III. ÚS 385/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 385/2015­12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. augusta 2015 predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpenej advokátom Mgr. Karolom Vlasákom, Jilemnického 2, Trenčín, pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. 17 CoP 83/2013­93 z 31. júla 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

Odôvodnenie:

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že Okresný súd Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k. 7 P 123/2012­70 z 5. marca 2013 zamietol návrh sťažovateľky, ktorým sa proti domáhala zvýšenia výživného na ich maloletú dcéru . Vykonaným dokazovaním považoval okresný súd za preukázané, že od posledného určenia výživného (schválením rodičovskej dohody rozsudkom č. k. 4 P 43/2011­308 zo 16. februára 2012) uplynula doba len jedného roka, počas ktorej na strane maloletej ani jej rodičov nedošlo k takej zmene pomerov, ktoré by odôvodňovali novú úpravu výživného. Pokiaľ sťažovateľka poukazovala na to, že v porovnaní s dobou určenia výživného došlo k podstatnému zlepšeniu finančnej situácie otca maloletej, pretože mu vzrástol jeho priemerný mesačný zárobok a mal aj príjem z predaja ich spoločného bytu v sume 19 900 €, okresný súd uviedol, že priemerný mesačný zárobok otca maloletej vzrástol len nepatrne o 6,15 € a že rovnakú sumu za predaj bytu dostala aj sťažovateľka, ktorá sa „vlastným zavinením pripravila o pravidelný mesačný príjem“.

Na základe odvolania sťažovateľky krajský súd rozsudkom č. k. 17 CoP 83/2013­93 z 31. júla 2013 rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil.

Dovolanie sťažovateľky, ktorého prípustnosť vyvodzovala z § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), „keď mala za to, že súdy oboch stupňov nedostatočne odôvodnili svoje rozhodnutia ohľadom zmeny pomerov na strane otca a nevysporiadali sa so skutočnosťou, že otec získal predajom bytu sumu 19 900 eur a že mu predajom bytu klesli výdavky o 100 eur mesačne, keďže dovtedy hradil časť nákladov na byt, a že súdy neuviedli, z akého dôvodu nepovažovali uvedené skutočnosti za podstatnú zmenu pomerov na strane otca“, Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn. 6 Cdo 316/2013 z 26. novembra 2014 (ktoré nadobudlo právoplatnosť 9.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 17 CoP/83/2013­93 z 31. júla 2013, ktorým ako vecne správny potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. 7 P/123/2012­70 z 5. marca 2013 o zamietnutí návrhu sťažovateľky na zvýšenie výživného na jej maloletú dcéru. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu pritom (okrem iného) vyplýva, že „sa stotožňuje so závermi súdu prvého stupňa o tom, že od vydania posledného rozhodnutia o výživnom na maloletú Nikolu nenastala taká zmena pomerov ako na strane maloletej, tak na strane jej rodičov, ktorá by odôvodňovala novú úpravu výživného“.

Nespokojnosť sťažovateľa s právnym posúdením veci všeobecným súdom sama osebe nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti ním vydaného rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 3/97, I. ÚS 225/05, II. ÚS 56/07, I. ÚS 232/08, I. ÚS 313/2010, II. ÚS 134/09, III. ÚS 127/2012 a iné) rešpektuje názor, podľa ktorého právo na spravodlivé súdne konanie nemožno stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku aj zákona č. 36/2005 Z. z. rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval ústavne súladným spôsobom, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. Krajský súd primerane rozumným a v okolnostiach veci postačujúcim spôsobom reflektoval na sťažovateľkou vznesené tvrdenia a svoje rozhodnutie o potvrdení prvostupňového rozhodnutia náležite a presvedčivo odôvodnil spôsobom zodpovedajúcim požiadavkám podľa § 157 ods. 1 a 2 OSP. Možno teda uzavrieť, že krajský súd zodpovedal všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktorej sa sťažovateľka svojím návrhom domáhala.

Keďže ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi označeným rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, predloženú sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Z uvedeného dôvodu bolo bez právneho významu rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky v nej uvedených.