III. ÚS 358/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 358/2015­22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. júla 2015 predbežne prerokoval sťažnosť INFOSPOT, informačné a spotrebiteľské centrum, občianske združenie, Peterská 22, Bratislava, zastúpeného advokátom JUDr. Jánom Drgoncom, DrSc., Peterská 22, Bratislava, pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s prvou vetou čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Cbs 33/2004 a takto

rozhodol:

Sťažnosť INFOSPOT, informačné a spotrebiteľské centrum, občianske združenie o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

Odôvodnenie:

Zo sťažnosti vyplýva, že: «Žalobca je občianskym združením založeným na ochranu spotrebiteľa a uplatňovanie práv spotrebiteľa. Žalobca uplatňuje právo na ochranu spotrebiteľov pred nekalosúťažným správaním podnikateľského subjektu, ktorý v obchodnej sieti klamal (klame) spotrebiteľov tak, že na cenovkách vystavených na pultoch s tovarom uvádza nižšie ceny, ako sú ceny, ktoré následne za ten istý tovar účtuje spotrebiteľom pri pokladniciach. Tento spor sa začal na návrh sťažovateľa ako žalobcu doručený Krajskému súdu v Bratislave ako vecne a miestne príslušnému súdu dňa 12. marca 2001. Krajský súd v Bratislave po troch rokoch a dvoch mesiacoch od podania žaloby uznesením sp. zn. 9 Cbs 33/04­55 zo dňa 12.5.2004 vyhovel žalobcovmu návrhu na nariadenie predbežného opatrenia. Žalovaný proti predbežnému opatreniu nepodal odvolanie. Krajský súd v Bratislave rozsudkom sp. zn. 9 Cbs 33/04­508 žalobu zamietol dňa 26.5.2005. Žalobca sa proti rozsudku odvolal pomocou rozsiahlej právnej argumentácie v rozsahu 23 strán textu vo formáte A4. Najvyšší súd SR zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave uznesením 6 Obo 364/2005 dňa 19. apríla 2007 a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

685 zrušil uznesenie 9 Cbs 33/04 613, ktorým v rozpore so zákonom č. 71/1992 Zb. osudných poplatkoch v znení neskorších predpisov zaviazal žalobcu na zaplatenie súdneho poplatku za podané odvolanie v sume 10.000 Sk. Uznesenie krajského súdu 9 Cbs 33/04 685 žalobca napadol odvolaním pre zmätočnosť – krajský súd neurčil povinnému subjektu lehotu na splnenie súdom uloženej povinnosti, pričom povinnosť vrátiť súdny poplatok určil vecne a miestne nepríslušnému Daňovému úradu Bratislava I namiesto vecne a miestne príslušného Daňového úradu Bratislava II. Z dôvodu podaného odvolania a predloženia veci Najvyššiemu súdu SR Krajský súd v Bratislave zrušil ústne pojednávanie určené na deň 14.10.2010. Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 10. novembra 2010 zmenil uznesenie Krajského súdu v Bratislave 9 Cbs 33/04 685 v prospech sťažovateľovho návrhu. Krajský súd v Bratislave tretí raz zamietol žalobu rozsudkom 9 Cbs 33/2004

Krajský súd v Bratislave tentoraz žalobe v podstatnej časti návrhu vyhovel. Proti rozsudku podal odvolanie žalovaný z dôvodu procesných chýb, ktorých sa dopustil súd na ujmu jeho základného práva na súdnu ochranu. Najvyšší súd SR odvolaniu vyhovel uznesením 5 Obo 7/2012 dňa 27.2.2014.

pojednávanie nariadil na deň 9.7.2014. Obe ústne pojednávania uskutočnil. Na ústnom pojednávaní konanom dňa 28. mája 2014 súd otvoril otázku právne relevantnej intenzity nekalosúťažného správania žalovaného z hľadiska toho, či ide o správanie, aké možno podľa zákona kvalifikovať ako dostatočne relevantné pre vznik zodpovednosti žalovaného za porušenie práva na ochranu pred nekalou súťažou, alebo či správanie žalovaného, aj ak je protiprávne, nemá takú mieru závažnosti, aby žalovaný mohol dôvodne znášať právnu zodpovednosť. Vznik polemiky medzi účastníkmi konania o tejto otázke preukazuje Zápisnica o pojednávaní, najmä s. 4.

. . Išlo o nové otázky, ktoré vznikli v spore v fáze konania, ktoré vo veci 9 Cbs 33/2004 viedol Krajský súd v Bratislave po tom, čo mu najvyšší súd vrátil vec na ďalšie konanie uznesením 5 Obo 7/2012.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Cbs 33/2004 porušil jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy, aby mu prikázal vo veci konať bez zbytočných prieťahov a zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie v sume 12 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia v sume 340,88 €.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06). Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala verejne bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola... v primeranej lehote prejednaná... súdom.

Z ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. III. ÚS 20/00, II. ÚS 12/01, IV. ÚS 37/02, III. ÚS 172/05) vyplýva, že základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa v konaní pred ústavným súdom poskytuje ochrana len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva označenými orgánmi verejnej moci ešte trvalo. Ak v čase, keď bola sťažnosť doručená ústavnému súdu, už k porušovaniu označeného základného práva nedochádzalo, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) ako zjavne neopodstatnenú. Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je totiž odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci.

Z uvedeného teda vyplýva, že krajský súd už v sťažovateľovej veci nekoná, keďže 8 dní pred doručením sťažnosti ústavnému súdu krajský súd spis predložil najvyššiemu súdu na rozhodnutie o podaných odvolaniach. V súčasnosti teda prebieha na najvyššom súde odvolacie konanie, pričom z jeho priebehu sa javí, že krajský súd podľa § 209 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku realizoval všetky predpísané úkony súvisiace s podaním odvolaní proti jeho rozsudku. Ďalší postup ani úkony vo veci už krajský súd vykonávať nemôže a preto je potrebné vec posudzovať so zreteľom na čl. 2 ods. 2 ústavy ako na takú, v ktorej ústavná úloha krajského súdu pri odstraňovaní právnej neistoty sťažovateľa skončila rozhodnutím vo veci samej za predpokladu, že toto rozhodnutie bude napokon konečným. Je teda zrejmé, že krajský súd už v čase doručenia sťažnosti na ústavnom súde (16. októbra 2014) nemohol žiadnym ústavne relevantným spôsobom priebeh konania ovplyvniť. V čase, keď bola sťažnosť ústavnému súdu doručená, už k prieťahom, resp. nečinnosti, ako to tvrdí sťažovateľ, v konaní pred krajským súdom vedenom pod sp. zn. 9 Cbs 33/2004 nedochádzalo. Preto je potrebné považovať sťažnosť, ktorou sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, za zjavne neopodstatnenú (napr. II. ÚS 275/06, IV. ÚS 119/2011, III. ÚS 153/2013), čo bolo dôvodom jej odmietnutia podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.