III. ÚS 389/2015

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júna 2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základných práv zaručených čl. 17 ods. 2, čl. 47 ods. 2, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv zaručených čl. 5 ods. 1 písm. a) a ods. 4 a čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tdo 57/2014. Zároveň žiada zrušiť uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo 57/2014 z 24. februára 2015 (ďalej aj ,,uznesenie najvyššieho súdu“) a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

V napadnutom konaní najvyšší súd rozhodol o dovolaní sťažovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 To 15/2014 z 30. apríla 2014, ktorým bol sťažovateľ spolu s (ďalej aj „spoluobvinený“) uznaný za vinného z obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov a prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c) a d) a ods. 2 písm. e) Trestného zákona, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 10 rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia, ochranný dohľad na dobu 1 roka a ochranné protitoxikomanické liečenie ambulantnou formou.

Porušenie práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru sťažovateľ odôvodňuje právnymi vetami z rozhodovacej činnosti ústavného súdu nadväzne na to uvádzajúc, že pochybenie «vo vzťahu k ustanovenému obhajcovi... bolo v dotknutom prípade v súčinnosti s nevykonaním žiadnych dôkazov v prospech sťažovateľa, kedy nielen ustanovený obhajca ale aj všetky súdy rozhodujúceho v jeho veci nevykonali počas celého trestného konania žiaden úkon vedúci k odstráneniu pochybností vo vzťahu ku hmotnoprávnej kvalifikácii trestného skutku sťažovateľa. I keď všetky súdy konajúce vo veci mali za to, „že niet prečo neveriť priznaniu sťažovateľa v prípravnom konaní“ všetky inštancie opomenuli s týmto „priznaním“ vysporiadať sa dôsledne ­ rozumej vysporiadať sa s hodnotením naplnenia objektívnej a subjektívnej stránky spáchaného skutku sťažovateľom a to nielen vykonaním dôkazov (napr. dopočutím/výsluchom sťažovateľa v tomto smere, konfrontáciou sťažovateľa, vykonaním dôkazov na overenie jeho tvrdení, že disponoval sumou iba 300 Eur)... Podľa sťažovateľa síce obaja obvinení mali pôvodne v jednotnom úmysle snahu zadovážiť drogu pre svoju výlučnú potrebu ­ a sťažovateľ výlučne pre svoju potrebu a v množstve zodpovedajúcom jeho potrebám, čomu zodpovedala i jeho finančná hotovosť ktorou disponoval, si túto drogu aj zadovážil ­ ako to vyplýva z jeho „spontánnej výpovede v prípravnom konaní“ . Za exces spoluobvineného (ktorý uvedené tvrdenia sťažovateľa potvrdzuje vo svojej výpovedi z prípravného konania), ktorý bez vedomia sťažovateľa a bez akejkoľvek súčinnosti sťažovateľa zakúpil drogy za vlastné finančné prostriedky v dotknutom množstve, nemôže a nesmie byť sťažovateľ postihovaný „spolupáchateľstvom“ v takom rozsahu ako tomu bolo v prípade sťažovateľa.».

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v zákone o ústavnom súde.

Podľa § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať označenie, ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili, označenie právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým sa porušili základné práva alebo slobody, a označenie, proti komu sťažnosť smeruje.

Uplatnenie právomocí ústavného súdu je viazané na splnenie viacerých formálnych aj obsahových náležitostí sťažnosti. Až na zákonom presne definované výnimky je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania a viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovatelia domáhajú. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovatelia domáhajú v petite svojej sťažnosti. Petit musí byť vymedzený presne, určito a zrozumiteľne (v súlade s čl. 127 ústavy a § 56 zákona o ústavnom súde), teda takým spôsobom, aby mohol byť východiskom pre rozhodnutie ústavného súdu v uvedenej veci (III. ÚS 78/02, III. ÚS 17/03, IV. ÚS 138/08).

Sťažovateľ v petite sťažnosti namieta porušenie čl. 1 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 a 2, ako aj práv zaručených čl. 17 ods. 2, čl. 47 ods. 2, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy a čl. 5 ods. 1 písm. a) a ods. 4, ako aj čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. c) dohovoru, pričom konkrétne práva, ktoré mali byť konaním najvyššieho súdu porušené, slovne nepomenúva. Zároveň ústavný súd zistil, že pokiaľ ide o porušenia práv, ktoré sú obsahom čl. 17 ods. 2 a čl. 47 ods. 2 ústavy a čl. 5 ods. 1 písm. a) a čl. 6 ods. 2 dohovoru, sťažnosť neobsahuje žiadne odôvodnenie (argumentáciu), v čom vidí sťažovateľ porušenie označených článkov konaním najvyššieho súdu.

2. K dôvodom odmietnutia sťažnosti vo zvyšnej časti

Keďže argumentácia obsiahnutá v sťažnosti sa zaoberala výslovne namietaným porušením práv zaručených čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy, ako aj čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) dohovoru konaním najvyššieho súdu, ústavný súd preskúmal v kontexte sťažovateľových námietok napadnuté konanie a jeho výsledok, t. j. uznesenie najvyššieho súdu z hľadiska obsahu práv zaručených označenými článkami.

Podstata sťažovateľových námietok spočíva v jeho nesúhlase so záverom konajúcich súdov všetkých stupňov o spoločnom konaní a jednotnom úmysle spáchať opísaný trestný čin so spoluobvineným, poukazujúc pritom na obsah svojej výpovede z prípravného konania. V dôsledku tohto stretu záujmov so spoluobvineným im preto nemal byť ustanovený spoločný obhajca, čím malo dôjsť k porušeniu práva na obhajobu. Uvedené malo mať napokon dosah aj v oblasti dokazovania, ktoré sa podľa jeho názoru neviedlo v súlade so základnými zásadami trestného konania.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Najvyšší súd, ktorý vzhľadom na nenaplnenie uplatnených dovolacích dôvodov podané dovolanie odmietol, posúdil namietané chyby trestného konania prostredníctvom dovolacích dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. g) a i) Trestného poriadku, pričom v relevantnej časti odôvodnenia uznesenia uviedol: „Pokiaľ ide o dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. tento je splnený vtedy, ak je rozhodnutie založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia.

činu. Spomenutý dovolací dôvod je okrem toho daný aj nesprávnou aplikáciou iného hmotnoprávneho ustanovenia, ktorá bezprostredne nemusí súvisieť len s právnym posúdením skutku, ale sa môže dotýkať napr. rozhodovania o treste, či ochrannom opatrení. Predmetný dôvod dovolania ale vylučuje námietky skutkové (§ 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por., veta za bodkočiarkou), teda nie je prípustné namietať, že skutok tak ako bol zistený súdmi prvého a druhého stupňa bol zistený nesprávne a neúplné a tiež hodnotenie vykonaných dôkazov, pretože určitý skutkový stav je vždy výsledkom tohto hodnotiaceho

posúdenia skutku ako obzvlášť závažného zločinu nedovolanej výroby omamných a psychotropných látok jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi spolupáchateľstvom podľa § 20, § 172 ods. 1 písm. c/, písm. d/, ods. 2 písm. e/ Tr. zák. obvinení vyvodzujú výlučne z nimi tvrdeného nezákonného získania dôkazu prehliadkou ich dopravného prostriedku a batožiny, čo spájajú s porušením ustanovení, § 1, § 2 ods. 1, 7, 10 a 12 Trestného poriadku.

To obaja dovolatelia aj duplicitne činia v rámci ostatne uvedeného dovolacieho dôvodu a okrem toho s poukazom na porušenie ustanovenia § 2 ods. 10 a 12 Tr. por. v rámci dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. neprípustné vznášajú námietky voči skutkovému stavu a hodnoteniu dôkazov, čo nie je ako už bolo spomenuté, podľa tohto dovolacieho dôvodu možné. Z uvedeného treba vyvodiť záver, že všetky argumenty a tvrdenia, ktoré podľa názoru obvinených majú spĺňať dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. vecne (obsahovo) stoja mimo tohto dôvodu dovolania, a preto tento dovolací dôvod zjavne nie je naplnený, pričom dovolací súd zdôrazňuje, že už spomenuté právne posúdenie skutku obvinených a je v súlade so zákonom.

prípustné). Zúženie návrhu na vyslovenie porušenia zákona v ustanoveniach § 34 ods. 4 Tr. zák. a § 39 ods. 1 Tr. zák. sa dotýka iba výroku o treste z hľadiska určenia jeho druhu a výmery a jeho mimoriadneho zníženia, nie však pochybení, ktoré obvinení a vyčítali podľa § 374 ods. 1 Tr. por. Pre úplnosť však treba uviesť, že podľa konštantnej praxe dovolacieho súdu námietka uloženia neprimeraného trestu a nepoužitia zmierňovacieho ustanovenia § 39 Tr. zák. nezakladá žiadny dovolací dôvod. Po preskúmaní veci najvyšší súd nezistil ani splnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g / Tr. por., ktorého naplnenie vyžaduje, aby súd svoje rozhodnutie oprel o dôkaz (y), ktoré ním neboli vykonané zákonným spôsobom. Obsah tohto dovolacieho dôvodu však treba vykladať extenzívne.

Pokiaľ ide o prvý okruh dôkazných prostriedkov, dovolatelia výslovne nenamietajú nezákonnosť získania ich priznania. Argumentujú šokom z celej situácie, a stresom, v dôsledku čoho poriadne nevedeli čo hovoria a podpisujú. Krajský súd sa

§ 371 ods. 3 Tr. por. Z uvedeného vyplýva, že táto námietka vecne nespĺňa dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. Z hľadiska posudzovania tohto dovolacieho dôvodu sú irelevantné aj námietky pokiaľ ide o tvrdené nezákonné obmedzenie osobnej slobody obvinených, pretože predmetom dovolania nie je rozhodnutie, ktorým by bolo rozhodnuté o osobnej slobode dovolateľov počnúc ich zadržaním a končiac ich vzatím do väzby, ale rozsudok, ktorým bolo rozhodnuté o ich vine a treste, prípadne o ďalších výrokoch. Prieskum zákonnosti preto podlieha len dovolaniami napadnutý rozsudok Krajského súdu v Prešove z 30. apríla 2014, sp. zn. 1 To 15/2014, ako aj jemu predchádzajúce konanie (vrátane rozsudku súdu prvého stupňa) viažuce sa k uplatneným dovolacím námietkam obvinených, teda k výroku o vine. Nezákonnosť tohto výroku podľa tzv. teórie plodov otráveného stromu sa vyčíta pre údajne nezákonne získaný dôkaz nájdené drogy spôsobom nezlučiteľným so zákonnou úpravou prehliadky iných priestorov a pozemkov podľa § 101 Trestného poriadku a ani

prisvedčiť. Podľa zistenia najvyššieho súdu dovolania obvinených a sa v tejto časti v rozhodujúcej miere inšpirovali najmä rozhodnutiami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, konkrétne 2 Tdo 28/2012 a 2 Tdo 37/201 1, na ktoré aj obaja dovolatelia poukazujú, ovšem skutkový základ v označených veciach ako východisko pre posúdenie zákonnosti vykonaných dôkazov nie je identický s teraz prejednávanou vecou, a preto na ňu nemožno mechanicky vzťahovať právne závery vyslovené v uvedených iných

obvinených. Základná námietka obvinených, že vo veci sa malo postupovať výlučne podľa Trestného poriadku, lebo colníci vopred disponovali informáciou, že obvinení prevážajú cigarety bez kontrolných známok vo väčšom množstve a teda páchajú trestný čin, je neopodstatnená. Uvedený údaj totiž okrem svedka nikto z vypočutých colníkom na hlavnom pojednávaní a ani ich nadriadených (svedkovia a ) nepotvrdil, a preto nie je namieste vyššie uvedený záver. Krajský súd správne poukázal

Trestného poriadku. Nešlo totiž o predchádzajúcu, dostatočne určitú informáciu o konkrétnom trestnom čine, čo by si už primárne vyžadovalo trestnoprocesný postup (k tejto problematike pozri aj R 47/2013). Ostatne postup podľa Trestného poriadku v predmetnej veci bol de facto v plnom rozsahu realizovaný, pretože svedok namiesto vyššie uvedeného postupu priamo oznámil vec orgánom činným v trestnom konaní, spolu s ďalšími colníkmi zadržal obvinených ako osoby pristihnuté pri trestnom čine a vo veci sa postupovalo prvotným úkonom vykonaním prehliadky iných priestorov podľa § 101 Tr. por. po ústnom súhlase prokurátora, v rámci ktorej došlo aj (len v nepatrnej časti) k vydaniu veci obvineným .

trestnom stíhaní. Z uvedených dôvodov nie je splnený ani dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por.“

Pokiaľ ide o uplatnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku (nesprávne právne posúdenie zisteného skutku alebo nesprávne použitie iného hmotnoprávneho ustanovenia ̶ bez oprávnenia skúmať správnosť a úplnosť zisteného skutku) umožňujúceho nápravu prípadných pochybení pri aplikácii predpisov hmotného práva trestného, ústavný súd zistil, že najvyšší súd odpovedal na všetky relevantné námietky uplatnené v dovolaní. V sťažnosti predložené námietky o nedostatku jednotného úmyslu spoluobvinených, a tak o nesprávnom právnom posúdení ich spolupáchateľstva však z obsahu dovolania nevyplývajú, absentujúca odpoveď v odôvodnení uznesenia najvyššieho súdu na túto námietku preto nemôže viesť k záveru o jeho arbitrárnosti označeného uznesenia, pretože do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 a nasl. ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí povinnosť odpovedať na všetky argumenty sťažovateľa a už vôbec nie na tie, ktoré v konaní neboli súdu predložené. Podľa judikatúry ústavného súdu odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo na spravodlivé súdne konanie (m. m. III. ÚS 209/04, IV. ÚS 112/05).

Napokon, pokiaľ ide o namietané porušenie čl. 1 ods. 1 ústavy a čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy, ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že tieto ustanovenia neobsahujú garanciu konkrétneho základného práva a slobody, ale sú akýmisi základnými či všeobecnými ustanoveniami definujúcimi charakter Slovenskej republiky, resp. limitujúcimi zásahy štátu vo vzťahu k nositeľom základných práv a slobôd. V prípade sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy však ústavný súd rozhoduje vždy o porušení konkrétneho základného práva alebo slobody zakotveného v druhej hlave ústavy, prípadne práva zaručeného medzinárodnými zmluvami o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Z uvedeného teda vyplýva, že porušenie iných článkov ústavy možno podaním individuálnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy namietať len v spojení s namietaným porušením už konkrétne označeného základného práva alebo slobody (obdobne napr. II. ÚS 167/04, III. ÚS 300/06, III. ÚS 224/08). Keďže porušenie označených základných práv sťažovateľa (čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy, ako aj čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) dohovoru) zistené nebolo, nemožno vysloviť ani záver o porušení čl. 1 ods. 1 ústavy a čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy.

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde čiastočne z dôvodu nedostatkov niektorých zákonom predpísaných náležitostí a čiastočne aj pre jej zjavnú neopodstatnenosť. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd nezaoberal návrhom na spojenie vecí vedených pod sp. zn. Rvp 9357/2015 a sp. zn. Rvp 9368/2015, prihliadajúc pritom tiež na odlišnosť práv zaručených ústavou, resp. dohovorom (s výnimkou čl. 6 ods. 1 dohovoru), ktorých porušenie bolo nimi namietané, a napokon aj na ich nekompatibilitu z hľadiska argumentácie uplatnenej v sťažnosti.