III. ÚS 389/2026

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 389/2026-34

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Roberta Šorla a sudcov Ivana Fiačana (sudca spravodajca) a Martina Vernarského v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , , , zastúpeného JUDr. Lenkou Senčákovou, advokátkou, Európska trieda 9, Košice, proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave č. k. 21Co/5/2025-1402 z 29. januára 2026 takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

4. Z hľadiska podanej ústavnej sťažnosti je podstatná tá časť napadnutého uznesenia, ktorá sa týka posúdenia podnikania a podniku ako súčasti BSM. Z ústavnej sťažnosti aj napadnutého uznesenia v tomto kontexte vyplýva, že sťažovateľ disponoval živnostenským oprávnením a podnikateľskú činnosť vykonával od roku 1992, pričom jeho hlavnou činnosťou je doteraz montáž zabezpečovacích systémov, kamerových systémov, domových vrátnikov, počítačových sietí a fólií na okná. V roku 2004 (počas trvania manželstva) rozšíril podnikanie o predajňu produktov zdravej výživy. V roku 2006 žalobkyňa získala živnostenské oprávnenie a zároveň so sťažovateľom uzavrela zmluvu o poskytovaní obchodných služieb. V tomto čase žalobkyňa získala aj nenávratný finančný príspevok, ktorý použila na činnosť predajne. Počas trvania manželstva žalobkyňa predajňu viedla. V roku 2016 žalobkyňa zrušila svoje živnostenské oprávnenie a reálnu činnosť v predajni fakticky ukončila. Rozhodnutie o rozvode manželstva nadobudlo právoplatnosť 2. októbra 2018. 5. Okresný súd v rámci vyporiadania podnik do masy BSM nezahrnul s odôvodnením, že žalobkyňa ku dňu zániku nedisponovala živnostenským oprávnením, v dôsledku čoho nešlo o podnik patriaci obom stranám ako podnikateľom, ale len sťažovateľovi. 6. Krajský súd v napadnutom uznesení naproti tomu uviedol, že obidvaja manželia boli podnikateľmi a vykonávali spoločnú podnikateľskú činnosť na základe zmluvy o poskytovaní obchodných služieb z 31. januára 2006, ktorá bola uzavretá na dobu neurčitú. Žalobkyňa podľa čl. II zmluvy riešila celú agendu obchodu a starala sa o jeho chod. Spôsob a forma jej účasti na podnikaní predstavovali spoločné podnikanie manželov živnostníkov, a to z formálneho i materiálneho hľadiska. Okolnosťou vylučujúcou, aby vec bola vylúčená z bezpodielového spoluvlastníctva manželov, je skutočnosť, že podnik skutočne slúži výlučne len jednému z manželov, čo nebol daný prípad. 7. Krajský súd na základe uvedeného dospel k tomu, že záver okresného súdu o tom, že nešlo o podnik patriaci do BSM, je nesprávny. V rámci pokynu pre okresný súd však uviedol, že bude potrebné skúmať a vyhodnotiť dokazovanie z hľadiska existencie a trvania podniku v čase zániku BSM, vychádzajúc zo zmluvy o poskytovaní obchodných služieb – či došlo k jej rozviazaniu, kedy a akým spôsobom, príp. z akých príčin a ako sa ďalej transformovala spoločne nadobudnutá hodnota podniku. Uplatnenie peňažného nároku žalobkyne na plnenie v súvislosti s hodnotou spoločného podniku súd prvej inštancie posúdi a vyhodnotí na základe výsledkov dokazovania s prihliadnutím na zásady vyporiadavania BSM v kontexte konkrétnych okolností. 8. Vo vzťahu k možnému uplatneniu disparity podielov krajský súd v zhode s okresným súdom uviedol, že v sťažovateľovom prípade neboli identifikované také výnimočné okolnosti, ktoré by umožňovali priznať mu väčší podiel pri vyporiadaní BSM. 9. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta, že právne závery krajského súdu o existencii spoločného podniku a o tom, že nie sú dané podmienky pre disparitu podielov, sú arbitrárne. Podľa jeho názoru krajský súd neprihliadol na vykonané dôkazy, ktoré preukazovali jeho tvrdenia.

10. V konaniach o ústavných sťažnostiach ústavný súd zásadne preskúmava právoplatné rozhodnutia, ktorými sa konanie vo veci samej skončilo (IV. ÚS 361/2010, III. ÚS 129/2022). Základné práva na súdnu ochranu sú v zásade „výsledkové“, čo znamená, že im musí zodpovedať

rozhodnutie vytvorilo vo veci pevný hmotnoprávny základ rozhodovania pre súdy nižších stupňov, môže podrobiť aj kasačné rozhodnutie všeobecného súdu ústavnoprávnemu prieskumu a pristúpiť aj k jeho zrušeniu. Za určitých okolností možno dospieť k záveru o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, no muselo by ísť o kasačné rozhodnutie vyvolávajúce nenapraviteľný stav.

13. V otázke posúdenia existencie spoločného podniku bývalých manželov a jeho následnom zahrnutí do masy BSM síce krajský súd uvažoval inak ako okresný súd, ale jeho inštrukcia smeruje k vykonaniu ďalšieho dokazovania (najmä vo vzťahu k posúdeniu zmluvy o poskytovaní obchodných služieb), v rámci ktorého sťažovateľ aj naďalej bude môcť presadzovať vlastné argumenty podporujúce jeho presvedčenie o neexistencii spoločného podnikania.

16. Na základe uvedeného ústavný súd podľa § 56 ods. 2 písm. d) v spojení s § 132 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov odmietol ústavnú sťažnosť ako neprípustnú.