III. ÚS 368/2015

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. decembra 2014 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)

uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 1 Co 207/2013­389 z 9. júla 2014. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ od 12. marca 2008 vystupoval ako žalobca v konaní vedenom Okresným súdom Košice I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 39 C 37/2008, ktorého predmetom bolo určenie neplatnosti uznesenia schôdze vlastníkov bytov a nebytových priestorov v bytovom dome (ďalej len „bytový dom“). Sporným uznesením z 21. februára 2008 vlastníci bytov a nebytových priestorov vypovedali zmluvu o výkone správy bytového domu uzavretú so sťažovateľom ako správcom. Podľa názoru sťažovateľa sa schôdze vlastníkov bytov a nebytových priestorov zúčastnili aj osoby, ktoré neboli oprávnené zastupovať vlastníkov bytov a nebytových priestorov, a pri hlasovaní o napadnutom uznesení sa nedosiahla potrebná nadpolovičná väčšina hlasov všetkých vlastníkov bytov a nebytových priestorov.

Sťažovateľovi bola 19. júna 2008 doručená výzva spoločnosti BYTEX Slovensko, s. r. o., Palackého 14, Košice (ďalej len „nový správca“), na odovzdanie výkonu správy bytového domu, pretože vlastníci bytov a nebytových priestorov v bytovom dome písomným hlasovaním z 2. apríla 2008 schválili prevzatie výkonu správy novým správcom.

Sťažovateľ doručil 27. júna 2008 okresnému súdu návrh na nariadenie predbežného opatrenia podľa § 102 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), na základe ktorého okresný súd uznesením č. k. 39 C 37/2008­239 z 28. júla 2008 určil, že do právoplatného rozhodnutia vo veci samej zabezpečuje a vykonáva správu bytov a nebytových priestorov v bytovom dome sťažovateľ.

Okresný súd v uznesení o trovách dôvodil, že „v tomto prípade nie je... namieste aplikácia ustanovenia § 146 ods. 2 druhá veta O. s. p., teda, že k zastaveniu konania došlo pre správanie odporcu, pretože zákon má v predmetnom ustanovení na mysli prípady, kedy je žaloba podaná dôvodne a k späťvzatiu žaloby došlo pre správanie odporcu, v praxi ide väčšinou o prípady, kedy odporca po podaní návrhu zaplatil žalovanú pohľadávku. Keďže nejde o prípad podľa § 146 ods. 2 druhá veta O. s. p., (ktorý je výnimkou z ustanovenia § 146 ods. 1 veta prvá O. s. p.) z procesného hľadiska zásadne platí, že zastavenie konania zavinil žalobca, pretože zobral späť žalobu v celom rozsahu. Súd by teda pri rozhodovaní o trovách konania mal postupovať podľa § 146 ods. 2 veta prvá O. s. p. a zaviazať žalobcu nahradiť žalovaným v 1., 2., 4. až 23. rade, 26. až 35. rade. 38., 39., 40., 42. až 50. rade trovy právneho zastúpenia a žalovaným v 3., 24., 36., 37. a 41. rade náhradu trov konania nepriznať, pretože im trovy konania nevznikli.“. Okresný súd však aplikujúc § 150 ods. 1 OSP žalovaným nepriznal náhradu trov konania, lebo „bez ohľadu na počet žalovaných, ktorých právny zástupca žalovaných v 1., 2., 4. až 23. rade, 26. Až 35. rade. 38., 39., 40., 42. až 50. rade zastupoval išlo vždy vo vzťahu k žalovaným o rovnaký úkon právnej služby a to písomné podanie na súd zo dňa 15. 4. 2008 a písomné podanie zo dňa 17. 2. 2009 a tiež v tom, že nepriznanie trov konania sa nedotkne majetkovej sféry žalovaných v 1., 2., 4. až 23. rade, 26. až 35. rade. 38., 39., 40., 42. až 50. rade“.

Sťažovateľ podal proti uzneseniu okresného súdu odvolanie, v ktorom argumentoval v prospech aplikácie § 146 ods. 2 druhej vety OSP tvrdením, že „žalovaní vlastníci bytov, aj keď vedeli o zahájenom súdnom konaní, nepočkali za rozhodnutím súdu vo veci samej a dňa 16.10.2008 sa z ich podnetu konala ďalšia schôdza s tým istým programom, teda vypovedanie zmluvy o výkone správy správcovi“. Schôdza vlastníkov bytov a nebytových priestorov v bytovom dome konaná 16. októbra 2008 bola podľa sťažovateľa „konaná plne v súlade so zákonom,... a teda žalobca na určení neplatnosti uznesení z vlastníckej schôdze zo dňa 21. 02. 2008 v tomto konaní už nemal ani naliehavý právny záujem... No zastáva názor, že k späťvzatiu žaloby došlo pre správanie žalovaných, ktorí mali vedomosť o podanej žalobe, ktorou sa žalobca domáha určenia neplatnosti uznesení, a sami uznali, že vlastnícka schôdza dňa 21. 02. 2008 nebola konaná v súlade so zákonom... a preto zvolali ďalšiu schôdzu s tým istým programom...“.

Krajský súd uznesením č. k. 4 Co 137/2011­299 z 30. novembra 2011 zrušil odvolaním sťažovateľa napadnuté prvostupňové uznesenie okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Okresný súd bol podľa názoru krajského súdu povinný „sa zaoberať otázkou, či v danej veci existujú dôvody hodné osobitného zreteľa pre aplikáciu ust. § 150 O. s. p. na rozhodnutie o trovách konania (keďže v pôvodnom rozhodnutí o trovách konania sa na toto ustanovenie procesného predpisu odvolal) a až v prípade, ak dospeje k záveru, že tieto dôvody tu neexistujú, podanému odvolaniu v napadnutej časti podľa ust. § 374 ods. 4 O. s. p. vyhovieť. Zároveň bolo jeho povinnosťou napadnuté uznesenie prvostupňového súdu náležitým spôsobom odôvodniť, tak, aby závery, ku ktorým na základe svojich úvah dospel, boli racionálne a presvedčivé.“.

V odvolaní proti prvostupňovému uzneseniu okresného súdu sťažovateľ na podklade chronologickej rekapitulácie priebehu konania o jeho žalobe zdôraznil, že „časová postupnosť žalovaných a opakujúci sa, ten istý predmet zvolávaných schôdzí... svedčí o tom, že žalovaní neboli ochotní rešpektovať právny stav a vyčkať na rozhodnutie súdu o platnosti alebo neplatnosti uznesení z už konaných schôdzí, ktorých vyslovenia neplatnosti sa žalobca domáhal žalobou na súde... v danom prípade žalovaní zámerne, zvolaním v poradí tretej vlastníckej schôdze s tým istým predmetom, použili prostriedok, ktorý sám o sebe nie je zakázaný a z hľadiska práva nenapadnuteľný pre dosiahnutie svojho cieľa bez toho, aby rešpektovali právny stav vyvolaný aj vydaním predbežného opatrenia v súdnom konaní a vyčkali na rozhodnutie súd. Podľa názoru žalobcu je ich konanie konaním in fraudem legis, keď sa chovajú podľa práva, ale tak, aby zámerne dosiahli cielený výsledok, nerešpektujúc existujúci právny stav.“.

Sťažovateľ podľa vlastného názoru „preukázal, že k späťvzatiu žaloby došlo pre správanie sa žalovaných, ktorí si boli vedomí nesplnenia zákonných podmienok pri zvolávaní a konaní vlastníckych schôdzí a neplatnosti uznesení nimi prijatými a preto zvolali v poradí tretiu vlastnícku schôdzu s tým istým programom, ktorá bola zvolaná a konala sa v súlade so zákonom a ktorej rozhodnutia musel žalobca rešpektovať ak sa nechcel vystaviť súdnym žalobám, v ktorých by bol neúspešný“. Sťažovateľ teda „nepristúpil k späťvzatiu žaloby na základe svojho rozhodnutia, ale rešpektujúc uplynutím času vzniknutý právny stav vyvolaný úkonmi žalovaných“.

V závere sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti meritórne

takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa , ... na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy uznesením Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 1 Co/207/2013­ 398 (správne má byť sp. zn. 1 Co 207/2013­389) zo dňa 09. 07. 2014 porušené bolo. 2. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 1 Co/207/2013­398 (správne má byť sp. zn. 1 Co 207/2013­389) zo dňa 09. 07. 2014 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie. 3. Krajský súd v Košiciach je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť finančné zadosťučinenie sťažovateľovi vo výške 2.000,­ € (slovom dvetisíc EUR) k rukám právnej zástupkyne sťažovateľa. 4. Krajský súd v Košiciach je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 284,08 € (za dva úkony právnej služby – príprava a prevzatie zastúpenia, písomné podanie na súd 2 x 134,­ €, 2 x 8,04 € režijný paušál) do 15 dní od doručenia tohto nálezu k rukám právnej zástupkyne sťažovateľa.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom (rozhodnutie ESĽP vo veci Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. 9. 1997).

Zásadnou sťažnostnou námietkou, na ktorej sťažovateľ zakladá svoj sťažnostný petit, je tvrdenie nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa jeho názoru mal okresný súd a následne i krajský súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania na ustálený a nesporný skutkový stav veci aplikovať § 146 ods. 2 druhú vetu OSP, a nie § 146 ods. 2 prvú vetu OSP.

Podľa § 146 ods. 1 písm. c) OSP žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku, ak konanie bolo zastavené.

Podľa § 146 ods. 2 OSP ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca.

K možnosti využitia kasačnej právomoci podľa čl. 127 ods. 2 ústavy voči rozhodnutiam všeobecných súdov ústavný súd stabilne judikuje, že nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Okresný súd i krajský súd vo svojich rozhodnutiach o trovách konania vedeného pod sp. zn. 39 C 37/2008 v prvom rade vychádzali zo systematických súvislostí § 146 ods. 2 OSP, ako aj z ustálenej judikatúry všeobecných súdov týkajúcej sa uvedeného ustanovenia. Tá jednoznačne konštatuje, že ak navrhovateľ vezme návrh späť a nejde o prípad podľa § 146 ods. 2 druhej vety OSP, z procesného hľadiska zásadne platí, že zavinil zastavenie konania, a preto je povinný nahradiť odporcovi trovy konania [napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 27. októbra 1992 vo veci sp. zn. 2 Obo 183/92]. Rovnako stabilne súdy judikujú, že pri použití ustanovenia § 146 ods. 2 prvej vety OSP treba otázku, či účastník konania zavinil, že konanie muselo byť zastavené, posudzovať podľa procesného výsledku (napr. rozsudok najvyššieho súdu z 28. februára 2008 vo veci sp. zn. 3 M Obdo 5/2007, uznesenie najvyššieho súdu z 13. mája 2008 vo veci sp. zn. 5 Obo 8/2007). V popísaných interpretačných súvislostiach okresný súd v poradí prvom uznesení o trovách konania (č. k. 39 C 37/2008­263 zo 17. februára 2010) vyslovil právny názor, že § 146 ods. 2 druhá veta sa aplikuje väčšinou v prípadoch, „kedy odporca po podaní návrhu zaplatil žalovanú pohľadávku“. Na tomto názore okresný súd nič nezmenil ani v poslednom uznesení o trovách sporného konania a vychádzal z neho i krajský súd v sťažnosťou napadnutom uznesení, keď uviedol, že „otázku dôvodnosti podania žaloby súd posudzuje len z procesného hľadiska (hľadiska vzťahu medzi výsledkom správania sa žalovaných a požiadavkou žalobcu vyjadrenou v žalobe), pri ktorej nie je rozhodujúce, aký by bol výsledok vtedy, keby nedošlo k zastaveniu konania“. Citované právne názory sú prejavom uplatnenia metód formálnej logiky v interpretačných postupoch oboch všeobecných súdov, ktoré kritérium dôvodnosti žaloby použité v § 146 ods. 2 druhej vete OSP kondicionálne previazali s motiváciou pre procesný úkon späťvzatia žaloby žalobcom (navrhovateľom). Skúmanie kritéria dôvodnosti podania žaloby v relácii k budúcemu rozhodnutiu vo veci samej by znamenalo prejudikovanie rozhodnutia v merite. Teda, ak odporca počas konania svojím právnym úkonom uspokojí záujem žalobcu presadzovaný podanou žalobou, možno z hľadiska aplikácie § 146 ods. 2 druhej vety OSP považovať žalobu za dôvodne podanú.

Ústavný súd konštatuje, že ani tento právny názor okresného súdu i krajského súdu nevykazuje náznaky ústavne významnej arbitrárnosti či extrémneho vybočenia zo štandardných interpretačných prístupov v hmotnom alebo procesnom práve. Právna úprava v zákone Národnej rady Slovenskej republiky č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov nijako nevyvracia názor, podľa ktorého „neskorším rozhodnutím vlastníkov bytov... nedošlo k zrušeniu predchádzajúceho ich rozhodnutia o výpovedi zmluvy o výkone správy, tiež nebola príp. súdnym rozhodnutím vyslovená ani neplatnosť výpovede zo zmluvy o výkone správy a preto bez ohľadu na to, že vlastníci bytov opätovne dali žalobcovi výpoveď zo správcovstva, právne následky z výpovede zo zmluvy o výkone správy nastali už na základe skoršej výpovede a nie až na základe výpovede druhej v poradí, a to bez ohľadu na to, ako si následne vlastníci a tiež žalobca ako bývalý správca usporiadali právne vzťahy“.

Okresný súd a prostredníctvom potvrdenia citovaného právneho názoru i krajský súd takto zdôraznili aj fakt, že výpoveď zmluvy schválenú z 21. februára 2008 bolo možné spochybniť len určovacím rozsudkom vo veci samej, nie neskorším schválením uznesenia s rovnakým obsahom a rovnakými zamýšľanými účinkami. Sťažovateľ však späťvzatím žaloby zabránil vydaniu meritórneho rozhodnutia, čím okrem iného sám vylúčil eventualitu vyhovenia jeho žalobe. V popísaných okolnostiach preto podľa názoru ústavného súdu nemožno považovať záver okresného súdu i krajského súdu o nenaplnení podmienok podľa § 146 ods. 2 druhej vety OSP, a tým o nevyhnutnosti aplikácie § 146 ods. 2 prvej vety OSP za arbitrárny či extrémne vybočujúci z pravidiel upravujúcich náhradu trov civilného sporového konania.

Krajský súd aj tým, že sa stotožnil s právnymi názormi okresného súdu, dal odpoveď na dôvody prednesené sťažovateľom v jeho odvolaní proti prvostupňovému uzneseniu okresného súdu (tie sa zásadným spôsobom neodlišovali od argumentácie sťažovateľa prednesenej v podaniach, v ktorých sa vyjadroval k problémovej právnej otázke, ako aj v skorších opravných prostriedkoch). Navyše sa cielene vyjadril k problému splnenia kritéria dôvodnosti podania žaloby ako podmienky pre aplikáciu sťažovateľom preferovaného § 146 ods. 2 druhou vetou OSP (ústavný súd nepovažuje za potrebné opätovne na tomto mieste citovať právny názor krajského súdu), čím dal odpoveď na tie otázky, ktoré mali podľa stabilizovanej judikatúry hodnotiacej kvalitu odôvodnení súdnych rozhodnutí (napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05) pre vec podstatný význam. Preto aj námietka sťažovateľa založená na tvrdenej nedostatočnosti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu je nedôvodná.

Ústavný súd tak pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil žiadnu možnosť pre prípadné konštatovanie porušenia základného práva sťažovateľa zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy po jej prijatí na ďalšie konanie. Preto bolo potrebné sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa formulovanými v jeho sťažnostnom petite (návrh na zrušenie napadnutého uznesenia krajského súdu, návrh na priznanie finančného zadosťučinenia, návrh na priznanie náhrady trov konania).