III. ÚS 360/2015

Sťažnosť obchodnej spoločnosti ST OMEGA s. r. o. v reštrukturalizácii o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. novembra 2014 doručená sťažnosť obchodnej ST OMEGA s. r. o. v reštrukturalizácii, Námestie gen. Štefánika 3, Stará Ľubovňa (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Sžf 64/2013 z 30. júla 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Sťažovateľka v sťažnosti opakovane uvádza argumenty vznesené už v konaniach pred správnym orgánom a všeobecnými súdmi týkajúce sa jednak nulity rozhodnutia správcu dane, ktoré „bolo vydané niekým neexistujúcim“, nemajúcim „ani zákonom delegovanú kompetenciu na konanie a rozhodovanie, a teda i vystupovanie ako verejný orgán“, ako aj nezákonnosti prerušenia daňovej kontroly. Tvrdí, že v daňovom konaní jednoznačne preukázala odovzdanie tovaru prepravcovi, a tým aj splnenie podmienok na oslobodenie od dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) a že správca dane nemal žiaden dôvod vykonávať dokazovanie dožiadaním do Maďarskej republiky. Podľa názoru sťažovateľky je zjavné, že správca dane „nekoncentrovanosťou, nekoordináciou a nesystémovosťou vykonávania dokazovania“ spôsobuje prieťahy v konaní, pričom odďaľovaním výplaty nadmerného odpočtu DPH porušuje aj jej právo pokojne užívať majetok vyplývajúce z čl. 20 ústavy a právo podnikať vyplývajúce z čl. 35 ústavy. Najvyššiemu súdu navyše vytýka, že „ústavne neakceptovateľným spôsobom formalisticky redukoval rozsah súdneho prieskumu zákonnosti rozhodnutia žalovaného mimo jeho zákonných hraníc a relevantné právne normy daňového práva hmotného a procesného aplikoval tak, že tým poprel ich zmysel a účel. Tým nenaplnil svoju ústavnú povinnosť poskytnúť sťažovateľke svojim rozhodnutím súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy) a spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru), čoho sa sťažovateľka odvolaním domáhala v dôsledku zjavného zlyhania prvostupňového správneho súdu ako aj daňových orgánov.“. V závere sťažnosti sťažovateľka vyjadruje nesúhlas s tým, že hoci najvyšší súd uznal, že „krajský súd sa... v rámci odôvodnenia napadnutého uznesenia nedostatočne vysporiadal s dôvodmi, pre ktoré konanie zastavil, keď svoje rozhodnutie o zastavení konania odôvodnil a rozobral len z pohľadu otázky procesného charakteru napadnutého správneho rozhodnutia...“, tento nedostatok napokon vyhodnotil ako taký, ktorý „nemá... za následok nezákonnosť napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa v jeho výroku“.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup orgánu verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namieta, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval označené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (napr. II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 288/05, II. ÚS 298/06).

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základných práv sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžf 64/2013 z 30. júla 2014, ktorým potvrdil uznesenie krajského súdu sp. zn. 4 S 7/2013 z 11. apríla 2013 o zastavení konania o žalobe sťažovateľky, ktorou sa domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu o prerušení daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu DPH. Závery najvyššieho súdu považuje sťažovateľka za nedostatočné a nepreskúmateľné, pričom tomuto súdu vytýka, že na jej prípad neaplikoval relevantné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku a daňového poriadku a že rozhodnutie správneho orgánu nepreskúmal z hľadiska možného zásahu do ňou označených základných práv alebo slobôd, ktorých porušenie namieta.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02, III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktoré by popreli zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia okrem iného uviedol: „Otázkou posudzovania charakteru rozhodnutia správneho orgánu sa viackrát už zaoberal vo svojej judikatúre aj Najvyšší súd SR. V danej súvislosti senát odvolacieho súdu dáva do pozornosti názor Najvyššieho súdu SR vyslovený v uznesení z 25. júna 2009 sp. zn. 4 Sžso/30/2009 publikovaného pod č. 51/2009 Zbierky stanovísk Najvyššieho súdu SR

. . odvolací súd skúmal nielen formálne znaky (povahu) rozhodnutia predloženého k súdnemu prieskumu, ale tak isto aj či sa toto rozhodnutie svojim obsahom nedotýka niektorého z namietaných základných práv alebo slobôd žalobcu. Zo skutkových okolností danej veci je zrejmé, žalobca v žalobe i v odvolaní namietal, že žalovaný správny orgán napadnutým rozhodnutím zasahuje, resp. dotýka sa základného práva účastníka konania – žalobcu, a to práva ustanoveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom, prerušením daňovej kontroly pri vrátení nadmerného odpočtu, tvrdiac, že prerušením dochádza k oddialeniu vrátenia nadmerného odpočtu DPH v lehotách stanovených v § 79 ods. 1, 2, 5, 6 zákona č. 222/2004 Z. z., v dôsledku čoho žalovaný zasiahol do vlastníckych práv daňového subjektu – žalobcu tým, že nemôže disponovať prostriedkami nadmerného odpočtu, ktoré mu správca dane zadržuje a odďaľuje jeho vyplatenie, zaručené v článku 20

. . Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal, že v súvislosti s postupom krajského súdu a jeho rozhodovaním došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, 2 Ústavy SR, odvolací súd sa nemohol stotožniť ani s uvedeným tvrdením, pretože zákonným postupom súdu nemôže dôjsť k zásahu do základného práva na súdnu v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v zmysle, ktorého každý sa môže domáhať postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Slovenskej republiky a Listinou základných práv a slobôd, ktoré namietal v žalobe a v odvolaní. Vzhľadom k uvedenému odvolací súd dospel k záveru, že prvostupňový súd nepochybil, keď konanie v súlade s ustanovením § 250d ods. 3 O. s. p. zastavil, keďže v danom konaní neexistuje spôsobilý predmet súdneho prieskumu v zmysle § 248 písm. a) O. s. p. Odvolací súd súhlasí s tvrdením žalobcu, že krajský súd sa v zmysle čl. 46 ods. 2 Ústavy SR v rámci odôvodnenia napadnutého uznesenia nedostatočne vysporiadal s dôvodmi, pre ktoré konanie zastavil, keď svoje rozhodnutie o zastavení konania odôvodnil a rozobral len z pohľadu otázky procesného charakteru napadnutého správneho rozhodnutia v súlade s ust. § 248 písm. a) O. s. p. a z odôvodnenia prvostupňového súdneho rozhodnutia nevyplýva posúdenie správneho rozhodnutia aj z pohľadu jeho prípadného zásahu do základných práv žalobcu namietaných v žalobe.

Z obsahu napadnutého uznesenia sa ústavný súd presvedčil, že najvyšší súd postupoval v medziach svojej právomoci, pričom príslušné zákonné ustanovenia podstatné pre posúdenie danej veci interpretoval a aplikoval v súlade s obsahom práva účastníka konania na spravodlivý súdny proces. Odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu jednoznačne vyvracia presvedčenie sťažovateľky, že rozhodnutie správneho orgánu nebolo preskúmané z hľadiska možného zásahu do ňou označených základných práv alebo slobôd, pretože tento nedostatok rozhodnutia krajského súdu odstránil najvyšší súd, ktorý pri tom vychádzal z relevantnej judikatúry ústavného súdu. Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd sa odvolacími námietkami sťažovateľky zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti prerokúvaného prípadu, jeho závery vychádzajú z konkrétnych faktov, sú dostatočne odôvodnené, logické a legitímne, a preto z ústavnoprávneho hľadiska nie je žiaden dôvod na ich spochybnenie.

Okrem toho ústavný súd zo svojej rozhodovacej činnosti zistil, že už uznesením sp. zn. IV. ÚS 116/2013 z 28. februára 2013 odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti obsahovo podobnú sťažnosť sťažovateľky (pred reštrukturalizáciou, pozn.), ktorou namietala porušenie svojich základných práv a slobôd postupom a rozhodnutím krajského súdu vydaným v konaní o jej žalobe, ktorou sa domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu o prerušení daňovej kontroly za iné časové obdobie roka 2011. Keďže v tomto uznesení ústavný súd preskúmaním napadnutého postupu a rozhodnutia krajského súdu vyvrátil argumenty sťažovateľky týkajúce sa nulity rozhodnutia správcu dane, nezákonnosti prerušenia daňovej kontroly, nezákonnosti dokazovania v daňovom konaní a iné, nepovažoval za účelné pri rozhodovaní o ďalšej sťažnosti sťažovateľky závery, ku ktorým dospel, duplicitne citovať a v podrobnostiach na ne odkazuje.