III. ÚS 396/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

NÁLEZ

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 396/2015-47

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. decembra 2015 predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného advokátskou kanceláriou IKRÉNYI & REHÁK, s. r. o., Šoltésovej 2, Bratislava, v mene ktorej koná prokurista a advokát JUDr. Viktor Ewerling, PhD., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a porušenie a čl. 19 ods. 2 a 3, čl. 21 a čl. 22 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 Sžz 5/2014 z 10. decembra 2014, a takto

rozhodol:

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. marca 2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a porušenie čl. 19 ods. 2 a 3, čl. 21 a čl. 22 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 8 dohovoru rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 10 Sžz 5/2014 z 10. decembra 2014.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa v konaní v správnom súdnictve domáhal ochrany pred nezákonným zásahom Protimonopolného úradu Slovenskej republiky (ďalej len „úrad“). Najvyšší súd označeným rozsudkom návrh podľa § 250v Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) bez meritórneho preskúmania zamietol ako neprípustný z dôvodu, že bol podaný bez vyčerpania prostriedku, ktorého použitie umožňuje osobitný predpis, t. j. sťažnosť podľa zákona č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sťažnostiach“). Proti rozhodnutiu najvyššieho súdu o návrhu na ochranu pred nezákonným zásahom opravný prostriedok nie je prípustný.

Sťažovateľ namietal, že týmto rozsudkom boli porušené jeho práva, „a to právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného života podľa článku 8 Dohovoru, právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného života podľa článku 19 ods. 2 a 3, článku 21 a článku 22 Ústavy, právo na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru a právo na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy“.

Z pripojeného rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že s poukazom na § 250v ods. 3 a 4 OSP vyhodnotil, že „návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis, alebo ak sa navrhovateľ domáha len určenia, že zásah bol alebo je nezákonný. Návrh musí byť podaný do 30 dní odo dňa, keď sa osoba dotknutá zásahom o ňom dozvedela, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď k nemu došlo.

Zákonná povinnosť využiť prostriedky, ktorých použitie umožňuje zákon ako predpoklad prípustnosti konania o návrhu v konaní o nezákonnom zásahu, je legitímnym právnym inštitútom, ktorý nie je samoúčelný, ale jeho cieľom je realizovať princíp, na ktorom je založená existencia správneho súdnictva ako garanta ochrany verejných subjektívnych práv fyzických a právnických osôb, ak tieto neposkytujú orgány verejnej správy samotné. Ochrana spomenutých práv súdmi má však vo vzťahu k ochrane poskytovanej orgánmi verejnej správy subsidiárny charakter a teda sa uplatní až potom, čo zo strany orgánov verejnej správy k ochrane alebo náprave porušených práv nedošlo. Takáto úloha súdov, ktorá je výrazom princípu oddelenia moci súdnej od moci výkonnej a znamená nezasahovanie, ale ani nenahrádzanie vecných kompetencií orgánov verejnej správy, ale jej kontrolu nezávislou súdnou mocou, vyplýva z ústavou garantovaného postavenia správneho súdnictva. Povinnosť skúmať splnenie uvedenej podmienky vyplýva pre súd konajúci o návrhu na konanie o nezákonnom zásahu orgánu verejnej správy zo všeobecnej povinnosti súdov „prihliadať kedykoľvek za konania na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci“ v zmysle § 103 v spojení s ust. § 246c ods. 1 OSP.“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol: „1. Právo Sťažovateľa na rešpektovanie súkromného života podľa článku 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného života podľa článku 19 ods. 2 a 3, článku 21 a článku 22 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. decembra 2014, sp. zn. 10Sžz/5/2014 porušené bolo. 2. Zrušuje sa rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. decembra 2014, sp. zn. 10Sžz/5/2014, a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, aby v nej znovu konal a rozhodol. 3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť Sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia k rukám právneho zástupcu do 30 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný súd na neverejnom zasadnutí senátu 18. augusta 2015 predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a konštatoval, že spĺňa náležitosti ustanovené v § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde nezistiac procesné prekážky, ktoré by podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde bránili jej prijatiu na ďalšie konanie, a preto ju toho istého dňa uznesením č. k. III. ÚS 396/2015-25 prijal na ďalšie konanie.

Vo vzťahu k sťažovateľovej námietke vylúčenia podania sťažnosti ako efektívneho prostriedku možnej nápravy poukázal najvyšší súd na uznesenie ústavného súdu č. k. IV. ÚS 428/09-33, zastávajúc názor, že aj vzhľadom na postoj dotknutého správneho orgánu (úradu) v konaní ani táto námietka sťažovateľa neobstojí. Toto tvrdenie sťažovateľa spochybnil poukazom na poznámku (bod 82) uvedenú vo vyjadrení odporcu z 30. septembra 2014, že „v prípade námietok úrad uvedie tieto námietky do zápisnice a tieto môžu byť riešené v prípadnom správnom konaní....“, čo by malo za následok povinnosť založenia administratívneho spisu orgánom verejnej správy o riešení nezákonnosti tvrdeného zásahu. V tomto duchu bol v rozhodnutí zmienený aj rozsudok ESĽP z októbra 2014 o veci Delta Pekárny, z odôvodnenia ktorého nebolo možné vyvodiť záver o vylúčení povinnosti vnútroštátneho súdu skúmať splnenie podmienky predbežného prerokovania nárokov z tvrdenej nezákonnosti inšpekcie ani o prípadnej neprimeranosti takejto podmienky vnútroštátneho práva, ako naznačuje sťažovateľ.

Podľa najvyššieho súdu neobstojí ani námietka sťažovateľa, v ktorej poukazuje na iné dve rozhodnutia najvyššieho súdu (sp. zn. 3 Sžz 1/2011 a sp. zn. 4 Sžz 1/2013), v ktorých podľa tvrdenia sťažovateľa „súd neskúmal, či bola sťažnosť podaná, považoval žaloby za prípustné“. Podľa najvyššieho súdu „bez toho, aby bolo potrebné zachádzať do podrobnej analýzy uvedených rozhodnutí, nemožno z takého procesného postupu dotknutých senátov, keď sa v konkrétnych veciach otázkou splnenia podmienok konania nezaoberali, vyvodiť záver o nezákonnom postupe senátu konajúceho v predmetnej veci tým, že sa touto otázkou zaoberal a vyvodil z nej príslušné závery“.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom spoločnosti.

Podľa čl. 19 ods. 2 ústavy každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa čl. 19 ods. 3 ústavy každý má právo na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe.

Podľa čl. 21 ods. 1 ústavy obydlie je nedotknuteľné. Nie je dovolené doň vstúpiť bez súhlasu toho, kto v ňom býva.

Podľa čl. 21 ods. 2 ústavy domová prehliadka je prípustná len v súvislosti s trestným konaním, a to na písomný a odôvodnený príkaz sudcu. Spôsob vykonania domovej prehliadky ustanoví zákon.

Podľa čl. 21 ods. 3 ústavy iné zásahy do nedotknuteľnosti obydlia možno zákonom dovoliť iba vtedy, keď je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu života, zdravia alebo majetku osôb, na ochranu práv a slobôd iných alebo na odvrátenie závažného ohrozenia verejného poriadku. Ak sa obydlie používa aj na podnikanie alebo vykonávanie inej hospodárskej činnosti, takéto zásahy môžu byť zákonom dovolené aj vtedy, keď je to nevyhnutné na plnenie úloh verejnej správy.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Všeobecný súd, a teda aj správny súd musí vykladať a používať ustanovenia na vec sa vzťahujúcich zákonných predpisov v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno toto ani iné základné práva obmedziť spôsobom zasahujúcim do ich podstaty a zmyslu. Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výklade a aplikácii príslušných právnych predpisov prihliadať na spravodlivú rovnováhu pri poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konania (obdobne napr. III. ÚS 271/05, III. ÚS 78/07). Princíp spravodlivosti a požiadavka materiálnej ochrany práv sú totiž v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany (predovšetkým súdnej).

Najvyšší súd riešil ako kľúčovú otázku v konaní požiadavku § 250v ods. 3 prvú vetu OSP, t. j. požiadavku vyčerpania prostriedkov, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis. V tu prejednávanej veci najvyšší súd dospel k záveru, že týmto prostriedkom je sťažnosť podľa § 3 a nasl. zákona o sťažnostiach. Bol toho názoru, že je nutné trvať na uplatnení tohto inštitútu, ktorý je z dôvodu jeho účelu okrem Občianskeho súdneho poriadku (v prípade konaní proti nečinnosti orgánu verejnej správy alebo jeho zásahu) upravený aj v iných parciálnych zákonných úpravách a nemožno na jeho vyžadovanie rezignovať.

Najvyšší súd z obsahu predložených písomných podaní, ako aj „z výsluchov splnomocnených zástupcov“ zistil, že sťažovateľ možnosť ochrany svojich práv, o ktorých tvrdil, že boli poškodené pri výkone inšpekcie 4. februára 2014, relevantným spôsobom nevyužil. Podľa záverov najvyššieho súdu nesplnil teda podmienku vyžadovanú zákonom ako predpoklad prípustnosti konania v zmysle § 250v ods. 3 OSP, preto „aj s poukazom na citovanú judikatúru, keďže súd nezistil žiaden relevantný dôvod, aby sa od nej odchýlil (napríklad zásadná zmena právneho prostredia, zistenie odlišného skutkového stavu alebo prijatie protichodného zjednocovacieho stanoviska)“, najvyšší súd návrh sťažovateľa ako neprípustný v súlade s ustanovenia § 250v ods. 4 OSP in fine zamietol.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti je garantom ústavnosti a súčasne súdnym orgánom, ktorý je povinný chrániť dodržiavanie a rešpektovanie ústavy všetkými orgánmi verejnej moci vrátane všeobecných súdov. Dodržiavanie ústavy orgánmi verejnej moci však nemožno vzťahovať len na strohé rešpektovanie jej jednotlivých článkov. Generálna interpretačná a realizačná klauzula ustanovuje, že výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou (čl. 152 ods. 4 ústavy). Výklad každej právnej normy (právneho predpisu) musí byť konformný s ústavou ako základným zákonom štátu s najvyššou právnou silou. V prípade, že vec pripúšťa rôzny výklad, orgán aplikujúci právo je v konkrétnej veci povinný uprednostniť ústavne konformný výklad (I. ÚS 351/2013).

Pokiaľ ide o možnosť a právo vzniesť námietky kedykoľvek počas kontroly, o ktorých by správny musel viesť samostatný spis – ako uvádza najvyšší súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti sťažovateľa, ústavný súd považuje za potrebné upozorniť, že sťažovateľ vznesenie námietok tvrdí, rovnako aj to, že námietky neboli zanesené do zápisnice ani sa nimi správny orgán nezaoberal. Posúdenie týchto tvrdení účastníkov konania pred súdom je však namieste až po tom, ako najvyšší súd dospeje k záveru, že návrh sťažovateľa nie je neprípustný (§ 250v ods. 3 OSP).

Ústavný súd si je vedomý svojej predchádzajúcej judikatúry (najmä IV. ÚS 428/09, II. ÚS 758/2014), podľa ktorej bol právny názor, že sťažnosť podľa zákona o sťažnostiach je efektívnym právnym prostriedkom nápravy nezákonného zásahu orgánu verejnej správy do práv alebo právom chránených záujmov fyzických osôb alebo právnických osôb, vyhodnotený ako ústavne udržateľný.

V súvislosti s hodnotením, či ten ktorý právny prostriedok nápravy je efektívny, vychádza ústavný súd z kritérií ustálených judikatúrou ESĽP, medzi ktoré patrí požiadavka prípustnosti, požiadavka adekvátnosti a požiadavka praktickej účinnosti prostriedku nápravy (bližšie Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J., Bobek, M. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. 1. Vydání. Praha : C. H. Beck, 2012, 192 s.), pričom podľa názoru ústavného súdu najmä poslednú z týchto požiadaviek sťažnosť podľa zákona o sťažnostiach v danom prípade nespĺňala, čo bolo zjavné už pred vydaním napadnutého rozsudku predovšetkým z písomných stanovísk napadnutých orgánov verejnej správy ̶ Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky a Kriminálneho úradu finančnej správy k návrhu doručenému najvyššiemu súdu.

Ústavný súd zároveň poukazuje na to, že v posledných rokoch práve pod vplyvom judikatúry ESĽP upúšťa vo svojej rozhodovacej činnosti (napr. I. ÚS 60/2011, II. ÚS 513/2011, IV. ÚS 144/2011, III. ÚS 115/2013) od názoru, že sťažnosť podľa zákona o sťažnostiach možno vždy považovať za efektívny prostriedok nápravy nezákonných zásahov orgánov verejnej správy, prípadne nečinnosti orgánov verejnej správy, ktorá je v podobe nekonania orgánu verejnej správy obdobou nezákonného zásahu do zaručených práv. Aj preto napriek nevyužitiu sťažnosti podľa zákona o sťažnostiach rozsudok najvyššieho súdu, ktorým bol návrh zamietnutý len z dôvodu neprípustnosti a bez meritórneho preskúmania prednesených námietok, materiálne zasiahol do obsahu práva na prístup k súdu zaručeného čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Povinnosťou najvyššieho súdu bude odstrániť vytýkané nedostatky a rešpektovať relevantné ústavné princípy, teda v danom prípade návrh na začatie konania o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy na základe ústavne súladného výkladu procesnoprávnych ustanovení meritórne prerokovať, zaujať stanovisko k právne relevantným otázkam a vo veci opätovne rozhodnúť, rešpektujúc obsah a zmysel práv zaručených čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľ si v podaní z 25. marca 2015 uplatnil náhradu trov právneho zastúpenia bez jej vyčíslenia.

Odmena za 1 úkon právnej služby v roku 2015, kedy boli úkony – prevzatie a príprava zastúpenia a písomné podanie vo veci samej (sťažnosť) – vykonané, bola v zmysle § 1 ods. 3 a § 11 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) určená na sumu 139,83 € a paušálna náhrada za 1 úkon právnej služby v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky na sumu 8,39 €.

Ústavný súd vzhliadol za dôvodné sťažovateľovi priznať úhradu trov právneho zastúpenia za obidva vyúčtované úkony právnych služieb vykonané v roku 2015, a to aj spolu s daňou z pridanej hodnoty podľa § 18 ods. 3 vyhlášky. Preto porušovateľa základného práva ústavný súd zaviazal na zaplatenie úhrady trov právneho zastúpenia v sume 355,73 €, ktorá pozostáva z odmeny za vykonané právne úkony v sume 2 x 139,83 €, paušálnej náhrady nákladov v sume 2 x 8,39 € a dane z pridanej hodnoty v sume 59,23 €, tak ako to vyplýva z bodu 3 výrokovej časti tohto nálezu.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. decembra 2015