III. ÚS 366/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 366/2015­17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. júla 2015 predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej advokátom JUDr. Danielom Urbanom, advokátska kancelária, Uhrova 18, Bratislava, vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 13 ods. 2, 3 a 4 Ústavy Slovenskej republiky v spojení so základným právom na primerané hmotné zabezpečenie pri nespôsobilosti na prácu zaručeným čl. 39 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj porušenia čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. 21 S 21/2012­31 z 5. septembra 2012 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 17. júla 2013 v konaní sp. zn. 10 Sžso 24/2012 a takto

rozhodol:

Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v konaní vedenom podľa druhej hlavy piatej časti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) pred krajským súdom pod sp. zn. 21 S 21/2012 domáhala preskúmania rozhodnutia Sociálnej poisťovne, a. s., Ulica 29. augusta 8 ̶ 10, Bratislava (ďalej len „žalovaná“), č. 10012­2/2012­BA z 20. januára 2012. Týmto rozhodnutím žalovaná zamietla odvolanie sťažovateľky a potvrdila prvostupňové rozhodnutie svojej pobočky Martin č. 200­011940­CA02/2011 z 27. októbra 2011, ktorým bola sťažovateľke určená výška nemocenského za obdobie od 9. septembra 2011 do ukončenia dočasnej práceneschopnosti v sume 0 €. Dôvodom rozhodnutia žalovanej bol záver, že sťažovateľka ako dobrovoľne nemocensky poistená osoba nemala v rozhodujúcom období povinnosť platiť poistné na nemocenské poistenie, a preto pobočka žalovanej nemala z čoho nemocenské vypočítať.

Sťažovateľka vo svojej žalobe argumentovala aj vývojom právnej úpravy obsahujúcej od 1. januára 2011 vylúčenie určených okruhov osôb z možnosti dobrovoľného nemocenského poistenia. K tomu dodáva, že „zákonodarca však nevylúčil z dobrovoľného poistenia osoby, ktoré majú maximálny vymeriavací základ z iného, povinného nemocenského poistenia a žiadny štátny orgán nemôže svojvoľne rozširovať okruh vylúčených osôb z dobrovoľného nemocenského poistenia... bolo úplne v súlade so zákonom, ak sa povinne nemocensky poistená osoba pre prípad pracovnej neschopnosti, ktorá nastane v dobe, keď povinné nemocenské poistenie netrvá (zaniklo) dobrovoľne nemocensky poistí a to z vymeriavacieho základu, ktoré si sama určí v rozmedzí od zákonného minima po zákonné maximum... Tým, že žalobkyni nebol uznaný maximálny vymeriavací základ dobrovoľného nemocenského poistenia pre výpočet nemocenskej dávky, znevýhodnila ju žalovaná s inou skupinou poistenkýň v rovnakom alebo obdobnom postavení a tým sa dopustila voči žalobkyni diskriminácie... Výklad žalovanej diskriminuje skupinu tých poistenkýň na rodičovskej dovolenke, ktoré v úhrne zaplatili na poistnom viac na úkor tých, ktoré v úhrne zaplatili na poistnom menej.“.

Správne žalovaná vychádzala z tohto ustanovenia, že vymeriavací základ v úhrne mesačne je najviac suma, ktorú stanovuje zákon a ktorá je maximálnym vymeriavacím základom, z ktorého je možné odvádzať poistné na nemocenské poistenie, bez ohľadu na počet poistných vzťahov fyzickej osoby, ktoré zakladajú povinnosť odvádzať a platiť poistné na nemocenské poistenie. Súd sa stotožnil s názorom žalovanej, že v prípade, ak má poistenec viacero poistných vzťahov (v danom prípade zo zamestnania a ako dobrovoľne nemocensky poistená osoba), odvádza a platí jednotlivé zákonom stanovené odvody do Sociálnej poisťovne, vrátane poistného na nemocenské poistenie, celkovo najviac z maximálneho vymeriavacieho základu, ktorý žalobkyňa dosiahla ako zamestnankyňa prokuratúry. Zároveň správne žalovaná aplikovala ustanovenia § 138 ods. 17 zákona č. 461/2003 Z. z., podľa ktorého, ak poistenec vykonáva teda v súbehu zárobkovú činnosť a súčasne je aj dobrovoľne nemocensky poistenou osobou, poistné na nemocenské poistenie sa platí vždy prednostne z vymeriavacieho základu dosiahnutého z výkonu zárobkovej činnosti.

. . pri aplikácii ust. § 138 ods. 17 zákona platiť prednostne poistné na nemocenské poistenie z poistného vzťahu zamestnankyne. S poukazom na to, že tu dosiahnutý vymeriavací základ žalobkyne dosiahol výšku zodpovedajúcu maximálnemu vymeriavaciemu základu, vymeriavací základ na platenie poistného na nemocenské poistenie žalobkyne ako dobrovoľne nemocensky poistenej osoby sa za každý kalendárny mesiac v období súbehu s povinným nemocenským poistením znížil na 0 Eur.

poistenie. V prípade sťažovateľky to znamenalo, že sa z jej „rozhodujúcim obdobím na zistenie denného vymeriavacieho základu. . . bolo obdobie od 1. 8. 2010 do 31. 12. 2010, s tým, že z rozhodujúceho obdobia bolo vylúčené obdobie od 27.10.2010 do 31.12.2010, kedy bolo žalobkyni poskytované materské. V období od 1.10.2010 do 26.10.2010 dosiahla žalobkyňa maximálny vymeriavací základ ako povinne nemocensky poistená zamestnankyňa, následne jej bolo poskytované materské. Preto nebola povinná žalobkyňa platiť poistné v mesiaci október 2010 ako dobrovoľne nemocensky poistená osoba. Vymeriavacím základom na platenie poistného z poistného vzťahu zamestnankyne za obdobie od 1. 10. 2010 do 26. 10. 2010 bola suma 936,78, EUR, teda maximálny vymeriavací základ.

. . Na základe uvedeného je potom správny záver žalovanej, že ak je dobrovoľne nemocensky poistená osoba zároveň aj nemocensky poistená ako zamestnankyňa,. . . a z tohto poistného vzťahu jej vymeriavací základ na platenie poistného na nemocenské poistenie dosiahol zákonom stanovenú hranicu mesačne v úhrne najviac (u žalobkyne 1.116,75 EUR), z vymeriavacieho základu dobrovoľne nemocensky poistenej osoby poistné na nemocenské poistenie naplatí, tu je teda v danom súbehu poistení znížený vymeriavací základ na platenie poistného na nemocenské poistenie z dobrovoľného nemocenského poistenia znížený na nulu. A teda bol súčet vymeriavacích základov, z ktorých bola žalobkyňa ako dobrovoľne nemocensky poistená osoba povinná platiť poistné na nemocenské poistenie v rozhodujúcom období 0 EUR.

Prvostupňový rozsudok krajského súdu napadla sťažovateľka odvolaním. V ňom namietala nesprávne právne posúdenie veci v podstate rovnakou argumentáciou, akú predniesla v žalobe adresovanej krajskému súdu.

Najvyšší súd rozsudkom zo 17. júla 2013 v konaní sp. zn. 10 Sžso 24/2012 prvostupňový rozsudok krajského súdu potvrdil, pretože „nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s ním stotožňuje v celom rozsahu...“. Na podklade skutkových okolností sťažovateľkinho prípadu najvyšší súd doplnil, že „vymeriavací základ v úhrne mesačne najviac je suma, ktorú stanovuje zákon a ktorá je maximálnym vymeriavacím základom, z ktorého je možné odvádzať poistné na nemocenské poistenie, bez ohľadu na počet poistných vzťahov fyzickej osoby, ktoré zakladajú povinnosť odvádzať a platiť poistné na nemocenské poistenie. Podľa platnej právnej úpravy v prípade, ak má poistenec viacero poistných vzťahov, odvádza a platí jednotlivé zákonom stanovené odvody do Sociálnej poisťovne, vrátane poistného na nemocenské poistenie, celkovo najviac z maximálneho vymeriavacieho základu. V zmysle § 138 ods. 17 zákona... ak poistenec vykonáva zárobkovú činnosť a súčasne je DNPO poistné na nemocenské postenie, sa platí vždy prednostne z vymeriavacieho základu dosiahnutého z výkonu zárobkovej činnosti. Uvedené zákonné ustanovenie sa vzťahuje na poistencov, ktorí sú súbežne nemocensky poistení ako zamestnanci aj ako dobrovoľne nemocensky poistené osoby. V takom prípade zákon presne stanovuje poradie povinnosti platiť poistné na nemocenské poistenie.“.

V nadväznosti na citované sťažovateľka opakuje argumentáciu o výklade § 138 ods. 17 a § 138 ods. 10 písm. a) zákona o sociálnom poistení tak, ako ju predniesla aj v žalobe proti rozhodnutiu žalovanej adresovanej krajskému súdu. Zvýrazňuje účel dobrovoľného nemocenského poistenia a tvrdí, že ňou preferovaný výklad dotknutých ustanovení zákona o sociálnom poistení „sám zákonodarca... otvorene aj v médiách propagoval, keď hovoril o možnosti a vhodnosti dobrovoľného nemocenského pripoistenia sa tehotných žien za účelom zvýšenia materského ako nemocenskej dávky (aj keď zákonná úprava bola medzičasom zmenená)“. Preto „tým, že súdy ani žalovaná a jej pobočka neuznala sťažovateľke maximálny vymeriavací základ z dobrovoľného nemocenského poistenia pre výpočet nemocenskej dávky, znevýhodnili ju s inou skupinou poistenkýň v rovnakom alebo obdobnom postavení a tým sa dopustili voči sťažovateľke diskriminácie a nespravodlivosti“.

Citujúc z judikatúry ústavného súdu i Súdneho dvora Európskej únie potom sťažovateľka dôvodí, že „v danom prípade, keď sa všetky poistenkyne nachádzajú v postavení ženy na rodičovskej dovolenke, počas ktorého sú práceneschopné a sú dobrovoľne nemocensky poistené z najvyššieho vymeriavacieho základu, majú rovnaké postavenie a preto sa v prípade nároku na nemocenskú dávku musí s nimi zaobchádzať rovnako. Ako je zrejmé z príkladov, výklad súdov a žalovanej diskriminuje skupinu tých poistenkýň na rodičovskej dovolenke, ktoré v úhrne zaplatili na poistnom viac na úkor tých, ktoré v úhrne zaplatili n poistnom menej. Čo je o to absurdnejšie, diskriminuje tú skupinu poistenkýň, ktoré sa do nevýhodnej situácie dostali v dôsledku toho, že ako zamestnankyne zarábali viac, resp. platili poistné povinne, na úkor tých, čo povinní poistenie neplatili, resp. platili menej a zaplatili na poistnom v konečnom dôsledku menej. Teda výška nemocenskej dávky podľa výkladu súdu a žalovanej rastie v závislosti od zníženia vymeriavacieho základu z povinného nemocenského poistenia... Takýto výklad zákona je nespravodlivý, nakoľko znevýhodňuje ženy na rodičovskej dovolenke, ktoré boli zamestnankyňami, v závislosti od príjmu, ktorý ako pracujúce dostávali a zvýhodňuje najmä tie, ktoré nepracovali, neodvádzali dane a nemocensky sa dobrovoľne poistili.“.

Podľa sťažovateľky „nemožno akceptovať výklad, ktorý v rovnakých podmienkach (vymeriavací základ v rozhodujúcom období maximálny, neexistencia povinného nemocenského poistenia počas rodičovskej dovolenky, vznik dočasnej pracovnej neschopnosti), diskriminuje poistenca v závislosti od toho, aký mal vymeriavací základ z povinného a z dobrovoľného poistenia. Cieľom zákonodarcu pri zavedení inštitútu dobrovoľného nemocenského poistenia nebolo znevýhodniť jednu skupinu poistencov (povinných) na úkor inej (dobrovoľných), ale dať možnosť všetkým bez rozdielu participovať na nemocenskom poistení a to aj formou dobrovoľného poistenia a preto ani súdy ani žalovaná nemôže vykladať ustanovenia zákona tak, aby v rozpore s ústavou diskriminovali jednotlivých poistencov z jednotlivých druhov poistení.“.

f) Týmto taktiež žiadam, aby všetky identifikačné údaje sťažovateľky, ako aj jej právneho zástupcu, boli pri akomkoľvek zverejňovaní údajov z tohto konania zo strany Ústavného súdu SR anonymizované.“

Podaním doručeným ústavnému súdu 13. novembra 2013 doplnila sťažovateľka svoju sťažnosť o splnomocnenie vystavené zvolenému právnemu zástupcovi.

Sťažovateľka doručila 23. mája 2014 ústavnému súdu podanie označené ako „oznámenie novej skutočnosti“, v ktorom informovala, že ústavnému súdu doručila ďalšiu sťažnosť „zo dňa 02.05.2014“ proti iným rozsudkom krajského súdu a najvyššieho súdu, avšak „ide o obdobnú vec nemocenského poistenia ako predchádzajúca... len pre iné obdobie trvania práceneschopnosti v tom istom roku“. Sťažovateľka zdôraznila skutočnosť, že z rozsudku najvyššieho súdu z 26. februára 2014 v konaní sp. zn. 9 Sžso 48/2012, proti ktorému okrem iného jej druhá sťažnosť smeruje, „sa dá vydedukovať, že nakoľko sa z rozhodujúceho obdobia vylúčilo celé obdobie platenia poistného na dobrovoľné nemocenské poistenie a zároveň poistenie existuje a trvá, nemožno teda uplatniť ust. § 55, lebo vymeriavací základ je nulový... a prichádza do úvahy použitie pravdepodobného denného vymeriavacieho základu podľa § 57 citovaného zákona. A nakoľko každé poistenie sa posudzuje samostatne, na vymeriavací základ z povinného nemocenského poistenia pritom nemožno prihliadať.“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

K časti sťažnosti namietajúcej porušenie označených základných práv sťažovateľky a jej práv zaručených dohovorom a dodatkovým protokolom rozsudkom krajského súdu č. k. 21 S 21/2012­31 z 5. septembra 2012 ústavný súd uvádza, že išlo o prvostupňový

rozsudok

súdu v konaní o tzv. správnej žalobe, a preto mala sťažovateľka podľa § 250ja ods. 1 OSP možnosť napadnúť ho odvolaním ako riadnym opravným prostriedkom. Uvedenú možnosť aj využila, a tak ochranu jej označeným právam poskytoval iný súd (najvyšší súd v odvolacom konaní). Táto skutočnosť vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vylučuje právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o uplatnených námietkach porušenia označených základných práv, práv zaručených dohovorom a dodatkovým protokolom. Z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosť v časti namietajúcej porušenie sťažovateľkou označených základných práv, práv zaručených dohovorom a dodatkovým protokolom rozsudkom krajského súdu č. k. 21 S 21/2012­31 z 5. septembra 2012 odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci.

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy a čl. 152 ods. 4 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu zo 17. júla 2013 v konaní sp. zn. 10 Sžso 24/2012

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa § 138 ods. 10 písm. a) zákona o sociálnom poistení vymeriavací základ v úhrne je mesačne najviac na platenie poistného na nemocenské poistenie zamestnancom, povinne nemocensky poistenou samostatne zárobkovo činnou osobou a dobrovoľne nemocensky poistenou osobou 1. v období od 1. januára do 30. júna kalendárneho roka 1,5­násobok jednej dvanástiny všeobecného vymeriavacieho základu, ktorý platil v kalendárnom roku, ktorý dva roky predchádza kalendárnemu roku, v ktorom sa platí poistné na nemocenské poistenie, 2. v období od 1. júla do 31. decembra kalendárneho roka 1,5­násobok jednej dvanástiny všeobecného vymeriavacieho základu, ktorý platil v kalendárnom roku, ktorý predchádza kalendárnemu roku, v ktorom sa platí poistné na nemocenské poistenie.

Podľa § 138 ods. 17 zákona o sociálnom poistení... ak poistenec vykonáva zárobkovú činnosť a súčasne je dobrovoľne nemocensky poistená osoba, dobrovoľne dôchodkovo poistená osoba alebo dobrovoľne poistená osoba v nezamestnanosti, poistné na nemocenské poistenie, poistné na dôchodkové poistenie a poistné na poistenie v nezamestnanosti sa platí vždy prednostne z vymeriavacieho základu dosiahnutého z výkonu zárobkovej činnosti...

Žalovaná pri posudzovaní žiadosti sťažovateľky o nemocenskú dávku z dobrovoľného nemocenského poistenia za obdobie práceneschopnosti v septembri a októbri 2011 konštatovala, že hoci v druhom polroku 2010 sťažovateľka poistné na dobrovoľné nemocenské poistenie istý čas platila (neskôr to už nebolo možné, pretože poberala materské), toto bolo zaplatené bez právneho dôvodu, pretože ako zamestnankyňa prokuratúry vykázala z poistného plateného na základe povinného nemocenského poistenia maximálny vymeriavací základ v zmysle § 138 ods. 10 písm. a) zákona o sociálnom poistení. Preto vychádzajúc z účinnej právnej úpravy bol vymeriavací základ, z ktorého sa malo vypočítať nemocenské dávka, rovný nule (§ 55 zákona o sociálnom poistení), a tak aj samotná nemocenská dávka bola 0 €.

Ingerencia ústavného súdu do výkonu právomoci všeobecného súdu by bola opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi, ktoré sú „pánmi zákonov“, mohol by nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný (III. ÚS 355/2013).

O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom, v tomto prípade najvyšším súdom, by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02)

Podľa názoru ústavného súdu právne závery najvyššieho súdu, ktorý sa so závermi krajského súdu ako súdu prvostupňového stotožnil, nevykazujú signály arbitrárnosti alebo zjavnej neodôvodnenosti.

Odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Ústavný súd preto posudzoval rozsudok najvyššieho súdu v spojitosti s prvostupňovým rozsudkom krajského súdu. Pre odôvodnenie svojho už sformulovaného právneho názoru vedúceho k odmietnutiu sťažnosti v relevantnej časti ako zjavne neopodstatnenej považuje ústavný súd za potrebné zvýrazniť niektoré rozhodujúce okolnosti sťažovateľkinho prípadu.

Z podkladov, ktoré mal ústavný súd k dispozícii, vyplýva, že sťažovateľka si 9. septembra 2011 nárok na nemocenské uplatnila predložením druhého dielu potvrdenia o dočasnej práceneschopnosti z poistného vzťahu dobrovoľne nemocensky poistenej osoby. O nemocenské teda požiadala ako dobrovoľne nemocensky poistená osoba na príslušnom tlačive. Na základe takto formulovanej žiadosti potom pobočka žalovanej rozhodla, že výška nemocenského vo vzťahu k sťažovateľke ako dobrovoľne nemocensky poistenej osobe za príslušné obdobie dočasnej pracovnej neschopnosti je 0 €.

Pri hľadaní odpovede na položenú otázku nemožno ignorovať komplexnejší pohľad na sťažovateľkin prípad, ktorý je daný faktom, že sťažovateľka bola v rozhodujúcom období nielen dobrovoľne nemocensky poistená, ale aj povinne nemocensky poistená ako zamestnankyňa prokuratúry. Okrem toho z príloh sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka od 22. júna 2011 čerpala rodičovskú dovolenku, jej povinné nemocenské poistenie preto 9. septembra 2011 netrvalo, a tak by ani so žiadosťou o nemocenské z povinného nemocenského poistenia nebola úspešná.

Ak sťažovateľka v čase podania žiadosti o nemocenské z dobrovoľného nemocenského poistenia čerpala rodičovskú dovolenku, potom prekážkou pre výkon jej práce ako zamestnankyne bol výkon osobnej starostlivosti o dieťa, a nie dočasná pracovná neschopnosť.

Účelom poskytovania nemocenských dávok je nahradiť uchádzajúci príjem. Dočasná pracovná neschopnosť počas zabezpečovania osobnej starostlivosti o dieťa však nemôže spôsobiť stratu príjmu, keďže dotknutá osoba nevykonáva prácu. Na to nadväzujúce nepriznanie nemocenského preto v popísanej situácii nemôže za žiadnych okolností narúšať účel nemocenského podľa druhého dielu druhej hlavy prvej časti zákona o sociálnom poistení.

Zákonodarca teda do zákona o sociálnom poistení neinkorporoval § 26 ods. 1 písm. e) a § 26 ods. 5 s ich ďalšími právnymi dôsledkami (§ 30 zákona o sociálnom poistení) náhodou. Navyše, čerpanie rodičovskej dovolenky sa spája s poberaním rodičovského príspevku ako štátnej sociálnej dávky, ktorou podľa § 1 ods. 2 zákona č. 571/2009 Z. z. o rodičovskom príspevku a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení platnom a účinnom v roku 2011 štát prispieva oprávnenej osobe na zabezpečenie riadnej starostlivosti o dieťa.

Sťažovateľkine očakávania, ktoré vtelila do platenia poistného na dobrovoľné nemocenské poistenie v druhom polroku 2010, boli založené na nesprávnej aplikácii správne identifikovaného účelu dobrovoľného nemocenského poistenia na jej prípad. Dobrovoľné nemocenské poistenie totiž plní sťažovateľkou citovaný účel u tých poistencov, ktorí z povinného nemocenského poistenia vykazujú vymeriavací základ pre platenie poistného nepresahujúci maximálnu hranicu určenú v § 138 ods. 10 písm. a) zákona o sociálnom poistení a chcú si pre prípad pracovnej neschopnosti zabezpečiť určitý štandard nemocenského. Sťažovateľka sa však v takej situácii nenachádzala, pretože, ako už bolo viackrát zdôraznené, z povinného nemocenského poistenia dosahovala vzhľadom na výšku svojho príjmu maximálny vymeriavací základ. Správne potom postupovala žalovaná, keď sťažovateľke bez právneho dôvodu zaplatené poistné na dobrovoľné nemocenské poistenie vrátila.

Vychádzajúc z formulovaných záverov ústavný súd akceptuje konštatovanie krajského súdu o správnosti právneho posúdenia sťažovateľkinej žiadosti o nemocenské žalovanou. Dôsledkom toho je absencia ústavne relevantných pochybností o potrebnej kvalite sťažnosťou napadnutého rozsudku najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho, ktorý sa s právnymi závermi krajského súdu ako súdu prvého stupňa stotožnil.

Sťažovateľka v sťažnosti kritizuje striktne gramatický výklad dotknutých ustanovení zákona o sociálnom poistení žalovanou. Hoci ústavný súd už v mnohých svojich rozhodnutiach (uvádza ich aj sťažovateľka v dôvodoch svojej sťažnosti) podrobil ústavno­ právnej kritike takúto výkladovú metódu, neznamená to, že gramatický alebo doslovný výklad je a priori za každých okolností ústavne neakceptovateľný. V kontinentálnom systéme písaného práva musia orgány aplikujúce právo prihliadať v prvom rade na dikciu zákona a len v prípade, že jazykové vyjadrenie právnej normy pripúšťa s ohľadom na posudzovaný prípad viacero právnych záverov, je povinnosťou orgánu verejnej moci prikloniť sa k ústavne konformnému výkladu zohľadňujúcemu v prevažnej väčšine prípadov účel aplikovaného právneho inštitútu či právnej úpravy ako celku.

Sťažovateľka svoj sťažnostný petit v bode písm. a) sformulovala tak, že vyslovenia porušenia základného práva na súdnu ochranu sa domáhala „v spojení“ s čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy.

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania.

Vzhľadom na dikciu analyzovaného návrhu na rozhodnutie vo veci samej musel ústavný súd dospieť pri predbežnom prerokovaní časti sťažnosti namietajúcej rozpor kritizovaného rozsudku najvyššieho súdu s čl. 2 ods. 2 ústavy a čl. 152 ods. 4 ústavy k rovnakému záveru, ako pri jej predbežnom prerokovaní v časti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu.

Navyše, ústavný súd dodáva, že podľa jeho stabilizovanej judikatúry čl. 2 ods. 2 ústavy má charakter všeobecného ústavného princípu, ktorý sú povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní ústavy (napr. IV. ÚS 70/2011), a neformuluje žiadne základné právo ani slobodu účastníka konania, preto ústavný súd nemôže v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vysloviť jeho porušenie (napr. III. ÚS 119/2011). Rovnako aj čl. 152 ods. 4 ústavy má charakter generálneho interpretačného princípu vždy uplatňovaného ústavným súdom vo svojej rozhodovacej činnosti (m. m. IV. ÚS 383/08, III. ÚS 66/2012).

K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 13 ods. 2, 3 a 4 ústavy v spojení so základným právom na primerané hmotné zabezpečenie pri nespôsobilosti na prácu zaručeným čl. 39 ods. 1 ústavy a k namietanému porušeniu čl. 14 dohovoru v spojení s právom na pokojné užívanie majetku zaručeným čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom najvyššieho súdu zo 17. júla 2013 v konaní sp. zn.

Sťažovateľka sformulovala svoj návrh na rozhodnutie vo veci samej v bode písm. b) tak, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu malo dôjsť k porušeniu základného práva „na ochranu pred diskrimináciou podľa čl. 12 ods. 1, 2, čl. 13 ods. 2, 3, 4 Ústavy... v spojení s čl. 39 ods. 1 Ústavy...“, a k porušeniu práva „na ochranu pred diskrimináciou, zaručené v čl. 14 Dohovoru... v spojení s čl. 1 Prvého dodatkového protokolu...“.

Citovanú dikciu možno teda vysvetliť tak, že primárne došlo k porušeniu čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj k porušeniu čl. 13 ods. 2, 3 a 4 ústavy, čoho dôsledkom bolo sekundárne porušenie základného práva na primerané hmotné zabezpečenie pri nespôsobilosti na prácu, resp. že došlo primárne k porušeniu čl. 14 dohovoru s dôsledkom porušenia práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Pri uvedenom chápaní formulácie sťažnostného petitu je potrebné sa najprv zamerať na to, či došlo k porušeniu čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 2, 3 a 4 ústavy, resp. k porušeniu čl. 14 dohovoru.

O čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy ústavný súd stabilne judikuje, že tieto ustanovenia súhrne vyjadrujú podstatu základných práv a sú to ústavné direktívy adresované predovšetkým orgánom pôsobiacim v normotvornej činnosti všetkých stupňov. Vzhľadom na tieto znaky nemôžu byť zásadne priamo aplikovateľné v individuálnych záležitostiach (I. ÚS 59/97, II. ÚS 85/07).

Konkrétnu garanciu základného práva neobsahuje podľa stabilizovanej judikatúry ani čl. 13 ods. 2, 3 a 4 ústavy (II. ÚS 110/09, III. ÚS 197/2010, I. ÚS 119/2014).

Avšak ani pri poňatí tu preskúmavanej časti sťažnostného petitu v opačnej argumentačnej línii, teda ako primárne namietajúceho porušenie základného práva na primerané hmotné zabezpečenie pri nespôsobilosti na prácu podľa čl. 39 ods. 1 ústavy s dôsledkom porušenia čl. 12 ods. 1 a 2, ako aj čl. 13 ods. 2, 3, a 4 ústavy, resp. primárne namietajúceho porušenie práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu s dôsledkom porušenia čl. 14 dohovoru, by nebolo možné dospieť pri predbežnom prerokovaní k inému záveru, ako k záveru o zjavnej neopodstatnenosti.

Základné právo na primerané hmotné zabezpečenie pri nespôsobilosti na prácu, ako aj právo na pokojné užívanie majetku je možné považovať za práva hmotnej povahy.

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky ako celok, bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími formulovanými časťami sťažnostného petitu (návrh na zrušenie oboch napadnutých rozsudkov, priznanie finančného zadosťučinenia a na priznanie náhrady trov konania).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. júla 2015