III. ÚS 393/2026

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 393/2026-19

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Roberta Šorla (sudca spravodajca) a sudcov Ivana Fiačana a Martina Vernarského v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , zastúpeného LOVÁSZ LEGAL s. r. o., Železničiarska 18, Bratislava, proti uzneseniam Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 62C/28/2023 z 9. mája 2023, Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5Co/145/2023 z 8. januára 2024 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo/138/2024 z 28. januára 2026 takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

3. Okresný súd toto správanie sťažovateľa považoval za osvedčené z (i) čestných vyhlásení štyroch kolegýň pediatričky, ktoré boli svedkami návštev sťažovateľa, (ii) rok starej správy pre úrad práce, sociálnych vecí a rodiny, v ktorej pediatrička na nevhodné správanie sťažovateľa upozorňovala, a (iii) tridsiatich mailov, ktoré sťažovateľ poslal pediatričke v priebehu troch mesiacov na jej pracovnú aj súkromnú adresu. Sťažovateľ svojím konaním ohrozuje nielen duševnú integritu pediatričky, ale znemožňuje jej aj nerušený výkon povolania. Podľa súdu sťažovateľ zneužíva status rodiča a ambulanciu navštevuje iba s cieľom útočiť na pediatričku, ktorej sa mstí za jej svedectvo v prospech matky v konaní o starostlivosť o deti. Súd konštatoval, že neodkladným opatrením sa dosiahne trvalá úprava pomerov medzi stranami bez potreby iniciovať spor vo veci samej. Okresný súd k vyjadreniu sťažovateľa k návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia uviedol, že sa v ňom sťažovateľ sťažoval na starostlivosť pediatričky, no bez osvedčenia týchto tvrdení. Ak sťažovateľ považoval postupy pediatričky za nesprávne, mohol sa obrátiť na príslušné orgány, no neurobil tak. K tomu súd dodal, že matka s pediatričkou problém nemá. 4. Proti tomu sa sťažovateľ odvolal. Namietol neosvedčenie predpokladov pre nariadenie neodkladného opatrenia, keďže tvrdenia pediatričky a jej kolegýň označil za nepravdivé. Predniesol svoj opis návštev ambulancie a tvrdil, že pri každej návšteve sa správal slušne. Predložil videonahrávky zachytávajúce dve návštevy ambulancie, z ktorých podľa sťažovateľa vyplýva, že agresívny nebol on, ale pediatrička. Súd neodkladným opatrením zasiahol do rodičovských práv sťažovateľa, keď mu znemožnil informovať sa o zdravotnom stave svojich detí. Ústavnou sťažnosťou namietaným uznesením krajský súd potvrdil uznesenie okresného súdu a stotožnil sa s jeho odôvodnením. Rodič je oprávnený informovať sa o zdravotnom stave svojich detí, nesmie tým však obťažovať pediatra ani sťažovať výkon lekárskej starostlivosti. Pediater je povinný informovať rodiča o zdravotnom stave detí, no túto povinnosť si splní informovaním jedného z rodičov, ktorý je následne povinný informovať druhého rodiča. 5. Proti tomu podal sťažovateľ dovolanie podľa § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku. Namietol nevysporiadanie sa krajského súdu s jeho odvolacími námietkami, hoci boli podstatné. Zopakoval odvolacie argumenty o tom, že pri každej návšteve ambulancie sa správal slušne, na preukázanie čoho predložil videonahrávky, s ktorými sa krajský súd nevysporiadal. Ústavnou sťažnosťou namietaným uznesením najvyšší súd dovolanie sťažovateľa odmietol. Nestotožnil sa s námietkou nedostatočného odôvodnenia uznesenia krajského súdu, ktorý sa v celom rozsahu stotožnil s dostatočne odôvodneným uznesením okresného súdu. Najvyšší súd uviedol, že uznesenia okresného a krajského súdu tvoria jeden celok. Tieto súdy jasne vysvetlili kľúčové dôvody, ktoré ich viedli k prijatému rozhodnutiu.

IV. 7. Proti uzneseniam okresného a krajského súdu je ústavná sťažnosť neprípustná a ako taká bola podľa § 56 ods. 2 písm. d) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“) odmietnutá. Proti uzneseniu okresného súdu je tomu tak preto, že o porušení základných práv a slobôd sťažovateľa týmto uznesením bol podľa § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde príslušný rozhodnúť na odvolanie sťažovateľa krajský súd. Proti uzneseniu krajského súdu je tomu tak preto, že sťažovateľ námietky o nedostatkoch odôvodnenia neodkladného opatrenia z pohľadu výkonu rodičovských práv a vysporiadania sa s odvolacími námietkami uplatnil v dovolaní, o ktorých bol podľa § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde príslušný rozhodnúť najvyšší súd. Námietky absencie posúdenia primeranosti zákazov, neurčenie lehoty trvania neodkladného opatrenia a nevykonanie dokazovania mohol sťažovateľ uplatniť v dovolaní ako dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku, no neurobil tak. V tejto časti tak sťažovateľ podľa § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu zákon priznáva na ochranu jeho základných práv. 8. V rozsahu proti uzneseniu najvyššieho súdu je ústavná sťažnosť zjavne neopodstatnená a ako taká bola podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde odmietnutá. Z hľadiska ústavného posúdenia treba rešpektovať právomoc najvyššieho súdu ústavne konformným spôsobom vymedzovať si prípustnosť dovolania a vychádzať z toho, že v prvom rade je vecou najvyššieho súdu určovať si koncepciu interpretácie prípustnosti mimoriadnych opravných prostriedkov, a to za predpokladu, že táto nie je nepriateľská z hľadiska ochrany základných práv a slobôd. Z ústavného hľadiska je podmienkou, aby takáto interpretácia nebola svojvoľná, ale ani formalistická. Tomu tak vo veci sťažovateľa nebolo. Záver najvyššieho súdu o dostatočnom vysporiadaní sa krajského súdu s odvolacími námietkami sťažovateľa nie je zjavne mylný. V súhrne odôvodnení uznesení okresného a krajského súdu je zdôvodnenie predpokladov pre nariadenie neodkladného opatrenia dostatočné a vychádza z dostatočne osvedčeného skutkového stavu. 9. Sťažovateľ v odvolaní namietol nepravdivosť podľa okresného súdu osvedčených tvrdení pediatričky, k čomu priložil videonahrávky a to, že neodkladné opatrenie mu odňalo právo na starostlivosť o zdravie detí. Krajský súd na námietku sťažovateľa o odňatí práva na starostlivosť o zdravie detí zareagoval tým, že sťažovateľ výkonom svojho práva dožadovať sa informácií o zdravotnom stave detí nemôže pediatričku obťažovať a sťažovať jej výkon povolania. Nemožno súhlasiť so sťažovateľom, že krajský súd nesprávne vychádzal z toho, že pediater je povinný o zdravotnom stave detí informovať len jedného z rodičov. Pediater je povinný každého z rodičov na jeho požiadanie oboznámiť so zdravotným stavom detí. No v nadväznosti na námietku sťažovateľa o znemožnení práva na starostlivosť o zdravie detí treba toto konštatovanie krajského súdu chápať tak, že sťažovateľ má aj napriek zákazu kontaktovať pediatričku možnosť realizovať svoje právo na starostlivosť o zdravie detí dopytom na matku, ktorá s pediatričkou problém nemá.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2026

Robert Šorl predseda senátu