislosti je treba vychádzať z § 9 ods. 1 v spojení s § 10 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z., keďže v danej veci išlo o predmet konania, ktorý je oceniteľný v peniazoch. Preto ak ide o konanie o návrhu na určenie vlastníctva k nehnuteľnosti, sú predmetom konania, t. j. tým, čoho sa účastník pri procesnej ochrane svojho subjektívneho práva (oprávneného záujmu) domáha, skutočnosti, za ktorých sa zakladá ochrana vlastníckeho práva vrátane jeho predmetu, ktorý tvorí oceniteľnú hmotnú vec.“.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd pripomína, že jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Sťažnosť smeruje proti rozsudku krajského súdu č. k. 25 Co 347/2012­192 z 29. januára 2014. Podľa zistenia ústavného súdu napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nadobudol právoplatnosť 19. augusta 2014. Sťažnosť sťažovateľky bola ústavnému súdu doručená 18. júna 2015. Na prvý pohľad je teda zrejmé, že sťažnosť bola doručená ústavnému súdu v značnom časovom odstupe po uplynutí ustanovenej dvojmesačnej lehoty od právoplatnosti rozsudku krajského súdu, teda oneskorene. Z tohto dôvodu ju bolo potrebné odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako oneskorene podanú.