III. ÚS 361/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 361/2015­71

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. júla 2015 predbežne prerokoval sťažnosť , ktorou namieta porušenie svojich základných práv zaručených čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 12 ods. 1, 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, práv zaručených čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 17 Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj čl. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práv podľa čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie a čl. 54 Charty základných práv Európskej únie postupom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 43/2009, upovedomením predsedníčky Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom o vybavení sťažnosti sp. zn. Spr. 2016/14 z 24. júla 2014 a upovedomením predsedníčky Krajského súdu v Trenčíne o vybavení sťažnosti sp. zn. Spr 2090/14 zo 7. októbra 2014, a takto

rozhodol:

Sťažnosť odmieta.

Nosným dôvodom sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa s postupom okresného súdu v napadnutom konaní po vydaní čiastočného rozsudku okresného súdu č. k. 4 C 43/2009­180 z 21. júla 2009, ktorým okresný súd zamietol návrh na určenie, že kúpna zmluva uzavretá 24. mája 2000 medzi Slovenským pozemkovým fondom a nadobúdateľom a o prevode nehnuteľnosti je neplatná, návrh na určenie, že odporcovia v 1. a 2. rade sú neoprávnenými držiteľmi parc. č. 4657/2, k. ú. Krajné, ako aj návrh voči odporcom vo 4. a v 5. rade. Vo svojej argumentácii sťažovateľ napáda postup (procesné úkony) sudkyne okresného súdu, ktorej bola jeho vec pridelená na konanie (napríklad nariadenie ohliadky, nariadenie pojednávania), z dôvodu, že táto vec «sa ako celok vydaním rozhodnutia vo veci primárneho návrhu stala vecou „res iudiacata“, a to z dôvodu, že tento primárny návrh... bol prejudiciálny voči ostatným návrhom... a odpadol tak právny dôvod prejednávania a rozhodovania o týchto ďalších návrhoch». Z tohto dôvodu zostalo podľa názoru sťažovateľa okresnému súdu rozhodnúť len o trovách konania a o vrátení súdnych poplatkov. Sťažovateľ taktiež namieta, že procesné úkony realizované okresným súdom po vydaní čiastočného rozsudku vedú k porušeniu jeho práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Porušenie práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy zase dáva do spojitosti s úhradou súdnych poplatkov „bez právneho dôvodu“ a vznikom škody „v dôsledku protizákonného a protiústavného postupu“ a porušenie čl. 12 ústavy sťažovateľ vidí vo výkone právomoci konajúcej sudkyne okresného súdu „spôsobom odporujúcim zákonu s úmyslom zabezpečenia neoprávneného majetkového prospechu štátu ako aj odporcom“. V rámci svojej argumentácie sťažovateľ opisuje priebeh napadnutého konania, a to procesné úkony vykonané okresným súdom, ako aj obsah podaní doručených sťažovateľom vo veci samej a vyslovuje podozrenie z manipulácie súdneho konania sudkyňou okresného súdu a v tejto súvislosti i s naplnením znakov v sťažnosti označených trestných činov.

V záveroch svojej sťažnosti sťažovateľ ústavný súd žiada, aby vo svojom rozhodnutí vyslovil, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 43/2009, upovedomením predsedníčky okresného súdu a upovedomením predsedníčky krajského súdu boli porušené jeho základné práva zaručené čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 12 ods. 1, 2 a 4 ústavy, práva zaručené čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 17 dohovorom a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj čl. 1 dohovoru, práva zaručené čl. 17 a čl. 47 charty a čl. 54 charty. Nadväzne na to žiada zrušiť uznesenie okresného súdu sp. zn. „4P/57/2011“ z 26. marca 2012, uznesenie okresného súdu č. k. 4 C 43/2009­711 z 9. júla 2012 a uznesenie okresného súdu sp. zn. 4 C 43/2009 z 5. novembra 2014 a vrátiť vec okresnému súdu na ďalšie konanie. Zároveň žiada priznať finančné zadosťučinenie v sume 1 000 €.

Napokon sťažovateľ žiada aj vydanie predbežného opatrenia, ktorým by ústavný súd nariadil okresnému súdu zdržať sa ďalšieho postupu v napadnutom konaní podľa uznesenia okresného súdu sp. zn. 4 C 43/2009 z 5. novembra 2014, ktorým okresný súd nariadil pojednávanie s výnimkou rozhodnutia o trovách konania a o návrhu na vrátenie súdnych poplatkov.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 50 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať, ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili, ďalej označenie právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým sa základné práva alebo slobody porušili, a tiež označenie toho, proti komu návrh smeruje. V prvom rade považuje ústavný súd za nevyhnutné vyjadriť sa k nedostatku právneho zastúpenia a argumentácii sťažovateľa o protiústavnosti § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyžadujúceho pripojenie splnomocnenie na zastupovanie sťažovateľa advokátom k návrhu na začatie konania. Hoci posudzovanie ústavnosti právnych predpisov patrí do právomoci ústavného súdu, táto právomoc sa však realizuje v inom konaní, ako je konanie o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb podľa čl. 127 ústavy a môže sa začať len na návrh aktívne legitimovaných subjektov uvedených v čl. 130 ods. 1 ústavy. Ústavný súd preto konštatuje, že prezumpcia ústavnosti právnych predpisov platí, aj pokiaľ ide o § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Argumentácia sťažovateľa v 1. rade, ktorou sa snaží dosiahnuť prerokovanie sťažnosti ústavným súdom bez toho, aby bol v konaní právne zastúpený v súlade s § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde, nie je podľa názoru ústavného súdu spôsobilá odôvodniť procesný postup, ktorý by sa odchyľoval od uvedenej judikatúry ústavného súdu a ESĽP. Povinné právne zastúpenie sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom je ustanovené zákonom o ústavnom súde, ktorý upravuje podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov a bol vydaný na základe čl. 140 ústavy. Ústava v čl. 46 ods. 4 priamo odkazuje na zákonnú úpravu podmienok a podrobností realizácie základného práva na súdnu ochranu, pričom uvedeného základného práva sa možno domáhať len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú (čl. 51 ods. 1 ústavy). Viazanosť sudcov ústavného súdu ústavou a ústavnými zákonmi pri svojom rozhodovaní v zmysle § 14 ods. 1 zákona o ústavnom súde neznamená, že sa pri prerokúvaní vecí nemá ústavný súd riadiť procedurálnymi pravidlami ustanovenými zákonom vydaným podľa čl. 140 ústavy. Zakotvenie povinného právneho zastúpenia v určitom druhu súdneho konania (vrátane konania vedeného pred ústavným súdom) nemá žiadnu vecnú súvislosť s obsahom sťažovateľom označených článkov ústavy a dohovoru. Napokon povinné právne zastúpenie ustanovené pre sťažovateľa zákonom o ústavnom súde mu nebráni vyjadriť svoj názor na okolnosti prípadu a na ich podporu formulovať vlastnú právnu argumentáciu.

Nadväzne na uvedené ústavný súd poznamenáva, že uplatnenie právomocí ústavného súdu je viazané na splnenie viacerých formálnych aj obsahových náležitostí sťažnosti. Až na zákonom presne definované výnimky je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania, pričom viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovatelia domáhajú. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ v petite svojej sťažnosti domáha. Petit musí byť vymedzený presne, určito a zrozumiteľne (v súlade s čl. 127 ústavy a § 56 zákona o ústavnom súde), teda takým spôsobom, aby mohol byť východiskom pre rozhodnutie ústavného súdu v uvedenej veci (III. ÚS 78/02, III. ÚS 17/03, IV. ÚS 138/08).

Keďže sťažnosť v predloženej podobe nespĺňala náležitosti, ktoré pre uplatnenie právomoci ústavného súdu ustanovuje ústava a zákon o ústavnom súde, ústavný súd sťažnosť, ktorou boli namietané porušenia označených článkov ústavy, dohovoru, dodatkového protokolu a charty postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 43/2009, upovedomením predsedníčky okresného súdu o vybavení sťažnosti sp. zn. Spr. 2016/14 z 24. júla 2014 a upovedomením predsedníčky krajského súdu o vybavení sťažnosti sp. zn. Spr 2090/14 zo 7. októbra 2014, podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

S prihliadnutím na uvedené, ako aj na jednoznačnosť argumentácie sťažovateľa o odmietaní svojho právneho zastúpenia advokátom považoval ústavný súd za nadbytočné sťažovateľa vyzývať na odstránenie nedostatkov náležitostí jeho sťažnosti vrátane nedostatku kvalifikovaného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom. Preto bolo už na jej predbežnom prerokovaní rozhodnuté tak, ako vyplýva z výroku tohto uznesenia.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. júla 2015