III. ÚS 377/2026

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 377/2026-15

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Roberta Šorla (sudca spravodajca) a sudcov Ivana Fiačana a Martina Vernarského v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa PONECO, s.r.o., Jesenná 12, Prešov, zastúpenej JUDr. Michalom Feciľakom, advokátom, Jesenná 8, Prešov, proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/19/2025 z 25. februára 2026 takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

II. 2. Sťažovateľ dvoma žalobami žaloval mesto. Prvou žiadal určiť vlastnícke právo k pozemkom a druhou žiadal priznať náhradu za ich užívanie mestom. Prvý spor skončil určením vlastníckeho práva žalovaného. Sťažovateľ preto vzal druhú žalobu späť. Okresný súd preto konanie zastavil a žalovanému podľa § 256 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) priznal proti sťažovateľovi náhradu trov konania, keďže zavinil jeho zastavenie. V odvolaní sťažovateľ namietol, že okresný súd sa nezaoberal použitím § 257 CSP a dôvody hodné osobitného zreteľa videl v tom, že žalobu podal v čase spornosti vlastníckeho práva k pozemkom, a ak by ju nepodal, jeho právo sa mohlo premlčať. Zdôraznil, že žalobou si právo neuplatňoval svojvoľne či bez reálneho základu. 3. Krajský súd na odvolanie sťažovateľa uznesenie okresného súdu potvrdil. Stotožnil sa s okresným súdom a zdôraznil, že zastavenie konania nemožno pričítať žalovanému, ale sťažovateľovi podľa § 256 ods. 1 CSP. K použitiu § 257 CSP uviedol, že neboli preukázané dôvody hodné osobitného zreteľa, pretože povaha sporu, jeho hodnota a späťvzatie žaloby pred pojednávaním nie sú výnimočné okolnosti. K závislosti od prvého sporu uviedol, že sťažovateľ musel počítať aj s tým, že v tomto spore nebude úspešný. Úvahu o premlčaní považoval za hypotetickú. K tvrdeniu o majetkových pomeroch žalovaného uviedol, že finančný stav mesta neodôvodňuje nepriznanie trov osobitne, ak sťažovateľ netvrdil vlastné nepriaznivé majetkové pomery. 4. Proti rozhodnutiu krajského súdu sťažovateľ podal dovolanie z dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP, keďže okresný súd neodôvodnil nemožnosť použitia § 257 CSP a krajský súd jeho rozhodnutie potvrdil, čo odôvodnil novými skutočnosťami. Zopakoval, že priznanie náhrady trov považuje za nespravodlivé, pretože úspech v konaní záležal od výsledku prvého konania a nepriznanie náhrady trov nebude mať dopad na finančnú situáciu žalovaného. Voči tvrdeniu krajského súdu, že v čase podania žaloby muselo zrejmé, že v konaní o určenie vlastníckeho práva nemusí byť úspešný, sťažovateľ uviedol, že druhú žalobu podal po kasačnom náleze ústavného súdu (III. ÚS 448/2010), v ktorom ústavný súd zrušil rozsudok krajského súdu o určení vlastníckeho práva k pozemkom v prospech žalovaného pre jeho nedostatočné odôvodnenie. 5. Najvyšší súd ústavnou sťažnosťou namietaným uznesením dovolanie sťažovateľa odmietol, keďže v konaní pred okresným a krajským súdom neboli zistiteľné dôvody, pre ktoré by výnimočne podľa § 257 CSP nemala byť žalovanému priznaná náhrada trov konania. Uviedol, že krajský súd preskúmal námietky sťažovateľa o dôvodoch hodných osobitného zreteľa a dostatočne vysvetlil, prečo dospel k záveru o ich neopodstatnenosti. Poukázal na to, že obe konania tvoria jeden celok (IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09) a závery krajského súdu sú konzistentné s rozhodnutím okresného súdu. Preto odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu nie je nedostatočné.

Úlohou najvyššieho súdu pri rozhodnutí o dovolaní sťažovateľa bolo preskúmať, či odôvodnenie uznesenia krajského súdu jasne a zrozumiteľne odpovedá na jeho argumentáciu. 8. Odvolanie sťažovateľa proti rozhodnutiu okresného súdu smerovalo k tomu, že okresný súd nepoužil § 257 CSP. K tomu treba uviesť, že k porušeniu procesných práv sťažovateľky nemohlo dôjsť tým, že okresný súd sa bez návrhu nezaoberal použitím § 257 CSP, o čom ústavný súd už rozhodol v obdobnej veci (III. ÚS 157/2026). Strana, ktorá sa domáha aplikovania výnimky zo všeobecných pravidiel pri rozhodovaní o trovách konania, v zásade musí nielen tvrdiť, ale aj preukazovať, že na jej strane nastali okolnosti hodné osobitného zreteľa (IV. ÚS 411/2024). Okresný súd vo veci sťažovateľa rozhodol na základe procesného zavinenia zastavenia konania a nebol dôvod na to, aby osobitne odôvodňoval nepoužitie iného prístupu pri rozhodnutí o náhrade trov konania, ak tento osobitný postup nebol sťažovateľom navrhnutý. 9. Nemožno dospieť ani k záveru, že by odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu bolo nedostatočné. Krajský súd vychádzal z toho, že § 257 CSP možno použiť len výnimočne a zásadne pri rozhodnutí o náhrade trov po späťvzatí žaloby treba posúdiť, kto procesne zavinil zastavenie konania. Okrem toho krajský súd reagoval aj na námietku, ktorá vychádzala zo závislosti nároku na náhradu od vlastníckeho sporu a z rizika premlčania. Na to krajský súd reagoval tým, že sťažovateľ musel počítať aj s možnosťou neúspechu vo vlastníckom spore a že úvaha o premlčaní bola len hypotetická. Podstatou tejto odpovede je to, že nie je dôvod použiť § 257 CSP v situácii, keď sťažovateľ podal žalobu o náhradu pred právoplatným vyriešením vlastníctva a po právoplatnom určení vlastníckeho práva v prospech žalovaného ju vzal späť. Krajský súd tak poskytol odpoveď na odvolaním nastolenú otázku v miere, ktorá neodôvodňuje záver o porušení procesných práv sťažovateľa v miere porušenia práva na spravodlivý proces. 10. Najvyšší súd dovolanie odmietol ako procesne neprípustné podľa § 447 písm. c) CSP, keď námietky sťažovateľa posudzoval v rámci § 420 písm. f) CSP. Pri posudzovaní namietanej nepreskúmateľnosti však vychádzal aj z toho, že okresný a krajský súd nezistili dôvody na použitie § 257 CSP a že okresný súd postupoval správne, keď vzhľadom na procesné zavinenie zastavenia konania použil § 256 ods. 1 CSP. Dôvodná preto nie je námietka sťažovateľa o tom, že najvyšší súd jej neposkytol odpoveď na možnosť použitia § 257 CSP. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že najvyšší súd sa touto otázkou zaoberal v rozsahu potrebnom na posúdenie dovolacej námietky podľa § 420 písm. f) CSP. Jeho záver, že rozhodnutie krajského súdu nebolo nepreskúmateľné, tak nemožno považovať za svojvoľný.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.