III. ÚS 382/2026

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 382/2026-12

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Roberta Šorla a sudcov Ivana Fiačana a Martina Vernarského (sudca spravodajca) v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , , , zastúpeného JUDr. Júliusom Gogom, advokátom, Štefánikova 47, Nitra, proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Obdo/65/2023 z 26. februára 2025 takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

Odôvodnenie:

II. Skutkové východiská 2. Sťažovateľ sa žalobou podanou proti Poľnohospodárskemu družstvu Plavé Vozokany (ďalej len „žalovaný“ alebo „družstvo“) domáhal v zmysle § 242 Obchodného zákonníka (ďalej len „ObZ“) vyslovenia neplatnosti uznesenia členskej schôdze žalovaného z 5. augusta 2016.

4. Pri právnom posúdení veci okresný súd vychádzal z uznesenia ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 415/2014 z 1. júla 2014, podľa ktorého účinky vyhlásenia rozsudku o neplatnosti rozhodnutia valného zhromaždenia spoločnosti s ručením obmedzeným pôsobia až od okamihu, kedy ju vysloví súd. Úkony vykonané orgánmi družstva zostávajú zachované, a preto aj vyhlásenie uznesenia členskej schôdze žalovaného konanej 6. mája 2016 za neplatné žiadnym spôsobom nezasiahlo do už vykonaných úkonov a nemá význam pre rozhodnutie súdu v tejto veci.

5. Okresný súd nevykonal sťažovateľom navrhovaný dôkaz dožiadaním na registrový súd na účel zistenia, či prebieha konanie pod sp. zn. 29EXre/76/2020, potrebu vykonania ktorého sťažovateľ odôvodnil tým, že ak dôjde k zrušeniu zápisu osôb zvolených na členskej schôdzi 3. mája 2013, má to dosah aj na konanie v tejto veci. Súd bol názoru, že dokazovanie v tomto smere neovplyvní výsledok súdneho konania v sťažovateľovej veci.

Z tohto pohľadu majú uznesenia valného zhromaždenia spoločnosti s ručením obmedzeným, ako aj členskej schôdze družstva obdobné účinky ako relatívne neplatný právny úkon (obdobné preto, lebo uznesenie z hľadiska svojej povahy nie je právnym úkonom). Správnosť postupu okresného súdu potvrdzuje aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Obdo 47/2015 z 27. októbra 2016, podľa ktorého „na uznesenia prijaté na členskej schôdzi družstva je potrebné hľadieť ako na platné až do vyslovenia rozhodnutia o ich neplatnosti súdom“.

8. Najvyšší súd napadnutým rozhodnutím dovolanie sťažovateľa odmietol. Uviedol, že pri dovolacom dôvode podľa § 420 písm. f) CSP nie je v kompetencii dovolacieho súdu skúmať správnosť právneho posúdenia veci. Poukázal na závery nižších súdov vyjadrené v dôvodoch ich rozhodnutí a konštatoval ich súlad s ustálenou judikatúrou. Zdôraznil, že prijaté uznesenie členskej schôdze družstva nie je právnym úkonom, a preto naň nie je možné uplatniť ustanovenia o (absolútnej) neplatnosti právneho úkonu. Žaloba podľa § 242 ObZ je jediným právnym prostriedkom, ktorým sa možno dovolať jeho neplatnosti. Stotožnil sa s názorom odvolacieho súdu, že účinky právoplatného rozhodnutia súdu, ktorým bola určená neplatnosť členskej schôdze žalovaného zo 6. mája 2016, pôsobia od právoplatnosti súdneho rozhodnutia (t. j. od 19. marca 2020), a nie od počiatku, ako to tvrdil dovolateľ. To znamená, že účinky tohto rozhodnutia

III. Argumentácia sťažovateľa 9. Podľa sťažovateľa súdy opomenuli viaceré právne skutočnosti. Právny stav, ktorý vznikol zo zákona ešte pred vydaním napádaného rozhodnutia, založil absolútnu neplatnosť úkonov vykonaných neexistujúcimi orgánmi družstva, ktoré v dôsledku rozhodnutí súdov v iných konaniach (16Cb/39/2013, 29Exre/76/2020) ani vôbec nevznikli. Napadnuté uznesenie je arbitrárne, nedostatočne odôvodnené a vydané na základe nesprávnych právnych záverov. 10. Sťažovateľ sa domnieva, že nesplnenie podmienok na zápis členov predstavenstva do obchodného registra vyvolalo po rozhodnutí súdu účinky absolútnej neplatnosti ex tunc. Súdy postupovali v konaní s poukazom na stav platný v čase rozhodovania. Sťažovateľ sa v konaní bezúspešne domáhal, že na členskú schôdzu ako právny úkon sa vzťahuje absolútna neplatnosť, pre ktorú je charakteristické, že pôsobí od počiatku, nastáva priamo zo zákona, prihliada sa na ňu aj bez námietky, nie je možné ju konvalidovať a nie je časovo obmedzená.

IV. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti 11. Za zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 358/2019).

13. Sťažovateľ podal dovolanie podľa § 420 písm. f) CSP, nie podľa § 421 ods. 1 CSP. Najvyšší súd, súc viazaný dôvodmi a rozsahom dovolania, preto nemohol meritórne reagovať na dovolacie námietky, ktoré nespadali pod dovolateľom zrozumiteľne prednesený dôvod zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP. Vo vzťahu k námietke dovolateľa, že sa krajský súd nevysporiadal s absolútnou neplatnosťou stanov zo 6. mája 2016 a v tejto súvislosti s povinnosťou družstva zvolať členskú schôdzu písomnou pozvánkou doručenou členom družstva, najvyšší súd poukázal na záver krajského súdu, podľa ktorého účinky vyhlásenia rozsudku o neplatnosti valného zhromaždenia spoločnosti s ručením obmedzeným pôsobia až od okamihu, kedy ju súd vysloví, pričom úkony vykonané orgánmi družstva zostávajú zachované, a preto aj vyhlásenie uznesenia členskej schôdze žalovaného konanej 6. mája 2016 za neplatné právoplatným rozhodnutím súdu žiadnym spôsobom nezasiahlo do už vykonaných úkonov a nemá význam pre rozhodnutie v sťažovateľovej veci.

Pôjde o neplatnosť uznesenia členskej schôdze o vylúčení člena družstva (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5Obdo/48/2021 zo 17. marca 2022), to však nie je prípad sťažovateľa. Pre konanie teda neboli relevantné rozhodnutia, ktoré nadobudli právoplatnosť po uskutočnení napadnutej členskej schôdze. Súdy v konaní postupovali správne s poukazom na stav platný v čase rozhodovania žalovaného. Na členskú schôdzu konanú 5. augusta 2016 sa vzťahuje stav známy a platný v čase jej uskutočnenia.

16. Z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplývajú konkrétne právne závery, ktoré ústavný súd nie je oprávnený a ani povinný nahrádzať. Najvyšší súd sa v napadnutom uznesení zaoberal všetkými pre vec právne významnými skutočnosťami a v rámci svojej zákonom vymedzenej kompetencie sa dostatočne vysporiadal s dovolacími námietkami sťažovateľa. Odôvodnenie napadnutého uznesenia je konzistentné a logické a jeho závery dostatočne objasňujú právny základ rozhodnutia vo veci sťažovateľa, pričom ústavný súd nezistil ani svojvoľný výklad či aplikáciu právnych predpisov, ktoré by zakladali jeho ústavnú neudržateľnosť. Sťažovateľom prezentované argumenty podľa názoru ústavného súdu nespochybnili relevantným spôsobom ústavnú konformitu najvyšším súdom prijatých právnych záverov. 17. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06, IV. ÚS 33/2020). O takýto prípad však v prejednávanej veci nejde. 18. Sťažovateľ vo svojej argumentácii v podstate prezentuje námietku ničotnosti uznesenia členskej schôdze družstva zvolanej predstavenstvom, ktoré nebolo riadne zvolené. Ničotnosť uznesení členskej schôdze družstva predstavuje odlišný inštitút od neplatnosti uznesení členskej schôdze, ktorý sa vzťahuje na výnimočné prípady, ak členská schôdza rozhodne o veci, ktorá nepatrí do jej pôsobnosti, prípadne ak členská schôdza nebola zvolaná osobou, ktorá by na to bola oprávnená, teda na prípady, ktoré nie sú výslovne pokryté § 242 ObZ. V prípade ničotnosti uznesenia členskej schôdze družstva nepredstavuje žaloba podľa § 242 ObZ účinný prostriedok ochrany práv oprávnených osôb, keďže určiť neplatnosť uznesenia členskej schôdze môže súd len v prípade jeho rozporu s právnymi predpismi alebo stanovami družstva (k ničotnosti uznesení valného zhromaždenia pozri napr. rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 5 M Obdo 1/2011). 19. Najvyšší súd tak podľa názoru ústavného súdu uviedol dostatočné, presvedčivé a ústavne udržateľné dôvody, prečo prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP nevyplývala. Ústavný súd uzatvára, že v napadnutom dovolanie odmietajúcom uznesení nezistil pochybenia v intenzite zakladajúcej rozpor s označenými právami sťažovateľa. Ústavný súd preto ústavnú sťažnosť odmietol podľa § 56 ods. 2 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov ako zjavne neopodstatnenú.