III. ÚS 382/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 382/2015­17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. augusta 2015 predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného obchodnou spoločnosťou advocatius, s. r. o., Palackého 12, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát Mgr. Peter Toth­Vaňo, pre namietané porušenie čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 6 Co 93/2014­1655 z 30. októbra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť odmieta.

Odôvodnenie:

Na základe návrhu sťažovateľa z 28. augusta 2007 Okresný súd Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k. 22 C/128/2007­1569 zo 16. októbra 2013 rozhodol/určil, že „záložné právo zapísané na Liste vlastníctva č. , vedeným Okresným úradom Bratislava, katastrálny odbor, okres Bratislava I, obec podľa V­2485/2002 zo dňa 27. 11. 2002, ako záložné právo na rozostavanú stavbu na parc. č. a pozemky parc. č. , v prospech , , predtým , , ­ v časti bytu č. , vchod , nachádzajúceho sa na 4. p. bytového domu , so súp. č. ..., ­ v časti garáží č. , vchod , nachádzajúcich sa v suteréne bytového domu , so súp. č. ... neexistuje (nie je)“. K tomuto záveru okresný súd dospel po tom, ako vykonaným dokazovaním zistil, že „vlastníkom rozostavanej stavby boli okrem Zámockej spoločnosti, a. s. aj manželia , a to v rozsahu určenom v Zmluve o výstavbe“, a teda „Zámocká spoločnosť, a. s. nikdy nebola výlučným vlastníkom rozostavanej stavby, a v tomto ohľade nemohla zaťažiť záložným právom celú nehnuteľnosť, pričom dobromyseľnosť záložného veriteľa je vylúčená a čiastočná neplatnosť záložnej zmluvy neprichádza do úvahy“.

S uvedenými závermi krajského súdu sťažovateľ nesúhlasí a ním vydané rozhodnutie považuje za arbitrárne a účelové z dôvodu, že odvolací súd „nielenže úplne odignoroval zmluvu o výstavbe domu a zriadení vecného bremena a práva ostatných stavebníkov tam uvedené..., ale za právny titul výlučného vlastníctva len jedného zo stavebníkov si určil zmluvu, ktorá mala byť výlučne týmto stavebníkom uzatvorená až následne dňa 15. 06. 2001... a ktorá vôbec nebola ani súčasťou súdneho spisu!!!“. Sťažovateľ tvrdí, že pri výstavbe nového objektu je tento v podielovom spoluvlastníctve všetkých stavebníkov. Tento názor prezentoval aj vo svojom vyjadrení k odvolaniu odporkyne zo 14. júla 2014, avšak krajský súd naň vôbec nereagoval. Na základe uvedených skutočností sťažovateľ vyjadruje presvedčenie, že jeho sťažnosť nemožno odmietnuť s odvolaním sa na princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu, pretože procesné vady v postupe krajského súdu na jednej strane „nenapĺňajú dôvody automatickej prípustnosti dovolania“, a na druhej strane „nezvratne a nenapraviteľne zasahujú do niektorého z princípov či práv garantovaných Ústavou SR... do ústavného princípu rovnosti strán súdneho konania“.

Uvedené presvedčenie sťažovateľ opätovne zopakoval v doplnení podania z 25. marca 2015, pričom poukázal na nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 46/2013 z 3. septembra 2013, ktorý predstavuje výnimku zo zaužívanej praxe a ústavnému súdu umožňuje preskúmať procesné rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, že ním došlo k porušeniu ústavnoprocesných práv účastníkov konania. V súvislosti s tým sťažovateľ namieta, že krajský súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia „nekonštatoval kumulatívne splnenie nepoužitia správneho ustanovenia právneho predpisu a súčasné nedostatočné zistenie skutkového stavu prvostupňovým súdom, čo je podmienka aplikácie predmetného § 221 ods. 1 písm. h) OSP“.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy, základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 14 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 6 Co 93/2014­1655 z 30. októbra 2014, t. j. procesným rozhodnutím, ktorým v konaní „o určenie, že záložné právo neexistuje“ zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

V súvislosti s tým ústavný súd opätovne pripomína, že ak tak v minulosti urobil, išlo o prípady, keď ešte pred právoplatným skončením konania vo veci samej bolo v konaní o sťažnosti napadnuté právoplatné rozhodnutie, ktorým sa skončila iba určitá časť konania alebo ktorým sa riešila iba určitá parciálna procesná otázka. Podmienkou na pripustenie takejto výnimky však navyše bola skutočnosť, že v konkrétnom prípade muselo ísť o rozhodnutie spôsobilé výrazne a už nezvratným (nereparovateľným) spôsobom zasiahnuť do ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd sťažovateľa, a zároveň námietka ich porušenia sa musela vzťahovať výlučne na dané štádium konania a nemohla byť uplatnená neskôr (IV. ÚS 195/2010), prípadne sa tento negatívny dôsledok musel vzťahovať na výsledok konania a nebolo by ho možné korigovať v ďalšom procesnom postupe alebo v opravných konaniach (IV. ÚS 322/09). Rovnako mohlo ísť o prípad, ak procesným rozhodnutím všeobecného súdu došlo k porušeniu ústavnoprocesných práv účastníkov konania (III. ÚS 46/2013), na ktorý v sťažnosti poukázal aj sťažovateľ.

Avšak v danej veci tomu tak nie je.

Napadnuté rozhodnutie krajského súdu považuje sťažovateľ za arbitrárne a účelové z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia vlastníckeho práva k inštitútu hmotného práva – zálohu, ktorým bol v okolnostiach daného prípadu „rozostavaný polyfunkčný objekt“. Sťažovateľ nesúhlasí s právnym názorom krajského súdu, že „výlučnou vlastníčkou predmetného rozostavaného domu bola v čase uzavretia predmetnej záložnej zmluvy Zámocká spoločnosť, a. s.“, ale pridržiava sa názoru okresného súdu, že „vlastníkom rozostavanej stavby boli okrem Zámockej spoločnosti, a. s. aj manželia , a to v rozsahu určenom v Zmluve o výstavbe“, vedúceho k úspechu sťažovateľa v prvostupňovom konaní.

Bez toho, aby ústavný súd prejudikoval výsledok konania pred všeobecnými súdmi, konštatuje, že zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení účinnom do 14. apríla 2004 (ďalej len „katastrálny zákon“) v § 6 ods. 1 písm. c) bode 2 ustanovoval, že v katastri sa evidujú stavby spojené so zemou pevným základom, ktoré sú rozostavanými stavbami v súvislosti so vznikom, zmenou alebo zánikom práva k nim; rozostavanou stavbou na evidovanie v katastri je stavba, na ktorú nebolo vydané kolaudačné rozhodnutie a pridelené súpisné číslo a je aspoň v takom stupni rozostavanosti, že už je zrejmé stavebnotechnické a funkčné usporiadanie jej prvého nadzemného podlažia. Podľa § 6 ods. 1 písm. f) katastrálneho zákona predmetom evidovania boli aj práva k nehnuteľnostiam evidovaným v katastri, práva k stavbám, bytom a nebytovým priestorom na základe zmluvy o výstavbe, vstavbe a nadstavbe domu, ako aj iné skutočnosti súvisiace s právami k nehnuteľnostiam, a to najmä vyhlásenie konkurzu voči vlastníkovi nehnuteľnosti, začatie konania o výkon rozhodnutia predajom nehnuteľnosti, začatie vyvlastňovacieho konania a začatie exekúcie predajom nehnuteľnosti.

Až zákon č. 173/2004 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov, v bode 4 ustanovil, že: „§ 3 sa dopĺňa odsekmi 15 a 16, ktoré znejú: (15) Rozostavaná stavba na evidovanie v katastri je stavba, na ktorú nebolo vydané kolaudačné rozhodnutie a pridelené súpisné číslo a je aspoň v takom stupni rozostavanosti, že už z predloženého znaleckého posudku je zrejmé stavebnotechnické a funkčné usporiadanie jej prvého nadzemného podlažia. (16) Rozostavaný byt alebo rozostavaný nebytový priestor je miestnosť alebo súbor miestností určených v súlade so stavebným povolením na bývanie alebo na iný účel ako bývanie, ak sa nachádza v dome, ktorý je aspoň v takom stupni rozostavanosti, že navonok je uzavretý obvodovými stenami a strešnou konštrukciou.“

Okrem toho, pokiaľ ide o výstavbu bytov v bytovom dome, vo všeobecnosti možno uviesť, že zmluvná voľnosť umožňuje účastníkom zmluvy o výstavbe domu upraviť si vzájomné práva a povinnosti tak, že buď je od začiatku výstavby vlastníkom stavby developer/obstarávateľ, ktorý až po kolaudácii prevedie vlastníctvo k jednotlivým bytom a nebytovým priestorom na objednávateľa, alebo sa títo dohodnú, že vlastníctvo postupne nadobúda klient/objednávateľ – v tomto prípade dá obstarávateľ zapísať rozostavanú stavbu do katastra nehnuteľností s tým, že na list vlastníctva sa zapíše objednávateľ ako vlastník. V prvom prípade je záložným veriteľom obstarávateľ, v druhom objednávateľ. Ručiť rozostavaným bytom alebo rozostavaným nebytovým priestorom je však možné až v momente, kedy ich za takéto stavby možno v právnom slova zmysle považovať. Z napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že „záložným právom neboli zaťažené jednotlivé rozostavané byty (ktoré zrejme v čase uzavretia záložnej zmluvy ešte ani neexistovali), ale rozostavaný polyfunkčný dom“. Aj vo svetle tejto skutočnosti by mal preto okresný súd ďalej skúmať, či v čase vkladu spornej záložnej zmluvy do katastra nehnuteľností reálne ne/existoval spôsobilý predmet zálohu, ako ho definoval vo výroku svojho rozsudku č. k. 22 C/128/2007­1569 zo 16. októbra 2013, pretože už v tom čase účinná zákonná úprava umožňovala príslušnej správe katastra po podaní návrhu vlastníkom rozostavanej stavby (ako vlastníkom minimálne jedného bytu alebo nebytového priestoru) povoliť vklad vlastníckeho práva k bytom na základe zmluvy o výstavbe domu s tým, že sa zruší zápis rozostavanej stavby na liste vlastníctva a v katastri nehnuteľností sa zaeviduje vlastnícke právo k jednotlivým bytom (k tomu pozri napr. Katastrálny bulletin č. 2/2002 z 9. februára 2002, pozn.), pričom (okrem iných) musela byť splnená najmä podmienka, že takéto byty reálne existujú aspoň v takom stupni rozostavanosti, ako to neskôr precizovala citovaná novela katastrálneho zákona. Na ten účel si spravidla peňažný ústav ešte pred tým, ako uvoľnil peňažné prostriedky z poskytnutého úveru, nechal vypracovať znalecký posudok, resp. iným právne relevantným spôsobom overil jeho krytie.