III. ÚS 388/2015

Sťažnosť odmieta.

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. mája 2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného porušenia jej základného práva byť stíhaná len zo zákonných dôvodov podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Trnave (ďalej len „krajské riaditeľstvo PZ“) ČVS: KRP­257/2­VYS­TT­2014 Mk z 3. septembra 2014 (ďalej aj „uznesenie krajského riaditeľstva PZ“), uznesením Krajskej prokuratúry v Trnave (ďalej len „krajská prokuratúra“) sp. zn. Kv 93/09/2200 z 3. októbra 2014 (ďalej aj „uznesenie krajskej prokuratúry“) a upovedomením Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) č. k. IV Pz 327/14/1000­7 z 10. marca 2015 (ďalej aj „upovedomenie generálnej prokuratúry“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka bola v spolupáchateľstve s inou osobou uznesením krajského riaditeľstva PZ obvinená zo spáchania trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1 a 5 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „Trestný zákon“). Uznesením krajskej prokuratúry bola jej sťažnosť proti uzneseniu krajského riaditeľstva PZ podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietnutá. Generálna prokuratúra následný návrh na zrušenie právoplatného rozhodnutia vydaného v prípravnom konaní v zmysle § 363 a nasl. Trestného poriadku odložila ako nedôvodný, nezistiac podstatné pochybenie, ktoré by mohlo rozhodnutie vo veci ovplyvniť.

Sťažovateľka zároveň žiada o odloženie vykonateľnosti napadnutých uznesení, ako aj upovedomenia generálnej prokuratúry nenachádzajúc žiaden rozpor s dôležitým verejným záujmom.

II.

Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy ustanoví podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľky prerokuje na neverejnom zasadnutí a preskúma ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. I. ÚS 6/04, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že sťažnosť sťažovateľky smeruje proti postupu a rozhodnutiu orgánov činných v trestnom konaní vo fáze prípravného (trestného) konania, keď o odôvodnenosti, a teda zákonnosti a ústavnosti trestného stíhania sťažovateľky meritórne príslušný všeobecný súd zatiaľ nerozhodoval. Z uvedeného okrem iného vyplýva, že platná právna úprava trestného konania umožňuje sťažovateľke ako obvinenej a prípadne aj v ďalšom štádiu trestného konania (po prípadnom podaní obžaloby) ako obžalovanej namietať právne účinným spôsobom porušenie základných práv a slobôd garantovaných ústavou, resp. práv garantovaných dohovorom, ku ktorým malo dôjsť v dôsledku údajného nezákonného postupu vyšetrovateľa a úradu generálnej prokuratúry v predmetnej trestnej veci. Je nutné skonštatovať, že vyšetrovanie v predmetnej trestnej veci nie je skončené a postavenie sťažovateľky ako strany trestného konania jej už v rámci prípravného konania dáva postavenie a tomu korešpondujúcu plnú potenciu aktívne zasahovať do objasňovania skutkovo relevantných okolností a skutočností kladených jej za vinu. Tak ako súd prvého stupňa, ktorý bude oprávnený konať a rozhodovať v trestnej veci sťažovateľky po skončení prípravného konania, aj odvolací súd v prípade podania odvolania v predmetnej trestnej veci sú súdmi s plnou jurisdikciou, v právomoci ktorých je posúdenie všetkých relevantných skutkových aj právnych okolností prípadu vrátane zákonnosti a ústavnosti postupu orgánov prípravného konania v trestnej veci sťažovateľky v tomto štádiu trestného stíhania predchádzajúcemu podaniu obžaloby (obdobne napr. III. ÚS 75/05 alebo III. ÚS 347/2011).

Podľa § 31 ods. 1 zákona o prokuratúre prokurátor preskúmava zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov a súdov v rozsahu vymedzenom zákonom aj na základe podnetu, pričom je oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.

Podľa § 31 ods. 2 zákona o prokuratúre podnetom sa rozumie písomná alebo ústna žiadosť, návrh alebo iné podanie fyzickej osoby alebo právnickej osoby (ďalej len „podávateľ podnetu“), ktoré smeruje k tomu, aby prokurátor vykonal opatrenia v rozsahu svojej pôsobnosti, najmä aby podal návrh na začatie konania pred súdom alebo opravný prostriedok, aby vstúpil do už začatého konania alebo vykonal iné opatrenia na odstránenie porušenia zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov, na ktorých vykonanie je podľa zákona oprávnený.

Podľa § 31 ods. 3 zákona o prokuratúre podnetom na účely tohto zákona nie je podanie, na ktorého vybavenie sa vzťahuje osobitný zákon.

V zmysle citovaného ustanovenia zákona o prokuratúre teda nemožno návrh na zrušenie právoplatných rozhodnutí vydaných v prípravnom konaní podľa § 363 Trestného poriadku považovať za podnet podľa § 31 zákona o prokuratúre. Podnet podľa § 31 ods. 2 zákona o prokuratúre je osobitným právnym prostriedkom nápravy, ktorý zákon sťažovateľke na ochranu ňou označených práv účinne poskytuje (pozri napr. IV. ÚS 330/04, I. ÚS 186/05, IV. ÚS 28/2010 atď.). Použitie týchto právnych prostriedkov ochrany základných práv a slobôd (podnet a opakovaný podnet podľa § 34 zákona o prokuratúre) je však v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda i podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom (napr. I. ÚS 256/05).

V posudzovanom prípade teda zákon o prokuratúre sťažovateľke poskytuje účinný prostriedok nápravy spočívajúci v jej oprávnení podať proti napadnutému upovedomeniu generálnej prokuratúry podnet. Hoci § 363 Trestného poriadku ustanovuje právomoc na konanie o návrhu generálnemu prokurátorovi, ústavný súd pripomína, že generálny prokurátor na účely efektívneho výkonu svojich právomocí priznaných právnym poriadkom Slovenskej republiky upravil interným predpisom (príkazom č. 11/2013 z 30. októbra 2013) aprobačné oprávnenia na generálnej prokuratúre, v zmysle ktorého za neho jednotliví prokurátori generálnej prokuratúry vybavujú veci, v ktorých má podľa platných právnych predpisov právomoc konať. Keďže napadnuté upovedomenie generálnej prokuratúry vybavovala prokurátorka generálnej prokuratúry JUDr. , o takomto podnete podľa § 31 a nasl. zákona o prokuratúre by bol oprávnený a povinný konať jej nadriadený prokurátor [§ 54 ods. 2 písm. a) zákona o prokuratúre].

Zvyšnú časť sťažnosti považoval ústavný súd za neprípustnú, pretože sťažovateľka nevyužila účinný právny prostriedok nápravy ňou tvrdeného porušenia označených práv, na ktorého použitie bola oprávnená.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľka mala a má v systéme všeobecného súdnictva, ako aj v rámci prípravného trestného konania k dispozícii účinné prostriedky na ochranu v sťažnosti označených práv, ktoré mali byť porušené namietanými uzneseniami, ako aj upovedomením generálnej prokuratúry, a preto ústavný súd jej sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.