III. ÚS 384/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 384/2015­9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. augusta 2015 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti R. S. ̶ Control, s. r. o., Na Revíne 10664/29C, Bratislava, zastúpenej advokátkou JUDr. Martinou Orlíkovou, Saratovská 6, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky upovedomením Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. k. IV/6 GPt 35/12/1000­13 z 12. decembra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti R. S. – Control, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

Zo sťažnosti vyplýva, že v trestnom konaní začatom uznesením Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave III (ďalej len „okresné riaditeľstvo PZ“) sp. zn. ČVS: ORP­214/OEK­B3­2010 z 26. apríla 2010, ktoré bolo zastavené uznesením sp. zn. ČVS: ORP­214/OEK­B3­2010 z 12. októbra 2011, mala sťažovateľka postavenie poškodenej. Dôvodom zastavenia trestného stíhania bol záver, že skutok nie je trestným činom a nie je ani dôvod na postúpenie veci. Sťažnosť proti zastaveniu trestného konania prokurátorka Okresnej prokuratúry Bratislava III (ďalej len „okresná prokuratúra“) zamietla ako nedôvodnú uznesením č. k. 4 Pv 243/10­23 z 25. novembra 2011 (ďalej len „uznesenie okresnej prokuratúry“). Následne podaním z 24. februára 2012 sťažovateľka postupom podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku požiadala generálnu prokuratúru o zrušenie uznesenia prokurátorky okresnej prokuratúry. Krajská prokuratúra v Bratislave (ďalej len „krajská prokuratúra“), ktorej bolo podanie postúpené, vyhodnotiac ho ako podnet na preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutí policajta a prokurátora podľa § 31 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“), dospela k záveru o správnosti namietaného rozhodnutia prokurátorky okresnej prokuratúry z 25. novembra 2011, o čom sťažovateľku vyrozumela upovedomením č. k. 1 KPt 229/12­7 zo 16. marca 2012. S obdobným výsledkom bol vybavený aj opakovaný podnet sťažovateľky upovedomením prokurátora generálnej prokuratúry z 19. júla 2012. Ďalší opakovaný podnet sťažovateľky z 3. decembra 2014 vybavila generálna prokuratúra napadnutým upovedomením so záverom, že neobsahuje nové relevantné skutočnosti, a tak nie je dôvod na opätovné preskúmavanie jej trestnej veci.

Na základe uvedeného sa sťažovateľka domáha vydania takéhoto rozhodnutia:

„1. Generálna prokuratúra SR rozhodnutím – prípisom č. IV/6 GPt 35/12/1000­13 zo dňa 12. 12. 2014 porušila základné právo sťažovateľa na inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. 2. Rozhodnutie – prípis Generálnej prokuratúry SR č. IV/6 GPt 35/12/1000­13 zo dňa 12. 12. 2014 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie. 3. Generálna prokuratúra SR je povinná nahradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 296,44 €, na účet jeho právneho zástupcu, JUDr. Martiny Orlíkovej, advokátky, so sídlom Saratovská 6, 841 02 Bratislava.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy ustanoví podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľov prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Cieľom uplatňovania tejto právomoci ústavného súdu nie je primárne preskúmavanie a posudzovanie právnych názorov orgánov verejnej moci rozhodujúcich o právnych prostriedkoch nápravy a ochrane práv a slobôd (vrátane základných práv a slobôd) fyzických osôb a právnických osôb pri výklade a uplatňovaní zákonov v súvislosti s rozhodovaním vo veci samej. Úloha ústavného súdu sa sústreďuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom. Skutkové a právne závery orgánov verejnej moci rozhodujúcich o právnych prostriedkoch nápravy a ochrany práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody sťažovateľa zaručeného v ústave alebo v medzinárodných zmluvách o ľudských právach a základných slobodách (m. m. III. ÚS 38/05, III. ÚS 278/06).

Ak preskúmanie namietaného postupu, resp. rozhodnutia orgánu verejnej moci v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, ústavný súd považuje takúto sťažnosť za zjavne neopodstatnenú (obdobne I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, II. ÚS 104/04).

Podľa § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre podávateľ podnetu môže žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený prokurátor.

Podľa § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre ďalší opakovaný podnet v tej istej veci vybaví nadriadený prokurátor uvedený v odseku 1 len vtedy, ak obsahuje nové skutočnosti. Ďalším opakovaným podnetom sa rozumie v poradí tretí a ďalší podnet, v ktorom podávateľ podnetu prejavuje nespokojnosť s vybavením svojich predchádzajúcich podnetov v tej istej veci.

Generálna prokuratúra v napadnutom upovedomení uviedla, že podanie sťažovateľky „doručené Generálnej prokuratúre SR dňa 4. 12. 2014 bolo podľa jeho obsahu posúdené ako ďalší opakovaný podnet, ktorý však (vrátane priložených listín) neobsahuje nové, z hľadiska právneho posúdenia veci relevantné skutočnosti, preto nie je daný zákonný dôvod na opätovné preskúmanie tejto trestnej veci. O Vašej námietke zaujatosti vznesenej voči vyšetrovateľovi PZ a všetkým prokurátorom konajúcim v predmetnej veci nebude rozhodnuté, pretože v súčasnosti je trestné konanie ukončené. Opätovne Vás upovedomujem, že podľa § 34 ods. 2 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov ďalší opakovaný podnet v tej istej veci bude vybavený len vtedy, ak bude obsahovať nové skutočnosti.“.

Podstatou výhrad sťažovateľky je, že v konaní o jej ďalšom opakovanom podnete generálna prokuratúra namietané trestné konanie nepreskúmala z hľadiska nových skutočností, o ktoré ďalší opakovaný podnet opierala. Tie sa mali v podstate týkať nového dôkazu o výške škody, ktorá jej mala vzniknúť činnosťou jedného z konateľov, ako aj dôkazu o jeho úmysle takúto škodu spôsobiť.

Zásadnou je v danom prípade však otázka, či sťažovateľkou doručený ďalší opakovaný podnet obsahoval také nové skutočnosti, ktoré by odôvodňovali vybavenie podnetu podľa § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre opätovným prešetrením záverov orgánov činných v trestnom konaní v danej trestnej veci. Podľa obsahu sťažnosti mali nové skutočnosti spočívať v novom dôkaze preukazujúcom výšku škody konaním druhého konateľa sťažovateľky (odborné vyjadrenie obchodnej spoločnosti Zoznam s. r. o.), ako aj dôkaze o úmysle druhého konateľa sťažovateľky túto škodu spôsobiť (výsluch externej účtovníčky). Po oboznámení sa so sťažovateľkou pripojenými kópiami listín vzťahujúcich sa na vec však podľa názoru ústavného súdu nie je zjavné, že by pri vyhodnocovaní obsahu ďalšieho opakovaného podnetu generálna prokuratúra pochybila ústavne neakceptovateľným spôsobom. Sťažovateľkou uvádzané skutočnosti (tvrdenia) o spôsobení škody jedným z konateľov spoločnosti nevýhodnými zmluvami, ako aj tvrdenia o jeho úmysle takúto škodu spôsobiť boli známe už v predchádzajúcom trestnom konaní, resp. v konaní o podnete podľa § 31 a nasl. zákona o prokuratúre a nezvrátili závery orgánov činných v trestnom konaní o potrebe zastavenia začatého trestného stíhania. Tieto už skôr známe skutočnosti boli len doplnené návrhmi na vykonanie dôkazov, pričom z uznesenia okresného riaditeľstva PZ sp. zn. ČVS: ORP­214/OEK­B3­2010 z 12. októbra 2011 o zastavení trestného stíhania vyplýva, že niektoré z nich už boli v predchádzajúcom trestnom konaní vykonané (napríklad výsluch externej účtovníčky sťažovateľky). Podľa posúdenia generálnej prokuratúry však neboli v danej veci relevantné, a tak ani vybavenie ďalšieho opakovaného podnetu (ako podania obsahujúceho nové skutočnosti) neodôvodňovali. Ústavný súd v tejto súvislosti opakovane pripomína, že jeho úlohou nie je prehodnocovať skutkové a právne závery orgánov verejnej moci, ale len kontrolovať zlučiteľnosť účinkov orgánom verejnej moci zvolenej interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutočnosť, že generálna prokuratúra nepostupovala v súlade s predstavami sťažovateľky, nemôže zakladať porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd ďalej poukazuje na svoj už ustálený právny názor, že trestné právo (trestný čin) s trestnoprávnou kvalifikáciou určitého konania, ktoré má súkromnoprávny základ, je potrebné považovať za ultima ratio, teda za krajný právny prostriedok, ktorý má význam predovšetkým celospoločenský, t. j. z hľadiska ochrany základných spoločenských hodnôt. V zásade však nemôže slúžiť ako prostriedok nahradzujúci ochranu práv a právnych záujmov jednotlivca v oblasti súkromnoprávnych vzťahov, kde závisí predovšetkým na individuálnej aktivite jednotlivca, aby strážil svoje práva (vigilantibus iura), ktorým má súdna moc poskytovať ochranu. Je však neprijateľné, aby túto ochranu aktívne preberali orgány činné v trestnom konaní, ktorých úlohou je ochrana predovšetkým celospoločenských hodnôt, nie priamo konkrétnych subjektívnych práv jednotlivca, ktoré svojou povahou spočívajú v súkromnoprávnej sfére. Ústavný súd dodáva, že v právnom štáte je neprípustné, aby prostriedky trestnej represie slúžili na uspokojovanie subjektívnych práv súkromnoprávnej povahy, ak nie sú okrem toho splnené všetky predpoklady vzniku trestnoprávnej zodpovednosti, resp. ak nie sú tieto predpoklady nespochybniteľne zistené (m. m. I. ÚS 402/2008).

Žiada sa aj pripomenúť, že z ustanovení Trestného poriadku nemožno vyvodiť subjektívne právo osoby, ktorá podala trestné oznámenie, na začatie trestného konania. Osobe, ktorá podala trestné oznámenie, nevzniká právo na začatie trestného stíhania. Takéto právo nemožno odvodiť ani z niektorého zo základných práv alebo slobôd podľa druhej hlavy ústavy (m. m. II. ÚS 42/00, II. ÚS 238/02).