III. ÚS 365/08

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. augusta 2008 (po doplnení 29. septembra 2008 a 16. októbra 2008) doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou Advokátska kancelária, , vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Obvodného pozemkového úradu v Dunajskej Strede (ďalej len „pozemkový úrad“) a jeho rozhodnutím č. k. D/2007/00344-3 z 11. januára 2007, postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) a jeho rozsudkom č. k. 32 Sp 7/2007-19 2007200054 zo 16. mája 2007 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Sžo 120/2007 z 27. mája 2008.

Poručiteľka bola počas vojny v zahraničí a umrela 07. 07. 1945 v Rakúsku. V Rakúsku neboli predmetom dedičstva pozemky na území býv. ČSSR. Navrhovateľka v čase neslobody nemala možnosť vycestovať na dedičské konanie, o prebehnutí dedičského konania a speňažení dedičstva sa dozvedela len po niekoľkých rokoch. Pozemky poručiteľky boli skonfiškované v čase totalitného režimu a preto nemohli byť prejednané ani na území bývalej ČSSR. Navrhovateľka sa neskôr pokúsila v dedičskom konaní prejednať znovu objavené dedičstvo, avšak notársky úrad v Šamoríne vydal len úradný záznam č. 10 d/704/2008 Dnot 22/2008 zo dňa 27. 02. 2008, v ktorom skonštatoval, že na základe predložených listín prichádza do úvahy ako jediný dedič navrhovateľka . Vo veci príslušný súdny komisár nemohol vydať osvedčenie o dedičstve, pretože na pozemnoknižných listinách bola vyznačená konfiškácia pozemkov, a tým, predmet dedičstva prešiel do vlastníctve štátu, a neskôr do vlastníctva bývalého riaditeľa pozemkového úradu v Dunajskej Strede. Podľa názoru navrhovateľa je v rozpore s princípom materiálne chápaného práva na súdnu ochranu, požadovať od účastníka fyzické predloženie dôkazu, (dedičské rozhodnutie), ktoré obstarať nemôže, hoci sa o to snažil. Z tohto hľadiska najvyšší súd predmetnú vec vôbec neskúmal, hoci súčasťou práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces je, aby súd vo veci na skutkový stav aplikoval platný a účinný právny predpis v zmysle zásady iura novit curia a starostlivo sa zaoberal vecou tak, aby poskytol účinnú právnu ochranu (II .ÚS 71/97, III. ÚS 64/00, IV. ÚS 77/02, II. ÚS 249/04). Na základe uvedeného navrhujem, aby Ústavný súd Slovenskej republiky prerokoval sťažnosť , vo veci namietaného porušenia základných práv na súdnu ochranu a na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 142 ods. 3 Ústavy SR a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudok Najvyššieho súdu SR v konaní vedenom pod sp. zn. 32 Sp/7/2007-38 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie advokátke priznal úhradu trov právneho zastupovania...“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Vzhľadom na uvedené bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie (obdobne napr. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 208/08).

Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľka namietala porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžo 120/2007 z 27. mája 2008 z dôvodu, že aj najvyšší súd od nej požadoval „predložiť rozhodnutie notára o prejednaní dedičstva, ktorým navrhovateľka mala nadobudnúť dedičstvo na základe testamentu, i keď takéto rozhodnutie nebolo v jej silách nadobudnúť“.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon.

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38 až 42 a čl. 44 až 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa § 2 ods. 3 zákona č. 503/2003 Z. z. v prípadoch uvedených v ustanovení § 3 ods. 1 písm. j) sú oprávnenými osobami aj osoby tam uvedené; ustanovenia odseku 2 písm. c) až e) platia obdobne.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že vo veci sťažovateľky rozhodol pozemkový úrad rozhodnutím č. D/2007/00344-3 z 11. januára 2007 tak, že vyslovil, že sťažovateľka nespĺňa podmienky podľa § 2 ods. 2 písm. a) až e) zákona č. 503/2003 Z. z. na navrátenie vlastníctva alebo na priznanie práva na náhradu za konkrétne pozemky nachádzajúce sa v katastrálnom území Šamorín a Mliečno.

Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka v zákonnej lehote odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 1 Sžo 120/2007 z 27. mája 2008 tak, že napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil.

Najvyšší súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil napadnutý rozsudok krajského súdu, odôvodnil okrem iného takto: «Pokiaľ navrhovateľka v konaní tvrdila, že je oprávnenou osobou podľa § 2 ods. 2 písm. b) reštitučného zákona a žiadané pozemky prešli na štát alebo inú právnickú osobu v rozhodnom období spôsobom ustanoveným v § 3, bolo jej povinnosťou podľa § 33 ods. 1 Správneho poriadku predložiť správnemu orgánu alebo mu navrhnúť také dôkazy, ktoré by spôsobom vylučujúcim akékoľvek pochybnosti jej tvrdenie potvrdzovali.

Zákonodarca v právnej norme § 2 reštitučného zákona kogentným spôsobom ustanovuje, kto je oprávnenou osobou na navrátenie vlastníctva alebo priznanie práva na náhradu za pozemky v zmysle ustanovení reštitučného zákona a v právnej norme § 3 taxatívnym spôsobom ustanovuje zákonné dôvody na navrátenie vlastníctva alebo priznanie práva na náhradu. Skutočnosti o oprávnenosti osoby preukazujú vlastnícke listiny žiadaných pozemkov a pokiaľ žiadateľom nie je oprávnená osoba podľa § 2 ods. 1 (pôvodný vlastník) aj listiny preukazujúce právne nástupníctvo po pôvodnom vlastníkovi podľa § 2 ods. 2, ako aj skutočnosti preukazujúce prechod vlastníctva na štát alebo inú právnickú

po nej. Navrhovateľka na základe tohto závetu teda ani nenadobudla dedičstvo po uvedenej poručiteľke. V odvolacom konaní navrhovateľka predložila listinu za účelom preukázania oprávnenosti osoby a to „Úradný záznam č. 10D/704/2008 Dnot 22/2008 zo dňa 27. 2. 2008“ napísaný na Notárskom úrade v Šamoríne súdnym komisárom , v dedičskej veci po poručiteľke rod. Grosz, zomrelej dňa 7. 7. 1945 za prítomnosti právnej zástupkyni navrhovateľky . V uvedenom „úradnom zázname“ súdny komisár konštatuje, že na základe preložených listín - Rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 32Sp 7/2007-19 zo dňa 16. 5. 2007, rozhodnutie Obvodného pozemkového fondu v Dunajskej Strede č. D/2007/00344-3 zo dňa 11. 1. 2007, bola zistená skutočnosť, že po nebohej rod.

doložka notára alebo iného štátneho orgánu. . . Zo skutkových zistení v danej veci však vyplýva, že navrhovateľka v dedičskom konaní po pôvodnej vlastníčke nenadobudla vlastníctvo k žiadaným nehnuteľnostiam ako dedičstvo na základe závetu vlastnoručne spísaného poručiteľkou dňa 11. 5. 1940. Listina - „úradný záznam“ napísaná na Notárskom úrade v Šamoríne dňa 27. 2. 2008 nie je spôsobilá byť dôkazom preukazujúcim oprávnenosť osoby navrhovateľky podľa § 2 ods. 2 písm. b) reštitučného zákona, pretože nespĺňa zákonné náležitosti rozhodnutia notára ako súdneho komisára o nadobudnutí dedičstva po poručiteľke navrhovateľkou na základe závetu. Obvodný pozemkový úrad v preskúmavanom správnom konaní a ani súd prvého stupňa v preskúmavacom súdnom konaní nebol oprávnený posudzovať platnosť závetu a priznať mu právne následky z neho vyplývajúce. Správny orgán sa správne zaoberal, či navrhovateľke nevzniklo právo oprávnenej osoby podľa ďalších zákonných dôvodov ustanovených v § 2 ods. 2 písm. a), c), d), e)

Správneho poriadku. Právne normy §§ 9 až 12 Správneho poriadku ustanovujú zákonné podmienky o vylúčení zamestnancov alebo členov správneho orgánu z prejednania a rozhodnutia veci. Tvrdenie navrhovateľky, že niektoré zo žiadaných nehnuteľností sú vo vlastníctve bývalého riaditeľa Obvodného pozemkového úradu v Dunajskej Strede, bez uvedenia ďalších skutočností preukazujúcich pomer pracovníkov správneho orgánu k veci alebo k účastníkom správneho konania, nemôže mať za následok spochybnenie ich zaujatosti, s prihliadnutím, že ide o bývalého riaditeľa správneho orgánu, ktorú skutočnosť tvrdila aj samotná navrhovateľka ako aj, že nehnuteľnosti nadobudol na základe kúpnej zmluvy, ktorej vklad povolila správa katastra v roku 1998, čo potvrdil odporca vo vyjadrení k odvolaniu. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje, že týmto rozhodnutím nie je dotknuté právo navrhovateľky domáhať sa ochrany vlastníka na súde v inom a to občianskoprávnom konaní...»

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 299/07).

Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až 50). Zároveň podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o tejto ochrane ustanoví zákon, resp. v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy je možné domáhať sa práv podľa čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (obdobne napr. I. ÚS 56/01, I. ÚS 136/06, III. ÚS 198/07).

Vychádzajúc zo zistených skutočností, ako aj zo svojej doterajšej judikatúry ústavný súd konštatuje, že nemá pochybnosti o odôvodnenosti a ústavnej konformnosti napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, pretože najvyšší súd v ňom jednoznačne predstavil svoje úvahy opierajúc sa o príslušné právne normy. Keďže podstatou problému bola len otázka oprávnenosti osoby domáhajúcej sa svojho nároku podľa zákona č. 503/2003 Z. z., najvyšší súd danú problematiku podrobne rozobral a uviedol, že sťažovateľka nepreukázala, že je osobou oprávnenou v zmysle § 2 ods. 2 písm. b) zákona č. 503/2003 Z. z., pretože „úradný záznam“ napísaný na notárskom úrade 28. februára 2008 nemožno pokladať za dôkaz o nadobudnutí dedičstva sťažovateľkou na základe závetu vlastnoručne napísaného poručiteľkou 11. mája 1940. Najvyšší súd poukazujúc na príslušné zákonné ustanovenia uzavrel, že v rámci dedičského konania notár nerozhoduje vo forme úradného záznamu, a teda že predložením takého dôkazu sťažovateľka nesplnila podmienku ustanovenú v § 2 ods. 2 písm. b) zákona č. 503/2003 Z. z. Okrem toho najvyšší súd konštatoval, že správne postupoval správny orgán, keď zisťoval, či u sťažovateľky nie je daný iný dôvod oprávňujúci uplatnenie nároku podľa zákona č. 503/2003 Z. z. Vzhľadom na to, že bolo zistené, že sťažovateľka bola vnučkou poručiteľky, nesvedčalo jej právo oprávnenej osoby ani na základe inej zákonnej možnosti uvedenej v § 2 ods. 2 zákona č. 503/2003 Z. z.

Je potrebné konštatovať, že najvyšší súd neprehliadol ani ďalšiu námietku sťažovateľky, ktorej podstatou bolo tvrdenie o zaujatom postupe pozemkového úradu. V tejto súvislosti odvolací súd uviedol, že nebolo zistené, aby takúto námietku sťažovateľka vzniesla v priebehu správneho konania, a len konštatovanie, že v súčasnej dobe niektoré zo sporných nehnuteľností vlastní bývalý riaditeľ pozemkového úradu, bez uvedenia konkrétnych argumentov preukazujúcich príčinnú súvislosť medzi prípadným zaujatým postupom pozemkového úradu a súčasným vlastníctvom tejto osoby je irelevantné. Najvyšší súd však nezabudol pripomenúť, že jeho rozhodnutím nie sú dotknuté práva sťažovateľky domáhať sa ochrany svojich majetkových práv v inom občianskoprávnom konaní.

Ústavný súd je toho názoru, že negatívny výsledok konania z pohľadu sťažovateľky nemôže viesť k záveru o porušení jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ak postup najvyššieho súdu je v súlade so zákonom a ak výsledok jeho rozhodovacej činnosti nenesie znaky svojvôle alebo neodôvodnenosti. Ústavný súd sa totiž nedomnieva, že z rozsudku najvyššieho súdu vyplývala jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Najvyšší súd dostatočne predstavil myšlienkové pochody, ktoré ho viedli k stotožneniu sa s právnym názorom krajského súdu, a preto jeho závery vyslovené v danej veci nemožno kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, ale ako také, ktoré sú v súlade s obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky nastolenými v sťažnosti.