III. ÚS 373/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 373/2015­30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. augusta 2015 predbežne prerokoval sťažnosť mesta , zastúpeného obchodnou spoločnosťou , , v mene ktorej koná advokát , ktorou namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cob 224/2012 a jeho rozsudkom z 28. februára 2013 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Obdo 56/2013 a jeho uznesením z 29. júla 2014, a takto

rozhodol:

Sťažovateľ v podstatnom namieta nedostatočné odôvodnenie rozsudku krajského súdu, ktorý „sa vôbec nezmienil o tom, prečo nevykonal navrhnuté dôkazy..., neakceptoval jeho odvolacie námietky a dôkladne sa s nimi nevysporiadal“, ako aj uznesenie najvyššieho súdu, ktorý „arbitrárnym spôsobom odmietol dovolanie sťažovateľa a bez zákonného odôvodnenia“. Nedostatočným odôvodnením napadnutými rozhodnutiami sa sťažovateľovi odňala možnosť náležite skutkovo a právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Sťažovateľ ďalej v sťažnosti namieta spôsob hodnotenia dôkazov, ktoré vykonal okresný súd, skutkové zistenia, ktoré vyvodili konajúce súdy z týchto dôkazov, a tiež právne posúdenie zisteného skutkového stavu. V tejto súvislosti namieta nesprávnu interpretáciu zmluvy o uložení odpadov č. 1/1­Z­1998 z 18. augusta 1998 (ďalej len „zmluva“), ako aj jej dodatku o cene, záver týkajúci sa ukončenia zmluvného vzťahu založeného uvedenou zmluvou, ako aj záver konajúcich súdov týkajúci sa odpisovania združených verejných finančných prostriedkov bez ohľadu na poskytnuté protiplnenie. Rovnako tak namieta spôsob, akým okresný súd hodnotil výpovede svedkov a posúdil právny úkon svedka p. pri samotnom ukončení zmluvy. V tejto súvislosti sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že krajský súd «sa pri potvrdení rozsudku prvostupňového súdu obmedzil len na prevzatie jeho odôvodnenia avšak takým spôsobom, kedy sa vôbec nezmienil o tom, prečo nevykonal žalobcom navrhnuté dôkazy a neakceptoval jeho rozsiahle odvolacie námietky a účinne sa nimi nezaoberal a v odôvodnení vôbec nevysporiadal. Krajský súd tak... žalobcovi, svojím postupom v namietanom konaní pred krajským súdom a namietaným rozsudkom v podstate reálne znemožnil preukázať skutočnosti, ktorými odôvodňoval najmä ukončenie zmluvného vzťahu so žalovaným, založeného Zmluvou, ako aj skutočností samotného podľa krajského súdu „automatického“ odpisovania združených verejných finančných prostriedkov podľa Zmluvy... Okrem toho na rozsiahle námietky žalobcu uvedené v odvolaní, odvolací súd reagoval len okrajovo a nevzal ich... do úvahy bez toho, aby svoj postup v odôvodnení namietaného rozsudku bližšie zákonným spôsobom... vysvetlil.».

Sťažovateľ tiež namieta výklad čl. III bodu 4 zmluvy týkajúci sa odpisovania združených finančných prostriedkov, ktorý bol podľa neho formalistický a nelogický. Poukazuje pritom na uznanie dlhu z 26. septembra 1997, ktorým mal žalovaný uznať vrátenie sumy združených finančných prostriedkov sťažovateľovi, ako aj na zmysel a účel tejto zmluvy, podľa ktorej je „logické, že ak nedochádzalo k protiplneniu zo strany žalovaného... vo forme uskladňovania tuhého komunálneho odpadu, čo v konaní nepreukázal, nemohol žalovaný bez ďalšieho odpisovať každoročne 1/10 zdužených finančných prostriedkov, a navyše aj po tom, čo mu na podklade podanej žaloby v konaní už v roku 2004 bolo zrejmé, že koná v rozpore so samotným zmyslom a účelom zmluvy, ku ktorej reálnemu naplneniu nikdy nedošlo a žalobca odpad v zmysle zmluvy reálne nevyvážal. Uvedené malo zakladať aj pre vo veci konajúce súdy ten predpoklad, že žalovaný nemohol pri napĺňaní zmluvného vzťahu založeného medzi účastníkmi Zmluvou konať v dobrej viere, a síce podľa doslovného gramatického výkladu textu zmluvy, avšak v rozpore so samotnou podstatou a princípmi hmotného súkromného práva.“.

Vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu, ktorým bolo dovolanie proti rozsudku krajského súdu odmietnuté, sťažovateľ uvádza, že „najvyšší súd sa týmto právnym názorom... odchýlil od iného svojho predchádzajúceho rozhodnutia v podobnej veci (rozsudok najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 171/2005 z 27. apríla 2006), v ktorej naopak založil prípustnosť dovolania podľa ustanovenia § 237 písm. f) OSP na dôvode nedostatku riadneho odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu... Najvyšší súd teda nesprávnym a nezákonným výkladom § 237 písm. f) O. s. p., ako aj vo vzťahu k tvorenej judikatúre nekoherentným výkladom porušil všetky ním v petite tejto sťažnosti namietané práva.“.

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu sťažovateľ uvádza, že „bezdôvodným odopretím práva na súdnu ochranu ohľadne majetkového práva k pohľadávke sťažovateľa bolo závažne... zasiahnuté do sťažovateľovho ústavou a dohovorom zaručeného práva vlastniť a pokojne užívať svoj majetok. Nesprávne skutkové a právne závery krajského súdu a najvyššieho súdu podrobne opísané v tejto sťažnosti, navodili právny stav, v ktorom sťažovateľ, a to celkom zjavne bez svojho zavinenia, po nesprávnom procesnom postupe krajského súdu a najvyššieho súdu bol a je vystavený bezdôvodne nemožnosti navrátenia svojho majetku vo výške 24.627,66 EUR čím bolo závažným spôsobom zasiahnuté nielen do jeho práva vlastniť majetok v zmysle čl. 20 ods. 1 ústavy, ale aj do práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu.“.

4. Ústavný súd... priznáva Mestu ... primerané finančné zadosťučinenie v peniazoch v sume 24.627,66 EUR, ktoré jej zaplatí Krajský súd v Košiciach spoločne a nerozdielne s Najvyšším súdom... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia. 5. Krajský súd v Košiciach a Najvyšší súd... sú povinný spoločne a nerozdielne uhradiť Mestu ... trovy právneho zastúpenia v sume 284,08 EUR... na účet jeho právnej zástupkyne... do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy ustanoví podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

2.1 K namietanému porušeniu práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu

Podľa čl. 46 ods.1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne... prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. II. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 206/07), t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka konania na spravodlivý proces (m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento argument. (Georgidias c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998). Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk toho, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné.

Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02, III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

rozhodol. V konaní nebolo sporné, že medzi účastníkmi konania a ďalšími obcami bola uzatvorená dohoda, ktorej predmetom bolo združenie finančných prostriedkov na výstavbu „Skládky komunálnych odpadov v Katastrálnom území Obce “, na základe ktorej žalobca združil finančné prostriedky v celkovej výške 824.369,90 Sk (27.364,07 eur). Následne dňa 15. 8. 1998 účastníci konania uzatvorili zmluvu o uložení odpadov č. 1/1

Spornou bola otázka ukončenia zmluvného vzťahu, ktorý žalovaný popieral. Na preukázanie ukončenia zmluvného vzťahu žalobca predložil dohodu podpísanú dňa 28. 12. 1998, ktorej podpisovanie žalovaný popieral. V konaní nebolo preukázané, že dohoda zo dňa 28. 12. 1998 predložená žalobcom v kópii bez predloženia jej originálu podpísal žalovaný. Žalobca v odvolaní uvádza, že súd mal prihliadnuť na stratu originálu spornej listiny, ktorá bola odcudzená z osobného auta právnej zástupkyne žalobcu, ale to, že došlo ku krádeži pripísal na ťarchu žalobcu. Zo spisového materiálu vyplýva, že spornú dohodu, predloženú žalobcom na pojednávaní 31. 3. 2008, mal podľa rozhodnutia súdu prvého stupňa posúdiť znalec z hľadiska pravosti podpisu starostu žalovaného. O vykonaní znaleckého dokazovania bolo rozhodnuté na pojednávaní dňa 5. 6. 2008. K vlámaniu do osobného motorového vozidla právnej zástupkyne žalobcu došlo dňa 19. 6. 2008, nie je preto možné pripísať stratu tohto dokumentu ani na ťarchu žalovaného. Pokiaľ žalobca v odvolaní poukazuje na chyby

Uvedené skutočnosti spôsobujúce absolútnu neplatnosť právneho úkonu neboli preukázané. Účastníci dohody zo dňa 25. 5. 1994 dobrovoľne združili finančné prostriedky na výstavbu skládky a následne žalobca a žalovaný uzatvorili zmluvu o uložení odpadov. Z následnej komunikácie medzí účastníkmi konania nevyplýva, že by žalobca považoval tento právny úkon za neplatný. Žalovaný listom z 29. 1. 1999 zaslal žalobcovi dodatok k zmluve, na ktorý žalobca reagoval listom z 12. 2. 1999, kde navrhol cenu za uloženie odpadu a žiadal ju schváliť a v závere listu uviedol, že v prípade, že Obec má obavy zo straty na skládke, Mesto je ochotné pristúpiť ako spoločník. Dňa 16. 2. 1999 sa uskutočnilo za prítomnosti zástupcov žalobcu jednanie o preverovaní reálnych nákladových vstupov na STKO Obce , zo záznamu ktorého vyplýva, že prítomní sa oboznámili s kategóriami výdavkov na prevádzkovanie skládky, boli im predložené doklady, zmluvy a vysvetlený účtovný postup. Listom z 23. 3. 1999 žalobca sa domáhal, aby žalovaný zabezpečil vykonanie zápisu skládky TKO ako stavby do katastra nehnuteľnosti a spoluvlastníctvo

Z prostriedkov združených žalobcom ku dňu 31. 12. 2007 bola odpísaná celá suma združených finančných prostriedkov vložených žalobcom. Súd prvého stupňa preto rozhodol správne, keď konštatoval, že žalobcovi nevznikol nárok na vrátenie združených finančných prostriedkov a preto žalobu

Ústavný súd berúc na zreteľ obsah § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj ,,OSP“) zdôrazňuje, že odôvodnenie rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Vzhľadom na potvrdenie vecnej správnosti rozsudku okresného súdu sa ústavný súd zo zapožičaného súdneho spisu oboznámil aj s obsahom prvostupňového rozsudku, pričom zistil, že odpovede krajského súdu na právne odvolacie námietky nadväzujú na právne závery rozsudku okresného súdu, ktorý podrobne vyložil dôvody, pre ktoré nepovažuje združenie finančných prostriedkov sťažovateľa, odporcu a ďalších obcí na výstavbu skládky tuhého komunálneho odpadu za sporné a uzatvorenie dohody o ukončení tohto zmluvného vzťahu za nepreukázané. Na danú vec s primeraným vysvetlením aplikoval § 51 Občianskeho zákonníka umožňujúci uzavrieť nepomenovanú zmluvu, za akú v konaní kvalifikoval posudzovanú zmluvu. Na nadväzne opísané výsledky dokazovania k otázke ukončenia tohto právneho vzťahu okresný súd konštatoval neunesenie dôkazného bremena sťažovateľom, z dôvodu, že „po krádeži sporného dokumentu... nebolo možné tento originál dokumentu predložiť na znalecké skúmanie, keďže svedecké výpovede nepriniesli jednoznačné preukázanie tvrdení ani jedného z účastníkov konania, či došlo alebo nedošlo k podpisu dohody o ukončení zmluvy o uložení odpadov p. , pretože výpovede svedkov a primátora boli v tejto časti rozporuplné. Preto súd mohol mať za preukázané či p. podpísal resp. nepodpísal dohodu o ukončení zmluvy o uložení odpadov len potvrdením pravosti podpisu p. v rámci znaleckého dokazovania. Vzhľadom ku skutočnosti, že v rámci znaleckého dokazovania nebolo možné overiť zhodnosť predloženej kópie s originálom a vzhľadom k tomu, že krajský súd vyslovil, že súd pochybil keď dospel k záveru, že dňom podpísania dohody o ukončení obchodno­právneho vzťahu stratila zmluva o uložení odpadov účinnosť, pretože v konaní nebolo preukázané originálom listiny ukončenie zmluvného vzťahu, súd uzavrel, že navrhovateľ nepreukázal uzatvorenie dohody o ukončení.“. Okresný súd sa vo svojom rozsudku následne zaoberá výkladom ustanovenia čl. III bodu 4 zmluvy o uložení odpadov týkajúcim sa práva odporcu na každoročné odpisovanie 1/10 združených finančných prostriedkov so záverom o odpísaní celej sumy finančných prostriedkov vložených sťažovateľom a uvádza dôvody, pre ktoré sa v konaní nezaoberal niektorými ďalšími otázkami (tvrdeniami účastníkov), keďže ich v danej veci nepovažoval za relevantné.

Ústavný súd oboznámiac sa s obsahom odvolania sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu zistil, že sťažovateľove odvolacie námietky sa týkali najmä procesu hodnotenia dôkazov realizovaného okresným súdom a z neho vyplývajúceho právneho posúdenia podstatných okolností prípadu. Krajský súd sa však s právnym posúdením veci ustáleným okresným súdom stotožnil a v odôvodnení svojho rozsudku odpovedal aj na pre prípad relevantné otázky, čím naplnil obsah základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie. Ako v prípade spornú krajský súd identifikoval otázku platnosti uzavretia dohody o ukončení obchodnoprávneho vzťahu z 28. decembra 1998, pričom ústavný súd konštatuje, že svoje právne závery o neunesení dôkazného bremena sťažovateľom, ako aj o tom, čo bolo v rámci dokazovania sudkyňou okresného súdu vykonané (najmä že porovnanie originálu a kópie spornej dohody pred jej odcudzením z auta právnej zástupkyne sťažovateľa vykonané nebolo), dostatočne odôvodnil. Uvedený záver v danej procesnej situácii (nemožnosť predloženia originálu dohody o ukončení právneho vzťahu) nesvedčí o zjavnom omyle konajúceho súdu, ktorý by bol vo svojich účinkoch nezlučiteľný s obsahom sťažovateľom označených práv. Pokiaľ sťažovateľ obdobne ako v odvolaní namieta, že krajský súd správne nevyhodnotil vykonané (resp. predložené) dôkazy, ústavný súd poukazuje na svoju predchádzajúcu rozhodovaciu činnosť, v rámci ktorej judikoval (I. ÚS 67/06), že zásada voľného hodnotenia dôkazov vyplýva z princípu nezávislosti súdov podľa čl. 144 ods. 1 ústavy. Pokiaľ všeobecné súdy ústavné garancie obsiahnuté najmä v čl. 46 až čl. 50 ústavy rešpektujú, ústavný súd nie je oprávnený znovu „hodnotiť“ hodnotenie dôkazov realizované všeobecnými súdmi, a to dokonca ani vtedy, keby sa s hodnotením sám nestotožňoval (II. ÚS 593/2011, III. ÚS 230/2012). V intenciách uvedeného právneho názoru ústavný súd konštatuje, že hodnotenie dôkazov realizované krajským súdom bolo odôvodnené primerane, nevybočuje ani z pravidiel formálnej právnej logiky, a preto je plne ústavne akceptovateľné. Nedôvodná je i námietka, že krajský súd bez vysvetlenia v odvolacom konaní nevykonal navrhnuté dokazovanie, keďže z obsahu odvolania žiaden relevantný návrh v tomto smere nevyplýva. Navyše, okresný súd vo svojom rozsudku, s ktorým sa krajský súd stotožnil, vysvetlil, prečo sa niektorými v konaní nastolenými otázkami nezaoberal, považujúc ich pre daný prípad za právne irelevantné.

V súvislosti s namietaným porušením označených práv uznesením najvyššieho súdu ústavný súd pripomína, že v zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je na skúmanie prípustnosti návrhu na začatie súdneho konania, jeho opodstatnenosti, dodržania zákonných lehôt, oprávnenosti navrhovateľa takýto návrh podať, právomoci o ňom konať a rozhodnúť či splnenia iných zákonom ustanovených náležitostí zásadne príslušný orgán, ktorý rozhoduje o merite návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým podmienkam, ktoré pre konanie o ňom ustanovuje príslušný procesný kódex. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou (I. ÚS 74/02, I. ÚS 115/02, I. ÚS 46/03). V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (mutatis mutandis IV. ÚS 35/02, II. ÚS 324/2010).

dôvodu ustanoveného v § 237 písm. f) OSP, t. j. že odňatím možnosti konať pred súdom «sa rozumie taký postup súdu, ktorým účastníkovi odňal možnosť realizovať tie procesné práva, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práva a právom chránených záujmov.

K porušeniu ústavou garantovaného práva na súdnu ochranu resp. na spravodlivý proces by podľa dohovoru mohlo dôjsť rozhodnutím všeobecného súdu najmä tým, keby tento fakticky odňal možnosť komukoľvek domáhať sa alebo brániť svoje právo na všeobecnom súde.

. . Zároveň dovolací súd tiež poukázal na to, že Ústava SR neupravuje dôsledky jednotlivých procesných nesprávností ku ktorým v praxi dochádza v súdnych konaniach, ani nestanovuje predpoklady ich možnej nápravy v opravnom konaní. Úpravu ústavne garantovaného práva na súdnu ochranu obsahuje Občiansky súdny poriadok, ako aj predpoklady a podmienky, za ktorých možno v dovolacom konaní procesné nesprávnosti konania súdov nižších stupňov napraviť. Procesné vady taxatívne vymedzuje ust. § 237 O. s. p., ktoré zakladajú prípustnosť dovolania. Občiansky súdny poriadok považuje, okrem procesných vád vymenovaných v § 237 O. s. p., aj iné vady, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, za relevantný dovolací dôvod /§ 241 ods. 2 písm. b/, c/ O. s. p./, avšak vady tejto povahy prípustnosť dovolania nezakladajú.

Ústavný súd posúdením obsahu napadnutého uznesenia najvyššieho súdu z ústavne významných hľadísk dospel k záveru, že najvyšší súd primeraným spôsobom preskúmal prípustnosť dovolania aj so sťažovateľovými dovolacími námietkami o (ne)naplnení dovolacieho dôvodu ustanoveného v § 237 písm. f) OSP sa dostatočne vysporiadal. K odňatiu možnosti konať pred súdom totiž nemôže dôjsť nesprávnym právnym posúdením veci ani spôsobom, akým súdy vo veci hodnotili dôkazy. Ako v tejto súvislosti najvyšší súd vo svojom uznesení primerane uviedol, odňatie možnosti konať pred súdom by bolo iba takým procesným postupom súdu, ktorý by účastníkovi konania znemožnil čo i len vykonanie dôkazov navrhnúť.

Ústavný súd už v minulosti konštatoval, že základné právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (a teda aj podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) nemôže všeobecný súd porušiť, ak koná vo veci v súlade s procesno­právnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní (m. m. II. ÚS 182/2010, III. ÚS 25/2011). Podľa názoru ústavného súdu je postup najvyššieho súdu v sťažovateľovom prípade v súlade s procesno­ právnou úpravou (v danom prípade s Občianskym súdnym poriadkom), keď po zistení, že nie je daný žiaden z dôvodov podľa § 237 a § 238 OSP, dovolací súd napadnutým uznesením sťažovateľovo dovolanie pre neprípustnosť odmietol, a preto aj v tejto časti vyhodnotil ústavný súd sťažnosť za zjavne neopodstatnenú.

2.3 K namietanému porušeniu práv zaručených čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Sťažovateľ namieta porušenie práv zaručujúcich vlastníctvo a užívanie majetku z dôvodu, že všeobecné súdy mu nepriznali právo na zaplatenie žalovanej sumy, čím bol bezdôvodne vystavený nemožnosti navrátenia svojho majetku.

Vychádzajúc z dôvodov uvedených v napadnutom rozsudku krajského súdu ústavný súd poukazuje na to, že konajúce súdy pri svojom rozhodovaní o sťažovateľom uplatnenom práve dospeli k záveru o odpísaní všetkých finančných prostriedkov združených sťažovateľom v súvislosti s uzavretím zmluvy o uložení odpadov z 15. augusta 1998 na základe ústavne udržateľnej aplikácie na prípad použitých hmotnoprávnych noriem (bližšie pozri časť 2.2 odôvodnenia tohto uznesenia).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. augusta 2015