III. ÚS 354/2026

1. Uznesením Okresného súdu Michalovce č. k. 10C/21/2012-739 z 27. februára 2026 b o l o p o r u š e n é bolo porušené základné právo sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a ich právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Okresného súdu Michalovce č. k. 10C/21/2012-739 z 27. februára 2026 z r u š u j e a v e c m u v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Okresný súd Michalovce j e p o v i n n ý nahradiť sťažovateľom trovy konania 1 014,41 eur a tieto zaplatiť ich advokátovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .

Odôvodnenie:

I. 1. Sťažovatelia sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 25. mája 2026 domáhajú vyslovenia porušenia základných práv vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“) a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práv na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dodatkový protokol“) uznesením o výške náhrady trov konania v civilnom spore podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

III. 5. Sťažovatelia porušenie ústavných práv identifikujú v nedostatočnom odôvodnení uznesenia. Zdôrazňujú nesprávnosť priznanej náhrady. Tvrdia, že okresný súd sa nevyrovnal s ich argumentmi v sťažnosti proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka. Opakujú a prehlbujú argumentáciu o tom, že ZSTO mala byť určená nie podľa § 10 ods. 2, ale podľa § 11 ods. 1 písm. c) vyhlášky. Poukazujú aj na rozhodnutie ústavného súdu (PLz. ÚS 2/2025). Sťažovatelia namietajú, že nový žalobca do konania vstúpil až v roku 2022 s novým žalobným návrhom a druhým advokátom, no okresný súd to zamlčal a priznal mu náhradu trov konania aj pôvodného žalobcu. Napokon opakujú argumentáciu voči úkonom právnej služby, tak ako ju uviedli v sťažnosti proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka. 6. Okresný súd k ústavnej sťažnosti uviedol, že jeho uznesenie je dostatočne odôvodnené. K určeniu ZSTO uviedol, že do smrti pôvodného žalobcu šlo o neplatnosť kúpnej zmluvy, teda o určenie jeho vlastníckeho práva. S použitím § 11 ods. 1 písm. c) vyhlášky sa nestotožňuje, pretože to sleduje ochranu obydlia spotrebiteľov a sťažovatelia v rodinnom dome nebývajú. Po zmene žaloby sa konalo o určenie predmetu dedičstva, čo znamenalo určenie, že pôvodný žalobca bol ku dňu smrti vlastníkom. Pri tejto fáze už okresný súd s ohľadom na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 2/2025 uviedol, že v konaniach o určenie predmetu dedičstva sa pri rozhodovaní o výške trov konania má aplikovať § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky. K námietke, že žalobcovi boli priznané aj trovy pôvodného žalobcu, okresný súd uviedol, že náhrada trov sa nepriznáva advokátovi, ale strane sporu, právny nástupca podľa § 65 ods. 1 Civilného sporového poriadku prijíma stav konania ku dňu zániku subjektivity predchodcu a trovy vzniknuté predchodcovi patria k trovám konania jeho právneho nástupcu. 7. Žalobca (v konaní o ústavnej sťažnosti zúčastnená osoba) navrhol ústavnej sťažnosti nevyhovieť. Zdôraznil zdržanlivý prístup ústavného súdu k rozhodovaniu o trovách konania a to, že okresný súd správne vychádzal z § 10 ods. 2 vyhlášky, keďže predmetom konania bola nehnuteľnosť, resp. spoluvlastnícky podiel k nej, ktorý je oceniteľný peniazmi. Zjednocujúce stanovisko (PLz. ÚS 2/2025) nepovažuje za použiteľné, pretože pôvodný žalobca bol stranou spornej kúpnej zmluvy. K námietkam účelnosti úkonov uviedol, že ako právny nástupca pôvodného žalobcu vstúpil do jeho procesných práv vrátane práva na náhradu trov konania.

9. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia má podať jasné a zrozumiteľné odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania.

10. Namietané uznesenie okresného súdu nedáva jasné odpovede na právne relevantné otázky, ktoré nastolili sťažovatelia sťažnosťou proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka a o ktoré boli rozhodujúce pre určenie výšky náhrady trov konania žalobcu. Sťažovatelia v sťažnosti proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka namietli, že ZSTO nemala byť určená podľa § 10 ods. 2, ale podľa § 11 ods. 1 písm. c) vyhlášky. Pritom podľa okresným súdom použitého ustanovenia sa ZSTO určí z ceny veci, ktorej sa právna služba týka, a za cenu práva sa považuje aj hodnota veci, o ktorej vlastníctvo sa vedie spor, no podľa sťažovateľmi uprednostňovaného ustanovenia ZSTO predstavuje 1/13 výpočtového základu, ak je klientom fyzická osoba a predmet konania sa týka nehnuteľnosti, ktorá je určená na bývanie alebo slúži jej na bývanie. Na túto otázku okresný súd odpovedal strohým poukazom na tri staršie rozhodnutia ústavného súdu bez toho, aby zvýraznil ich obsah a akýmkoľvek spôsobom sa pokúsil vyrovnať s argumentáciou sťažovateľov o tom, že v ich veci sa má použiť osobitný § 11 ods. 1 písm. c) vyhlášky.

11. To isté možno konštatovať i vo vzťahu k námietkam sťažovateľov proti jednotlivým úkonom právnej služby, ktoré mali byť žalobcovi poskytnuté jeho advokátom. Sťažovatelia adresnou argumentáciou namietli poskytnutie náhrady za viaceré úkony právnej služby. S týmto námietkami sa okresný súd v odôvodnení namietaného uznesenia vyrovnal strohým príklonom k vyjadreniu žalobcu (tu súd poukazuje na podrobné zdôvodnenie prevedenia a vykonania úkonov právnym zástupcom žalobcu, s ktorým sa plne stotožnil) s tým, že tieto úkony „plne zodpovedajú ich vykonaniu ako aj účelnosti a dôvodnosti“. Takéto súhrnné vyrovnanie sa s adresnými a konkrétnymi námietkami sťažovateľov nezodpovedá požiadavke riadneho odôvodnenia súdneho

12. Preto bolo ústavnej sťažnosti z dôvodu porušenia ústavných práv na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vyhovené s tým, že uznesenie okresného súdu sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie. Vo vzťahu k ústavným právam vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy (ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu) nebolo ústavnej sťažnosti vyhovené, keďže zrušenie uznesenia obnovuje priestor na nové posúdenie veci okresným súdom.

13. Zistené porušenie ústavných práv sťažovateľov odôvodňuje, aby im okresný súd podľa § 73 ods. 3 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“) nahradil trovy konania, ktoré im vznikli zastúpením advokátom. Ich výška 1 014,41 eur bola určená podľa vyhlášky za dva úkony právnej služby v roku 2026 (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie ústavnej sťažnosti 2 x 396,50 eur) s náhradou podľa § 16 ods. 3 vyhlášky (2 x 15,86 eur) zvýšené o daň z pridanej hodnoty, pretože advokát sťažovateľov je platiteľom dane z pridanej hodnoty. Nebol dôvod zvýšiť základnú sadzbu tarifnej odmeny podľa § 13 ods. 2 vyhlášky, pretože ústavná sťažnosť je zo strany sťažovateľov odôvodnená zhodnou argumentáciou. Preto nie je dôvod rozlišovať, či bola právna služba poskytnutá jednému alebo viacerým sťažovateľom (III. ÚS 206/2025). Sťažovateľom poskytnuté právne služby nevyžadovali osobitný prístup. To osobitne platí v konaní o ústavnej sťažnosti, ktorej nebolo v celom rozsahu vyhovené a v ktorom možno náhradu trov konania priznať len v odôvodnených prípadoch.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2026

Robert Šorl predseda senátu