III. ÚS 380/2015

2. Sťažnosti a odmieta.

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 26. januára 2015 doručené sťažnosti (ďalej len „sťažovateľ v 1. rade“), zastúpeného advokátkou JUDr. Martinou Gombosovou, a (ďalej len „sťažovateľ v 2. rade“, spolu ďalej aj „sťažovatelia“), zastúpeného advokátkou JUDr. Martinou Gombosovou a advokátom JUDr. Ondrejom Mularčíkom, vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy postupom Špecializovaného trestného súdu (ďalej len „špecializovaný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. PK­2 T 14/2013 a jeho rozsudkom z 26. mája 2014 (ďalej aj „rozsudok špecializovaného súdu“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 9/2014 a jeho rozsudkom z 26. novembra 2014 (ďalej aj „rozsudok najvyššieho súdu“).

V dôvodoch podaných sťažností sťažovatelia argumentujú, že z trestných činov „založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného zákona, nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 295 TŽ a poškodzovania cudzej veci podľa § 245 Trestného zákona“ boli obvinení spolu s , ktorého trestné stíhanie bolo pred skončením vyšetrovania vylúčené na samostatné konanie. však bol rozsudkom špecializovaného súdu sp. zn. BB­4 T/48/2013 z 3. decembra 2013 spod obžaloby prokurátora špeciálnej prokuratúry oslobodený z dôvodu, že nebolo dokázané, že skutky, pre ktoré bol stíhaný, sa skutočne stali. Podľa sťažovateľov išlo o tie isté skutky, pre ktoré boli sťažovatelia uznaní za vinných v bodoch 1, 10 a 12 obžaloby, resp. v bodoch I­1 a II­6 písm. a) a b) rozsudku špecializovaného súdu. Sťažovatelia tvrdia, že tejto skutočnosti si museli byť vedomé aj konajúce súdy v proti nim vedenom trestnom konaní, pretože „vo veci zločineckej skupiny“ ich odsúdil „s úplne skutkovo inak opísaného a vymedzeného skutku, takpovediac súdom novovytvoreného“, o ktorom sa sťažovatelia mali dozvedieť až z odsudzujúceho rozsudku. V tejto súvislosti sťažovatelia poukazujú na odôvodnenie rozsudku špecializovaného súdu sp. zn. BB­4 T/48/2013 z 3. decembra 2013, z ktorého má byť zrejmé, že „súd mal za to, že v prípade týchto skutkov bola vina obžalovaného založená fakticky len na priamom usvedčujúcom dôkaze – výpovedi chráneného svedka , pričom táto nebola potvrdená žiadnymi inými čo i len nepriamymi dôkazmi a na to, aby mohol súd rozhodnúť o vine obžalovaného musia byť zabezpečené aj ďalšie nepriame dôkazy, tak ucelené a navzájom previazané, aby nedávali najmenšiu pochybnosť o vierohodnosti usvedčujúceho dôkazu... Taktiež poukázal aj na to, že v prípade spolupracujúcich svedkov ide o svedkov, ktorí sa mali podieľať na páchaní trestnej činnosti, a tieto výpovede sú špecifické, nakoľko títo svedčili buď z dôvodu obmedzenia trestného stíhania voči nim alebo v očakávaní zmiernenia trestu, čo v konečnom dôsledku môže viesť k prípadným manipuláciám, najmä v snahe získať výhodu, ktoré Trestný poriadok takýmto svedkom priznáva, alebo môžu súvisieť aj s osobnou pomstou. Preto takéto výpovede musia byť podporené aj ďalšími dôkazmi, ktoré potvrdzujú ich tvrdenia.“.

Sťažovatelia ďalej namietajú nedodržanie princípu totožnosti skutku uvedeného v obžalobe a skutku uvedeného v rozsudku špecializovaného súdu. Poukazujúc na judikatúru najvyššieho súdu (napr. 3 To 32/2012) pripomínajú, že podstata skutku je určovaná účasťou obvineného na určitej udalosti popísanej v obžalobnom návrhu, z ktorej vzišiel škodlivý následok, a že totožnosť skutku je zachovaná, ak je zachovaná totožnosť konania alebo následku aspoň čiastočne. Teda aj keď „pri totožnosti skutku nemusí byť plne zachovaná totožnosť následku aj konania, v prípade ak ide o zmenu skutočností – teda najmä skutkových okolností, z ktorých súd pri rozhodovaní vo veci samej vychádza, je potrebné túto zmenu pokryť taktiež adekvátne a riadne vykonaným dokazovaním tak, aby mali aj obvinení právo plne realizovať svoju obhajobu či už sami alebo prostredníctvom svojich obhajcov – teda najmä možnosť riadne sa vyjadriť ku všetkým skutočnostiam, ktoré v doterajšom konaní nevyšli najavo, podávať návrhy na vykonanie dokazovania vo vzťahu k týmto novým skutočnostiam ako aj možnosť hodnotiť vykonané dôkazy. Len takto uskutočnené konanie pred súdom možno potom považovať za spravodlivý proces plne rešpektujúci právo obvineného na komplexnú obhajobu.“. V tejto súvislosti sťažovatelia prezentujú názor, že «nemožno v prípade zločinu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného zákona hovoriť o zachovaní totožnosti skutku, nakoľko skutok zločineckej skupiny je v rozsudku formulovaný absolútne odlišne od obžaloby. Hierarchická štruktúra s vymedzením kto mal byť komu nadradený a podradený ako aj „predmet činnosti“ skupiny je v rozsudku vymedzený absolútne odlišne.». Sťažovatelia z uvedeného dôvodu namietajú, že svoju obhajobu smerovali výlučne proti skutočnostiam, ktoré sa im kládli za vinu v obžalobe, a až z textu odsudzujúceho rozsudku sa dozvedeli o skutočnostiach, ktoré sa im v skutočnosti kladú za vinu, proti ktorým sa však počas hlavného pojednávania a ani v záverečných rečiach nemohli účinne brániť, preto došlo k obmedzeniu ich možností účinne sa obhajovať.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy ustanoví podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Z obsahu sťažností a pripojených listín je zrejmé, že rozsudok špecializovaného súdu sp. zn. PK­2 T 14/2013 z 26. mája 2014 vrátane postupu, ktorý jeho vydaniu predchádzal, bol predmetom súdneho prieskumu realizovaného najvyšším súdom na základe podaných odvolaní. Odvolacie konanie bolo skončené rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 To 9/2014 z 26. novembra 2014. Pre rozhodnutie ústavného súdu v časti namietaného porušenia označených práv rozsudkom špecializovaného súdu je teda podstatné, že existoval „iný súd“, na ktorý poukazuje čl. 127 ods. 1 ústavy. To vylučuje právomoc ústavného súdu na prieskum namietaného porušenia označených práv rozsudkom špecializovaného súdu. Preto na prerokovanie týchto častí sťažnosti nemá ústavný súd danú právomoc, na základe čoho bolo potrebné v týchto častiach sťažnosti odmietnuť.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.

Podstatou práva na obhajobu je zabezpečiť obhajovanie práv obvineného tak, aby boli v konaní objasnené aj všetky skutočnosti svedčiace v prospech obvineného a aby sa na ne v konaní a pri rozhodovaní prihliadalo, t. j. najmä aby nevinná osoba nebola odsúdená a páchateľ bol odsúdený len za to, čo spáchal. Z čl. 6 ods. 3 dohovoru zase vyplýva, že pod právo na obhajobu je potrebné zahrnúť právo každého, kto je obvinený z trestného činu, byť podrobne oboznámený s povahou a dôvodom obvinenia proti nemu, mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby, obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú, ďalej vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok ako svedkov proti sebe a mať bezplatnú pomoc tlmočníka, ak nerozumie jazyku používanému pred súdom alebo týmto jazykom nehovorí.

Z obsahu rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že sťažovatelia uvedenú námietku uplatnili aj v odvolacom konaní, pričom najvyšší súd k nej uviedol: „Odvolacie námietky, (opäť prakticky všetkých obžalovaných, ktorých sa týka výrok v bode I., ale aj v bode II. napadnutého rozsudku) smerujú k okolnosti, že predchádzajúcim rozsudkom ŠTS, sp. zn. BB­4T/48/2013, z 3. decembra 2013 bol obžalovaný podľa § 285 písm. a/ Tr. por. oslobodený spod obžaloby zo skutku, obžalobou právne kvalifikovaného ako zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Tr. zák., ktorý vo vzťahu k jeho osobe zodpovedá skutku v bode 1 obžaloby v aktuálne prejednávanej veci, ako aj z ďalších činov (okrem iného zo skutku, ktorý zodpovedá vo vzťahu k jeho osobe v prejednávanej veci skutku v bode 10 obžaloby, resp. v bode II. – 6 napadnutého rozsudku), pričom odvolanie prokurátora proti vyššie uvedenému rozsudku (iného senátu než rozhodujúceho v aktuálne prejednávanej veci) ŠTS bolo (iným než aktuálne rozhodujúcim) senátom najvyššieho súdu ako nedôvodné zamietnuté uznesením, sp. zn. 3 To 1/2014, z 18. júna 2014. Nie je teda (podľa odvolateľov) možné, aby bolo jednak rozhodnuté, že sa predmetné skutky nestali (nebolo dokázané, že sa stali – v prvom prípade) a jednak rozhodnuté, že sa stali a že ich spáchali konkrétne osoby (v prejednávanej veci) K tomu je jednak potrebné uviesť, že z hľadiska trestného stíhania sa skutok vždy viaže na osobu obvineného (v konkrétnom konaní), čoho sa týka i prekážka právoplatne rozhodnutej veci podľa § 9 ods. 1 písm. e/ Tr. por. (ktorá tu nie je daná). V nastalej situácii ide o samostatne, proti rôznym osobám podané obžaloby, o ktorých (navyše) rozhodovali rôzne senáty ŠTS i jeho nadriadeného (najvyššieho súdu). V každej veci je dôkazná situácia posudzovaná samostatne (a môže byť odlišná), každý sudca, resp. senát teda hodnotí dôkazy vo svojej veci nezávisle a autonómne.

Ak sa teda vykonaným dokazovaním zistia odlišné okolnosti žalovaného činu, avšak vyššie uvedené kritéria sú zachované, súd je povinný skutok (skutkovú vetu) upraviť v odsudzujúcom rozsudku a rozhodnúť o ňom ako o trestnom čine... Čiastkovo odlišné okolnosti miesta, času, spôsobu spáchania alebo následku činu, teda neznamenajú porušenie totožnosti skutku, je potrebné, aby skutok, pre ktorý bol páchateľ uznaný za vinného, zodpovedal skutku, pre ktorý bolo vznesené obvinenie a podaná obžaloba, a to podľa vyššie uvedených kritérií. Tieto kritériá sú v prípade skutku v bode I. výroku napadnutého rozsudku (i v prípade ostatných skutkov finálneho odsúdenia, teda v súhrnnej jednote obsahu výrokov rozsudku ŠTS a najvyššieho súdu), splnené.“.

Výpovede dotknutých svedkov (slangovo niekedy označovaných ako „kajúcnici“) podliehajú voľnému hodnoteniu dôkazov v zmysle § 2 ods. 12 Tr. por., rovnako, ako každý iný dôkaz. Zo zásady voľného hodnotenia dôkazov vyplýva, že nie je zákonom predpísané, akým spôsobom (akým dôkazom, resp. dôkazmi) musí byť určitá okolnosť dokázaná (pokiaľ ide o druh alebo počet potrebných dôkazov). Rozhodujúca je konkrétna dôkazná situácia. Žiadnym dôkazom teda nie je súd pri posudzovaní určitej skutkovej okolnosti viazaný, zároveň však žiaden zo zákonom súladných dôkazov nie je v tomto smere ako podklad pre rozhodnutie vylúčený. Na základe ktoréhokoľvek legálneho dôkazu môže byť uznaná vina v trestnom konaní (neplatí však, že na základe určitého dôkazu alebo dôkazov vina uznaná byť musí).

. . Pri hodnotení dôkazov, najmä svedeckých výpovedí je dôležitá ich podstata, zameraná na základ predmetného skutku ako trestného činu, v tomto prípade existenciu zločineckej skupiny s jej určitým zameraním a jej základnú riadiacu štruktúru – nie všetky čiastkové, parciálne okolnosti jednotlivých vykonávaných postupov. Takto vymedzená podstata skutku zodpovedá aj iným, a to aj objektívne zisteným reáliám, do ktorých sú údaje o existencii a činnosti skupiny zasadené.

V prípade skutku v bode I. ide o oslobodenie obžalovaných spod obžaloby v zmysle výroku oboch rozsudkov. Naopak, nie je možné použiť na spochybnenie existencie zločineckej skupiny obhajobou prezentované námietky, skutkovo smerujúce k popretiu jej založenia a činnosti alebo k verzii, že v prípade údajov niektorých svedkov (typicky svedka ) ide o výlučne nimi páchanú trestnú činnosť, postihu za ktorú sa chcú vyhnúť podporou policajne vytvorenej fikcie o zločineckej skupine. Skupina sa (pri reálnom hodnotení vykonaných dôkazov) vyznačovala demonštratívnou prezentáciou svojej existencie, čo malo zabezpečiť aj predchádzanie odporu a zabezpečenie hladkej spolupráce osôb, ktoré boli predmetom jej pôsobenia (a teda minimalizáciu nutnosti príslušných foriem nátlaku). Nemôžu svedecké výpovede (k čomu tiež smerujú odvolacie námietky) dosiahnuť úplnú jednotu a zhodu v každej „realizačnej“ okolnosti jednotlivých vykonávaných činností a použitých postupov (čo by naopak pôsobilo vzhľadom ku širokému okruhu dokazovaných skutočností a časovému odstupu umelo a pochybne). Dôležitá je, ako už bolo uvedené,

Nadväzne na to sa najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku vyjadril aj k relevantným odvolacím námietkam vo vzťahu k jednotlivým skutkom, z ktorých boli sťažovatelia obžalovaní, a to jednotlivo ku všetkým skutkom, ktoré boli predmetom obžaloby, pokračujúc pritom na ich utriedenie vykonané špecializovaným súdom. K skutkom uvedeným v bodoch 10 až 12 obžaloby, z ktorých špecializovaný súd uznal sťažovateľov za vinných výrokom v bode II – 6 a), b) a c) rozsudku špecializovaného súdu s výnimkou časti skutku uvedeného v bode 12 obžaloby, najvyšší súd k okolnosti, že v inom konaní bol oslobodený spod obžaloby, uviedol, že v každom konaní je hodnotenie dôkazov autonómne, pričom v prerokúvanej veci vychádzal špecializovaný súd z celého spektra dôkazov a nimi zistených okolností u všetkých dotknutých osôb (ako spoluobžalovaných v tejto veci) a v kontexte vecne súvisiacich skutkov naviazaných na existenciu zločineckej skupiny. Námietku sťažovateľa v 2. rade, že mohol tento skutok spáchať s inými než sťažovateľmi a s možným motívom konfliktu s osobou súvisiaceho s predajom drog v najvyšší súd vyhodnotil v podstate ako účelovú a hypotetickú, pretože « bol nepochybne súčasťou štruktúry , v rámci ktorej trestnú činnosť naozaj páchal, avšak práve v súčinnosti s členmi skupiny, na účel presadzovania záujmov skupiny a pri rešpektovaní postavenia jej vodcu konflikt s inými osobami... o sféry vplyvu na drogovom trhu teda mohol byť a bol vždy zároveň konfliktom reprezentovanej skupiny . Bezprostredným impulzom na vydanie pokynu na predmetný útok zo strany obžalovaného však boli iné okolnosti, popísané vo výroku napadnutého rozsudku. V odvolaní tvrdený deficit konfliktu medzi a je možný z hľadiska priamej fyzickej konfrontácie. Vo výroku i odôvodnení je však vysvetlený faktický rozpor záujmov medzi týmito osobami a nimi vedenými štruktúrami, vyplývajúci z boja o sféry vplyvu (ktorý sa otvoril po stretnutí na ). Je pravdou, že mal možnosť odmietnuť v prejednávanej veci vypovedať ako svedok, ako uvádza odvolateľ. Je však zrejmý vonkajší (pre pozitívny) efekt popretia vlastnej trestnej činnosti (a tým aj trestnej činnosti obžalovaných v tejto veci) pri svedeckej výpovedi – rovnako je zrejmý opačný efekt v prípade, ak by odmietol vypovedať ako svedok pre možnosť privodiť si trestné stíhanie. Ak odvolateľ poukazuje na niektoré oslobodzujúce rozhodnutia súdov v iných veciach a aj na vlastné oslobodenie z časti skutku v bode 12 obžaloby, uplatnenie princípu „in dubio pro reo“ v súvislostiach takého rozhodovania nič vo vzťahu k odvolateľom namietanému svedkovi nemení na vyhodnotení podstaty obsahu jeho výpovede súdom ako zodpovedajúcej reálne nastalým skutočnostiam... Okolnosť, či poškodený vo svojej výpovedi označil rovnaké vozidlo, ktorým prišiel na stretnutie na , ako vozidlo, ktoré mu bolo pri útoku poškodené, je typickým príkladom vyhľadávania okrajového rozporu vo výpovedi svedka, ktorý je z hľadiska podstaty dokazovaných okolností irelevantný (ako je uvedené v úvode tohto odôvodnenia). Pri výpovedi s časovým odstupom je evidentné, že svedok sústredí pamäťové schopnosti na esenciálne prvky toho, čo má v obžalobných súvislostiach objasniť.

Ústavný súd po oboznámení sa s celým napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a obzvlášť s jeho citovanými časťami konštatuje, že najvyšší súd v napadnutom rozsudku na námietky sťažovateľov spochybňujúce dôkazy a ich hodnotenie, o ktoré sa opiera záver o zosnovaní alebo ich členstve v zločineckej skupine, prípadne o spáchaní trestných činov uvedených v bode II – 6 a), b) a c) rozsudku špecializovaného súdu odpovedal primerane a ústavne udržateľným spôsobom. Keďže z podstatnej časti považoval najvyšší súd

rozsudok

špecializovaného súdu za správny a jeho odôvodnenie za dostatočné, v nedotknutej časti na rozsudok špecializovaného súdu len odkázal (s. 64 rozsudku najvyššieho súdu), a tak závery obsiahnuté v rozsudku špecializovaného súdu o vine sťažovateľov je potrebné považovať za súčasť napadnutého rozsudku najvyššieho súdu. Ústavný súd konštatuje, že odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu, pokiaľ ide o body I a II – 6 a) a b) nadväzujúce na rozsudok špecializovaného súdu, sa obšírne zaoberá dôkazmi zistenej skutkovej situácie týkajúcej sa spáchania uvedených trestných činov, dostatočne objasňuje hodnotiace úvahy sudov založené na vykonaných dôkazov, ich vierohodnosť a formuluje aj príslušné právne závery. Právne posúdenie skutkov, z ktorých spáchania boli sťažovatelia odsúdení, či aplikáciu relevantných hmotnoprávnych noriem sťažovatelia v zásade nespochybnili.

Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že mu neprislúcha, aby v rámci konania o ústavnej sťažnosti posudzoval, prípadne skúmal, či dôkazná situácia v napadnutom konaní bola totožná s dôkaznou situáciou dosiahnutou v inom trestnom konaní vedenom proti inej osobe, ktoré skončilo záverom o nepreukázaní spáchania skutku, z ktorého však mali byť napadnutým rozsudkom sťažovatelia ako spolupáchatelia odsúdení. Ústavný súd nadväzne na to poznamenáva, že na preskúmanie obsahu trestného spisu, súvisiacich listín, podaní obvinených a vyhodnotení ďalších dôkazov sú funkčne uspôsobené len všeobecné súdy. Rovnako tak pripomína, že úlohou ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) nie je konať ako súd tretej alebo štvrtej inštancie, ale iba preskúmať ústavnú udržateľnosť napadnutého rozsudku.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že právny záver najvyššieho súdu o dodržaní zásady totožnosti skutku nie je arbitrárny ani zjavne nepodložený, keďže v posudzovanej trestnej veci sťažovateľov pri porovnaní pripojeného obžalobného návrhu zo 7. mája 2013 s rozsudkom najvyššieho súdu v spojení s rozsudkom špecializovaného súdu aj podľa ústavného súdu nepochybne existovala zhoda minimálne v mieste spáchania skutkov, v čase ich páchania a v zásadnej časti aj v samotných následkoch daného trestného činu. Zmeny v skutkovom deji, ktoré v procese dokazovania konajúce súdy ustálili a premietli do jednotlivých skutkových viet, tak ani podľa ústavného súdu nemali za následok porušenie zásady totožnosti skutku, a tak ústavnej akceptovateľnosti napadnutého rozsudku najvyššieho súdu. Ústavný súd sa teda nestotožňuje s názorom prezentovaným sťažovateľmi a dodáva k nim, že v okolnostiach posudzovanej veci je potrebné dôsledne rozlišovať medzi skutkom a trestným činom, pričom pod pojmom skutok je potrebné rozumieť iba okolnosti skutkové, nie aj ich právne posúdenie. Podobne, pokiaľ ide o následok, tento (pre účely posudzovania trestnoprávnej zásady totožnosti skutku) nemožno chápať ako všeobecný znak skutkovej podstaty trestného činu alebo určitý typ následku, ale ako následok v konkrétnom slova zmysle (pozri napr. rozhodnutie českého najvyššieho súdu č. 1/1996 Sb. rozh. tr.).

V závere ústavný súd uvádza, že pred ním realizovaným prieskumom rozsudku najvyššieho súdu sa zaoberal aj možnosťami vykonania dovolacieho prieskumu, ktorý by právomoc ústavného súdu realizovať navrhnutý ústavný prieskum vylučoval. Dopytom na špecializovanom súde pritom ústavný súd zistil, že k podaniu dovolania, a tak začatia dovolacieho konania ku dňu vydania tohto uznesenia nedošlo. Ústavný súd si zároveň bol vedomý toho, že dovolací prieskum v trestných veciach nie je zameraný na preskúmanie všetkých rozhodnutí súdu druhého stupňa a neslúži na revíziu skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa. Ťažisko dokazovania je na súde prvého stupňa a jeho skutkové závery môže doplniť alebo meniť len odvolací súd, pričom dovolací súd nemôže posudzovať úplnosť skutkových zistení a nemôže bez ďalšieho sám prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože dôkazy v konaní o dovolaní ani nemôže sám vykonávať. Namietané nesprávne skutkové zistenia, nesúhlas s tým, ako súd hodnotil vykonané dôkazy, či porušenia procesných zásad nemôže dovolací súd preskúmať, pokiaľ nespadajú pod niektorý z dovolacích dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 Trestného poriadku. Preto pokiaľ ide o sťažovateľmi uplatnené námietky (okrem namietaného porušenia základného práva na obhajobu), ústavnému súdu sa dovolací prieskum z hľadiska obsahu § 371 Trestného poriadku nejavil prípustný. Dovolací dôvod o porušení práva na obhajobu zásadným spôsobom podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku by sťažovatelia vzhľadom na obsah § 371 ods. 4 prvú vetu Trestného poriadku zrejme v dovolacom konaní úspešne použiť nemohli, keďže táto okolnosť im musela byť známa už v pôvodnom konaní (najneskôr po vydaní rozsudku špecializovaného súdu) a v odvolacom konaní ju nenamietali. Ústavný súd preto k záveru o nedostatku právomoci na prerokovanie sťažnosti v časti namietaného porušenia označených základných práv rozsudkom najvyššieho súdu z dôvodu nevyužitia možnosti podať dovolanie nedospel a v rozsahu sťažovateľmi uplatnených námietok navrhovaný ústavný prieskum vykonal so záverom o zjavnej neopodstatnenosti sťažovateľmi namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy.