III. ÚS 392/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 392/2015­8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. augusta 2015 predbežne prerokoval sťažnosť , ktorou namieta porušenie svojho základného práva na priaznivé životné prostredie podľa čl. 44 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9 Co 687/2014 z 31. marca 2015, a takto

rozhodol:

Sťažnosť , odmieta.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že 19. marca 2014 podal Okresnému súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) návrh na „uloženie povinnosti odporcovi požiadať Ministerstvo životného prostredia SR... o posúdenie vplyvov výrubu stromov na území európskeho významu Devínska Kobyla na integritu chráneného biotopu, nakoľko odporca na tomto území realizoval rozsiahlu ťažbu chráneného lesa“. Okresný súd (bližšie neoznačeným uznesením) konanie zastavil a vec postúpil Ministerstvu životného prostredia Slovenskej republiky. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ odvolanie „pre odňatie možnosti konať, a to z dôvodu, že účastníci konania teda navrhovateľ aj odporca sú dva rovnocenné súkromnoprávne subjekty a právomoc súdu je založená priamo právom EÚ“. Krajský súd uznesenie okresného súdu potvrdil na základe toho, že: „1. súdy nemajú právomoc, neexistuje hmotnoprávny predpis zakladajúci právomoc súdov, čo je neodstrániteľný nedostatok podmienky konať, 2. ide o vec patriacu do správneho práva, pretože posudzovanie vplyvov na životné prostredie sa vykonáva podľa predpisov správneho práva, 3. nevznikajú tu súkromnoprávne vzťahy.“

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľa na priaznivé životné prostredie podľa čl. 44 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 9 Co 687/2014 z 31. marca 2015.

V súvislosti s uvedenými nedostatkami ústavný súd pripomína, že tieto nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na takýto postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom, pričom z doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (napr. III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010). Ústavný súd už vo svojom uznesení sp. zn. II. ÚS 117/05 z 11. mája 2005 uviedol: „Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom.“ Aj v súvislosti s tým naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).

Okrem toho, že predložená sťažnosť vykazuje také nedostatky náležitostí predpísaných zákonom, ktoré ústavnému súdu neumožňujú preskúmať splnenie hoci len procesných podmienok konania pred ním, je aj neprípustná. Ako totiž vyplýva z odôvodnenia sťažnosti, sťažovateľ „vo veci... podal dňa 04. 06. 2015 i dovolanie“, čím vedome vytvoril stav, keď by o jeho veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty prijateľné. Sťažovateľovi je uvedená judikatúra známa, pretože z rovnakého dôvodu ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 148/2015­13 z 10. marca 2015 odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde jeho skôr podanú sťažnosť.